„Bratislavský festival už tradične prináša poslucháčom neopakovateľné hudobné zážitky.“

„Kontrabasista Roman Patkoló podal svedectvo o svojom bezkonkurenčnom inštrumentálnom majstrovstve“

„Počúvať Šostakovičove symfónie pod taktovkou Daniela Raiskina znamená vnoriť sa do autentického
hudobného sveta geniálneho ruského skladateľa.“

Za zvukov známej festivalovej zvučky Jána Cikkera v piatok 20. septembra 2024 otvoril generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie Marián Turner v bratislavskej Redute 59. ročník Bratislavských hudobných slávností. Na otváracom koncerte sa uviedla Slovenská filharmónia pod taktovkou svojho šéfdirigenta Daniela Raiskina. Ako sólista s orchestrom spoluúčinkoval kontrabasový virtuóz Roman Patkoló, v súčasnosti azda najvýznamnejší európsky hráč na tento nástroj. Na programe boli diela Alexandra Moyzesa, Nina Rotu a Dmitrija Šostakoviča.

Vo svojom uvítacom prejave Turner vzdal hold zakladateľom, ideovým tvorcom a najmä organizačným pracovníkom tohto vzácneho podujatia (medzi nimi nemohlo chýbať poďakovanie hlavnej manažérke Bratislavských hudobných slávností Izabele Pažitkovej), ktoré už celé desaťročia prináša verejnosti neopakovateľné umelecké zážitky. Festival je už tradične prehliadkou toho najlepšieho, čo dnešná hudobná scéna v oblasti umeleckej interpretácie nášmu domácemu návštevníkovi ponúka. Nebude to inak ani tento rok. 

Na úvod zaznela suita Dolu Váhom, op.26 Alexandra Moyzesa, reprezentatívne symfonické dielo jednej zo zakladateľských osobností slovenskej hudobnej moderny. Skladba vznikla v roku 1935 pôvodne ako sprievodná hudba k rozhlasovému pásmu o rieke Váh a jej markantný orchestrálny tok či inštrumentačná bravúra (dozaista inšpirovaná Smetanovou Vltavou) ju dodnes predurčuje na uvádzanie pri rôznych slávnostných príležitostiach (bola na programe aj na otváracom koncerte Slovenskej filharmónie v októbri 1949 pod taktovkou Ľudovíta Rajtera a jej prvá časť zaznieva tiež pri udeľovaní prezidentských štátnych cien). Triumfálny charakter Moyzesovej hudby dobre poznáme z podania Ladislava Slováka, ktorý dielo počas svojej šéfdirigentskej filharmonickej éry ochotne a rád uvádzal. Raiskin sa koncentroval viac na expresívnejšie vyznenie lyrických poetických štruktúr (z tohto hľadiska veľmi pôsobivo vyznela štvrtá Romanca) a polyfonického pradiva úvodnej časti.

Tvorba Nina Rotu, blízkeho priateľa a spolupracovníka talianskeho režiséra Federica Felliniho, je známa skôr z filmového plátna ako z koncertných pódií. Rota bol autorom nezabudnuteľnej hudby k legendárnym filmom Gepard, La strada, Sladký život, Osem a pol či Krstný otec, ktoré patria už dávno do zlatého fondu svetovej kinematografie. Málokto však vie, že Rota, podobne ako Francúz Michel Legrand, disponoval klasickou erudíciou v oblasti vážnej hudby a na svojom tvorivom konte má aj opusy rôznych žánrov, od opier a baletov, komorných či symfonických útvarov až po inštrumentálne koncerty pre rôzne sólové nástroje. Medzi ne patrí aj dielo Divertimento concertante pre kontrabas a orchester z rokov 1968–1975, ktorého sólový part za sprievodu Slovenskej filharmónie predniesol náš špičkový inštrumentalista, žilinský rodák Roman Patkoló. Práve Patkoló má mamutiu zásluhu na pozdvihnutí tohto už chronicky zaznávaného orchestrálneho nástroja (kto by si v tejto súvislosti nespomenul na slávnu Süsskindovu monodrámu Kontrabas, ktorú už celé desaťročia fenomenálne na divadelných scénach uvádza Martin Huba?) na vysokú sólistickú úroveň. Aj tie najnáročnejšie pasáže Rotovho diela hrá Patkoló s ľahkosťou violončelistu – odkrýva celú paletu rôznorodých techník kontrabasovej hry od rýchlych pasáží cez flažolety až po bravúrnu sólovú kadenciu pred vyvrcholením skladby v pôsobivo vypointovanom Finale. Ten, kto bol svedkom Patkolóovho festivalového výkonu, musel žasnúť. Nadšené ovácie prítomného publika vyústili v sólový prídavok, v ktorom umelec predstavil vlastné variácie na tému z Benátskeho karnevalu.

Symfónia č. 9 Es dur, op. 70 Dmitrija Šostakoviča z roku 1945 má známu genézu i podivuhodný príbeh autorského tvorivého procesu. Pôvodne to mala byť oslava víťazstva Červenej armády nad fašistickými vojskami a hudobný hold J. V. Stalinovi. Šostakovič však takýto tvorivý zámer nedokázal skladateľsky uchopiť a verejnosti pri premiére ponúkol neoklasicistický orchestrálny žart, ktorý svojím koncepčným ustrojením ostro kontrastoval s pôvodným plánom. Zdalo sa, že to pre skladateľa bude mať osudné následky a tak ako veľká časť intelektuálov v tridsiatych rokoch aj on skončí v stalinskom gulagu. Nič sa mu však, na prekvapenie mnohých, nestalo – Šostakovič ostal na slobode a mohol tvoriť ďalej. Stalin však nezabudol a o tri roky neskôr, pri známom ždanovovskom ťažení proti formalistickým tendenciám v umení, mu to spočítal.

Daniel Raiskin má Šostakovičovu symfonickú hudbu hlboko zažitú, zoznamoval sa s ňou už od útlej mladosti vo svojom peterburskom domicile, kde mu autentické informácie o nej sprostredkoval jeho otec, významný ruský muzikológ Josif Raiskin (ten bol ako sedemročný prítomný na premiére Šostakovičovej Siedmej symfónie v Kujbyševe a o svojom zážitku z nej dodnes pútavo rozpráva). Raiskin v rámci svojich filharmonických koncertov uviedol niekoľko symfónií veľkého ruského majstra (spomeňme Štvrtú, Piatu, Šiestu, Siedmu a Desiatu) a zakaždým to bol mimoriadny umelecký zážitok zo sústredenej a výrazne expresívne podanej interpretácie hudobného materiálu. Nebolo to inak ani v prípade Deviatej symfónie: groteskné, parodické úseky diela zneli príkro, hranato, takmer až brutálne, trudnomyseľné miesta mali zasa charakteristickú autorskú hĺbku a vážnosť. Málokedy sa poslucháčovi pošťastí natoľko autenticky precítiť skladateľovo umelecké posolstvo. Bolo evidentné, že Raiskin Šostakovičovmu sofistikovanému hudobnému sarkazmu a tiež vyjadreniu smútku zo stalinských represálií dokonalo rozumie – v sovietskej krajine, napokon, prežil svoje mladé roky a veľmi skoro pocítil odpor k totalitnej ideológii štátu, ktorý viedol v roku 1990 k jeho definitívnemu odchodu do slobodného sveta.

Niet teda divu, že náš prominentný orchester bol na pôsobivé podanie diela znamenite pripravený, technicky náročné miesta zvládal na vysokej interpretačnej úrovni, pričom obdivuhodne vyzneli aj sólové vstupy vedúcich nástrojových hráčov filharmonickej dychovej sekcie (pikola, klarinet, fagot, trombón). V spojení s Moyzesovou reprezentatívnou skladbou a virtuóznym koncertantným dielom Nina Rotu si úvod do festivalového maratónu sotva možno predstaviť vhodnejšie.

Foto: BHS / A. Trizuljak