„Zbor Poľského rozhlasu – Lusławice spieva v komornej zostave, na Pražskú križovatku bol ale ich zvuk absolútne postačujúcim, niesol sa dobre a stále zreteľne.“

„K najväčším devízam patrili nižšie dynamiky, farebnosť v harmonicky pôsobivých súzvukoch, takisto potom plastickosť fráz.“

„Myslím si, že v druhej časti koncertu bol zbor ešte presvedčivejší, sebaistejší, uvoľnenejší.“

Zborový spev dostal na tohtoročnom Pražskom jare najväčší priestor v rámci koncertu s podtitulom Totus tuus, ktorý sa konal 22. mája. A capella zborové kompozície prevažne poľských autorov predviedol Zbor Poľského rozhlasu – Lusławice pod vedením zbormajsterky Marie Piotrowskej-Bogaleckej. Priestor Pražskej križovatky naplnili jednak skladbami s duchovným rozmerom, jednak potom štylizáciami folklórnych inšpirácií.

Zbor Poľského rozhlasu – Lusławice je vyhľadávaný pre svoju interpretáciu poľskej hudby, ktorá teda neprekvapivo tvorila aj ťažisko pražského koncertu. V centre ich pozornosti stál v stredu Henryk Mikołaj Górecki, podľa ktorého kompozície bol program pomenovaný. Závažné kompozície potom zazneli aj od ďalšieho významného predstaviteľa legendárnej poľskej školy, Krzysztofa Pendereckeho. Počuli sme tiež piesne autorov českému obecenstvu menej známych: Stanisłava Moryta a Romana Maciewského. Českým kontrapuktom bol výber z Českých madrigalov Bohuslava Martinů, predovšetkým ale tunajšia premiéra skladby The Name Emmanuel od Martina Smolku. Sústredenie tak bolo jednoznačne (nie však výlučne) smerované na tvorbu druhej polovice 20. storočia (pripomeňme, že starší vokálny repertoár čiastočne zastúpilo pár dní predtým Collegium Vocale Gent). Nešlo ale o nijak radikálne progresívnu dramaturgiu – ak zalovíme v pamäti, zážitok v tomto zmysle priniesli na festival napríklad Neue Vocalsolisten Stuttgart v roku 2018.

Zbor Poľského rozhlasu – Lusławice spieva v komornej zostave, na Pražskú križovatku bol ale ich zvuk absolútne postačujúcim, niesol sa dobre a stále zreteľne. Teleso je evidentne zložené z veľmi zdatných spevákov, a napriek dielčím nedostatkom (napríklad občasné nepresnosti v záveroch fráz, miestami nižšia kompaktnosť jednotlivých skupín – azda najviac u altov) pripravili očarujúci zážitok. K najväčším devízam patrili nižšie dynamiky, farebnosť v harmonicky pôsobivých súzvukoch, ktorých nachádzali v sadzbe vybraného repertoáru dostatok (zvlášť som to ocenila u Góreckeho), takisto potom plastickosť fráz. K tej súbor evidentne viedla aj zbormajsterka Piotrowska-Bogalecka, ktorá, aspoň teda z diváckeho pohľadu, pôsobila inšpiratívne, dynamicky, avšak nie okázalo, zároveň tiež disponovala jasným gestom.

Večer začal práve Góreckeho dielom Totus tuus. Skladbu napísal autor v roku 1987, pri príležitosti návštevy pápeža Jána Pavla II. Skladba tak má výsostne duchovný námet, je vlastne chválospevom na Pannu Máriu. Górecki postupuje v zmysle chorálu – aj vďaka sadzbe potom niektoré miesta pôsobia doslova ako zvolania, veľmi úprimne, priamo, nie však zbytočne veľkolepo. Tento dojem sprostredkoval aj Zbor Poľského rozhlasu – Lusławice, ktorý sa na Góreckeho prácu so súzvukmi dobre naladil. Zároveň spolu so zbormajsterkou vhodne vystavali dynamický priebeh, nepúšťali sa do expresívnosti. Sadzba možno odhaľovala niektoré odchýlky v odsadeniach (hlavne tých, pri ktorých fráza končila výrazným „s“ – „Salvatoris“, „Redemptoris“), dojem z prevedenia bol ale povznášajúci.

Nasledujúce Pendereckeho diela priniesli zložitejšie faktúry a členitejší priebeh. Zaznela jeho Cherubínska pieseň a Agnus Dei. Zbor sme počuli aj v trochu vypätejších výrazových rovinách, samozrejme všetko v mantineloch ich komorného charakteru. Cherubínska pieseň začína vstupom altov, ktoré zneli spoľahlivo, vo vyššej polohe ale už asi nemali dostatočný komfort. Výborne naopak zneli v priebehu skladby basy, v nízkych registroch, ktoré ešte sprítomňujú pravoslávnu liturgiu. Skladba vyznievala veľmi dobre, vrstevnato, na rozdiel od Totus Tuus s trochu priamočiarejším prejavom. Agnus dei priviedlo zbor k vyšším dynamikám, hlavne v dobre vybudovanom klimaxe na slove „peccata“.

Najkomplexnejšiu a najrozmanitejšiu štruktúru ale potom zbor našiel v Smolkovom The Name Emmanuel. Podľa vlastných slov smeruje Smolka v skladbe k dojmom ticha, bezpečia, prerušenými zábleskami radosti. Ide tak o dielo, ktoré nepodnecuje ťaživé pocity. komplexnosť niektorých úsekov je skôr prostriedkom k pestrému výsledku, než cieľom. Smolka sa aj tu prejavuje ako autor koncentrovaný na zvukovosť, na detaily, ktoré ju vytvárajú – pracuje napríklad s jednotlivými hláskami mena. Faktúra je pritom hustá, na niektorých miestach vytvára dojem pomerne homogénnej plochy. Toto podľa mňa zbor uchopil veľmi dobre, v takejto polohe sme ho pritom počuli naozaj len v tejto skladbe. Tóny dokázali prednášať rovne, pokojne, prejavila sa ich aj ich obratnosť v nižších (a aj tých najnižších) dynamikách. Mala som možno dojem, že bol zbor v prevedení predsa len opatrnejší, že by si skladba zaslúžila ešte usadiť – odnášala som si z nej ale aj tak nevšedné dojmy.

Druhá polovica koncertu potom patrila folklórnym inšpiráciám, ktoré sa do jednotlivých skladieb premietali viac či menej doslovne. Okrem výberu z Českých madrigalov Bohuslava Martinů zneli, v dramaturgickej jednote, piesne z cyklov zhodne nazvaných „kurpijské piesne“. Myslím si, že v druhej časti koncertu bol zbor ešte presvedčivejší, sebaistejší, uvoľnenejší. Samozrejme, ľudové motívy v melódiách a textoch k určitej bezprostrednosti sami podnecujú.

Bezprostrednosť však nebola tým jediným, čo zbor do svojej interpretácie pretavil. Obzvlášť u Góreckeho (hlavne v Ciamna nocka, ciamna), a Stanisława Moryta (Lec głosie po rosie) prevažovala akási rurálna tajomnosť. Zrovna výber z Goreckého piesní ma veľmi oslovil – všetky zmienené kvality súboru sa v týchto skladbách jasne odrazili, z jednoduchosti vyťažili maximum, skladateľovým harmonickým postupom spravili svojou komunikáciou a citlivosťou veľmi dobrú službu. V piesni Romana Maciejewského Kurpijský Kozák, ktorej text je zložený len z niekoľkých slabík, sme zbor konečne počuli aj v živelnejšej, až zemitej polohe. Na interpretácii výberu z Českých madrigalov (Aj stupaj, stupaj můj koníčku, Hej! Máme na prodej a Chceme my se, chceme) potom treba jednoznačne oceniť veľmi dobrú artikuláciu a vydarenú výstavbu jednotlivých skladieb. Súbor sa v nich cítil zrejme dobre – drobným dokladom azda môže byť, že si spomedzi madrigalov vybrali aj prídavok.

Zbor Poľského rozhlasu zvládol vo svojom programe vystriedať niekoľko rovín. Smerovali ale predovšetkým k tým miernejším, možno až intímnejším. Neochudobňovali tým však diváka – naopak, ponúkli mu priestor na stíšenie, premýšľanie, možno aj na trochu dojatia. V kontexte festivalu plnohodnotný, hoci možno trochu menej nápadný, večer.

Foto: Pražské jaro / Petrea Hajská

Facebook X E-mail WhatsApp