„Interpretácia sa stáva zážitkom, v ktorom má každý tón, každé gesto svoje presné miesto a význam.“

„Tereza Horáková je v oblasti súčasnej hudby známym ‚pojmom‘; napriek svojmu mladému veku je medzi autormi vyhľadávanou interpretkou.“

„Hudba akoby ustupovala Skácelovmu majstrovstvu.“

Huslistka Tereza Horáková usporiadala v stredu 9. novembra koncert s názvom „Na dně každé písně…“ venovaný stému výročiu narodenia básnika Jana Skácela. Citlivo vystavaný literárno-hudobný večer tak patril jeho básňam a komorným dielam skladateľov, ktorí sú autorke projektu blízki: Ondřeje Štochla, Jiřího Slabihoudka, Valentyna Sylvestrova a Pavla Zemka Nováka.

„Spojení poezie a současné hudby mě vždy fascinovalo,“ vysvetľuje Horáková, prečo tento koncert pripravila, a dodáva, že podobné podujatia by rada realizovala aj v budúcnosti. Ako miesto konania si vybrala Kostel svatého Vavřince – pre tento typ večeru určite veľmi vhodný priestor. Tereza Horáková je v oblasti súčasnej hudby známym „pojmom“; napriek svojmu mladému veku je medzi autormi vyhľadávanou interpretkou, vyzdvihovanou pre svoj vnímavý prístup. Svoj talent pritom uplatňuje napríklad v Triu Helix, kde sa často venuje krehkej hudbe reflektujúcej najrôznejšie stavy ľudského vnútra.

Tentokrát bola Horáková nielen interpretkou, ale aj dramaturgičkou večera a do programu sa jej podarilo okrem troch starších diel zaradiť aj jednu premiéru: melodram Janu Skácelovi od Pavla Zemka Nováka. Pódium zdieľala s klaviristom a členom Tria Helix Eglim Priftim a s recitátormi, hercami Zojou Oubramovou a Pavlom Oubramem (obaja sa postarali o skvelý, podmanivý prednes). Hudba sa striedala so Skácelovými básňami (do programu boli zaradené takmer dva tucty básní), niekde zaznievali po jednej medzi vetami skladieb, niekde bolo pásmo básní dlhšie a len tu a tam ich doplnili nástroje s krátkym motívom – pre mňa už možno trochu nadbytočne, vzťah hudby a slova fungoval aj bez toho. Večer prebiehal bez potlesku medzi číslami: a myslím, že toto rozhodnutie formátu, jeho účinku a celistvosti veľmi prospelo.

Ako prvá zaznela skladba …okamžik před tím od Ondřeje Štochla. Pre Štochlovu hudbu má Tereza Horáková neobyčajné pochopenie a dokáže ju vykresliť do najmenších detailov (práve tie sú pritom podstatné aj v uvedenej skladbe). Jej interpretácia (a interpretácia Egliho Priftiho) odhaľuje pestrú škálu zvukovosti skladby a stáva sa zážitkom, v ktorom má každý tón, každé gesto svoje presné miesto a význam. Jednotlivosti sú ale prepojené jasným zámerom interpretov a jedinečnou, chvejivou, ale intenzívnou atmosférou. Skladbu som už počula niekoľkokrát a vždy má na mňa veľmi silný účinok. Tentokrát bol dopad skladby možno trochu zriedený tým, že jednotlivé vety oddeľovali Skácelove básne.

Nasledujúca skladba Tání od Jiřího Slabihoudka je vo faktúre a výrazových prostriedkoch azda o čosi priamočiarejšia a transparentnejšia, než prvé číslo večera. Slabihoudek tu používa relatívne tradičný jazyk, výsledok ale neznie eklekticky, skôr dospieva k nevtieravej zrozumiteľnosti, jednoduchosti, ktorú podporuje aj organické použitie rozšírených techník či melodické línie huslí. V podaní Horákovej a Priftiho znela kompozícia veľmi vzdušne, pokojne, rešpektujúc (aspoň z môjho pohľadu) zámer autora. Skutočným majsterštykom Terezy Horákovej bolo potom Postlúdium Valentyna Sylvestrova. Raz som ju už v tomto diele počula, a bola som ohúrená – neinak tomu bolo aj v stredu. Ako sa píše aj v programe, Sylvestrovova hudba sa ťažko zaraďuje k nejakému štýlu, podľa jeho vlastných slov je „ozvenou toho, čo už existuje“. Výsledkom je v prípade Postlúdia premenlivý, neuchopiteľný hudobný tok s kvantom detailov – výrazových, artikulačných, zvukových. Skladba pritom znepokojuje, ale zároveň núti zastaviť a počúvať: aspoň takto na mňa teda pôsobí v Horákovej bravúrnom podaní, ktoré okrem precíznosti pozdvihuje aj znelý, jasný tón, ktorým huslistka disponuje.

Na záver sa hudba a poézia prepojili naplno: v novom krátkom melodrame Pavla Zemka Nováka na báseň Březen. Hudobná a literárna zložka si ale aj v tomto prípade zachovávali určitú samostatnosť, spájala ich skôr výrazová stránka, než užšie prepojenie napríklad v parametri rytmu. Skladba Zemka Nováka plynie veľmi prirodzene, bez výraznejších vzruchov, odráža sa v nej skladateľova technika jednohlasu. Väčšinou slúži skoro ako doplnok k básni, hudba akoby ustupovala Skácelovmu majstrovstvu. Tento priestor pritom recitátorka Zoja Oubramová naplnila kultivovaným, precíteným prejavom. Hudba potom jednoznačne dominuje až v kóde s expresívnym husľovým sólom – po ktorom prvýkrát za celý večer zaznel vrelý, nadšený potlesk.

Foto: autorka, ilustrační – Fb Tria Helix a O. Melecký 

Facebook X E-mail WhatsApp