„Našim zámerom je okrem iného vzbudiť v mladých interpretoch záujem o novovznikajúcu hudbu.“

„Od Čechov sa máme čo učiť v zmysle oboznámenia sa s vlastnou históriou.“

„Na Slovensku sa podnikajú kroky, ktoré vedú k tomu, aby ľudia, ktorí majú nezávislé alebo nevyhovujúce myslenie, nemohli tvoriť a nedostali podporu verejných zdrojov.“

Medzinárodný festival komornej hudby Konvergencie je na slovenskej hudobnej scéne už pojmom. Úspešné podujatie pridalo k svojim aktivitám pred štyrmi rokmi aj skladateľskú súťaž – jej aktuálny ročník s československým názvom Posuň svoju hudbu ďalej! (Posuň svou hudbu dál!) sa pritom práve blíži k uzávierke prihlášok. So zakladateľom a umeleckým riaditeľom festivalu Jozefom Luptákom sme sa rozprávali o vzniku a priebehu súťaže, ale aj o oveľa širších súvislostiach slovenskej hudby – a to aj vo svetle súčasnej politicko-spoločenskej situácie. 

Čítala som jeden váš starší rozhovor v Hudobnom živote v ktorom ste si položil rečnícku otázku: „Ak hudbu pripravíme o slobodu, čo z nej zostane?“ Vztiahla som si to na vašu súťaž – je to cesta, ako dať skladateľom možnosť slobodne tvoriť, ako im poskytnúť akýsi bezpečný priestor na to, aby si niečo vyskúšali a dostali na to spätnú väzbu? 

Dúfam, že to tak je. Ak by sme to tak nechceli, tak to nerobíme, stále je to pre nás totiž určitý typ „nadpráce“. Rozhodli sme sa súťaž vytvoriť, aby sme motivovali, aby sme dávali skladateľom šancu. A myslím si, že to pre nich ten bezpečný priestor je, pretože nie sú hodnotení kvôli nejakému diplomu, ale aby zistili a možno porovnali, akú silu má ich vyjadrenie a to, čo chcú komunikovať. Podstatnou časťou súťaže je to, že aj sa s laureátmi, ale aj s tými, ktorí ocenení nie sú a prejavia záujem, o ich skladbe rozprávame – porotcovia aj interpreti, ktorým je zverené naštudovanie ich diela. 

Ako vám vlastne napadlo pridať k aktivitám Konvergencií aj skladateľskú súťaž? 

Počas dvadsiatich šiestich rokov festivalu sme spolupráce so súčasnými skladateľmi prinášali neustále, pravidelne sme uvádzali aj premiéry, či už objednané alebo také, ktoré vznikli akosi „spontánne“. Zdalo sa nám ale, že chýba priestor na realizáciu mladých skladateľov. Nápad na súťaž vznikol počas covidu, zhruba päť rokov dozadu, priniesol ho môj spoludramaturg Andrej Šuba. Bolo to obdobie, kedy vznikali projekty, ktoré majú širší presah než samotný festival. Nemohli sme hrať naživo, tak sme prichádzali s trochu inými nápadmi než bežne. Predsa len, sme v prvom rade festival interpretačného umenia komornej hudby, máme tu iné inštitúcie a organizácie, ktoré sa venujú priamo skladateľskej činnosti. Každopádne, stále vidíme v tejto aktivite zmysel. Súťaž sa už minulý rok rozšírila aj za hranice, v Česku spolupracujeme s Prague Philharmonia, takisto sme mali možnosť prezentovať diela v Taliansku na festivale v Ascoli Piceno. Obrovský prínos vidím už v tom, že laureáti majú šancu na uvedenie týchto diel. Vzniká tým povedomie a priestor pre novú generáciu. 

Ako na vašu iniciatívu zareagovali inštitúcie? Podarilo sa vám vytvoriť nejaké prepojenia?  

Inštitúcie, ktoré sme aktívne oslovili, prijali projekt pozitívne a aktívne sa zapojili. SOZA – Slovenský ochranný zväz autorský sa podieľ na oceňovaní laureátov, podobne je to s Hudobným centrom, ktoré poskytuje hodnotné vecné ceny. Snažíme súťaž podporiť mediálnymi spoluprácami, práve kvôli možnosti prezentovania laureátov širšiemu publiku. V tomto hrá samozrejme veľkú rolu Rádio Devín, kde sa koncerty premiér dokonca vysielali. Zároveň sa aktívne zapojili aj školy, či už vysoké alebo konzervatória. 

Ste krátko pred deadlinom prihlášok. Ako to prebieha, koľko je prihlásených? 

Väčšina účastníkov sa prihlási tesne pred uzávierkou. Je to úplný štandard, najskôr som sa tým trápil, ale už som sa naučil, ako to chodí. Zo skúsenosti vieme, že nám so súťaže prichádza pätnásť až dvadsať skladieb, všetky v posledné štyri dni pred deadlinom, ktorý je 30. apríla. Tentokrát ale nejde o úplne jednoduchú nástrojovú kombináciu, zadanie je duo ľubovoľného dychového a sláčikového nástroja, pričom sa pripúšťa použitie elektroniky, takže som zvedavý, koľko skladieb nás čaká v hodnotení. Aj tohtoročný festival priniesol z hľadiska obsadenia trochu minimalistické programy, sólové recitály, preto sme chceli, aby súťaž na túto dramaturgiu plynulo nadviazala. 

Skladateľská súťaž je s festivalom prepojená aj tým, že na ňom zaznievajú diela laureátov. Akým spôsobom sa na festivale ocenené diela uvádzajú? 

Laureátom je venovaný jeden samostatný koncert, pričom vstup naň je vždy voľný. Chceme totiž podporiť návštevnosť a umožniť skladateľom slobodne si pozvať priateľov, rodinu, podporovateľov. Často ten koncert dopĺňame napríklad účinkovaním študentov z konzervatória: to boli pekné spojenia naprieč mladou generáciou. Ako festival sa pri svojich dvadsiatich šiestich rokoch v podstate posúvame do inej generačnej kategórie, a tým, že máme vytvorené organizačné či mediálne zázemie, chceme novej hudbe pomôcť a dostať ju medzi ľudí. Tohoročný koncert laureátov sa bude konať na jeseň v nádherne novo zrekonštruovanej Synagóge Senec, veríme, že aj takýto špecifický priestor pritiahne návštevníkov a záujem médií i verejnosti.

Súťaže v oblasti umenia sa vždy musia nejak postaviť k skutočnosti, že sa umenie objektívne hodnotí ťažko. Ako sa dajú kompozície posúdiť?  Stanovili ste si ako porota nejaké kritériá?

Pochopiteľne, nie je to športová súťaž. V hodnotení, ktoré je striktne anonymné, sa samozrejme odráža aj dosť subjektívnych pohľadov. Porota v inej zostave by asi hodnotila inak. Ale sú základné parametre: práca s možnosťami nástrojov, hudobným materiálom, berieme ohľad aj na originalitu diel, na schopnosť autenticky pristupovať k štruktúre hudobnej reči a vyjadreniu.

Zo začiatku sme mali kritéria nastavené širšie – čo sa týka komorných zostáv –, teraz sme ich zúžili, kvôli presnejšiemu hodnoteniu poroty. Rozhodli sme sa, že porotcami nebudú len skladatelia, práve preto, že ako interpretačný festival sme platformou, kde sa diela uvádzajú. To je tiež dôležitá časť vzniku skladby. V porote sú teda vždy aj interpreti, ktorí majú so súčasnou hudbou skúsenosti: v minulosti napríklad Nora Skuta či Braňo Dugovič, tento rok sú nimi Irmgard Messin a Daniel Rumler. Tohoročná porota je zložená zo šiestich porotcov, z nich sú traja skladatelia a traja interpreti. Zároveň porotu obmieňame, aby sa niečo nové objavovalo aj v hodnotení – po troch rokoch tak napríklad nebude predsedom poroty skladateľ Jevgenij Iršai. 

Akú rolu môže pri hodnotení hrať preferencia porotcov? Stretla som sa napríklad s názorom, že ocenené skladby často tiahnu skôr k tradičnejším kompozičným prostriedkom. Napríklad spomenutý Jevgenij Iršai nepatrí k skladateľom, ktorý by vyhľadávali radikálne riešenia. Môže to mať vplyv?

Myslím, že áno. Ale zas, položme si otázku, čo je tradičné. Z minuloročných ocenených skladieb by som takto označil možno jednu. Vo všetkých ostatných sa objavovala práca s novými zvukovými plochami, aj s elektronikou. Je pravda, že to nie sú úplné experimenty, sú napríklad zapísané bežnou notáciou, objavné sú ale už tým, že ide o vyjadrenia mladých autorov. Tým, že berieme do úvahy aj interpretačný pohľad, nie je vždy našim cieľom hľadať len novátorstvo v nápadoch, dívame sa aj na úroveň spracovania či inštrumentácie. Chceme zachovať prepojenie medzi interpretáciou a tvorbou. Považujem za problematické, že sa na školách vôbec neučí novšia hudba, pretože jej nevedia porozumieť ani pedagógovia. Pritom práve súčasná tvorba je zrkadlom našej spoločnosti. Našim zámerom je tak okrem iného vzbudiť v mladých interpretoch záujem o novovznikajúcu hudbu. A ak je toto tradičné, tak to myslím zmysel má. Pokiaľ by to bolo príliš o experimentovaní, tak tých „klasických“ interpretov stratíme: keď nebudú mať čo hrať, nebudú mať výzvu a nezaujme ich to. 

Došlo niekedy v priebehu hodnotenia k výrazným rozdielom v tom, ako sa na skladby dívali interpreti a ako skladatelia? Je interpretačná časť poroty praktickejšia a myslí na to, aby sa skladba „dobre hrala“? 

Paradoxne, párkrát sa stalo, že k menej tradičným skladbám pristúpili pozitívnejšie práve interpreti. Myslím ale, že sme vždy vedeli nájsť spoločnú reč. Zároveň sme striktní v tom, aby sa individuálne hodnotenie naozaj odrazilo na výsledkoch: takže sa medzi laureátmi nemusí ocitnúť ani favorit samotného predsedu. Všetci sme si udržali nezávislý pohľad, a často sme nakoniec boli celkom prekvapení, ako to po súčte bodov dopadlo. 

Spomínali sme anonymitu – darí sa ju v rámci malého slovenského „rybníku“ naozaj dosiahnuť? V minulosti sa laureátmi stali aj študenti porotcov, čomu sa asi v našom prostredí vyhnúť nedá. Viem si ale predstaviť, že by štýl študenta porotca spoznať mohol, dokážete takej situácii zabrániť? 

Stojím za tým, že sa anonymita naozaj zachovala. Pokiaľ vieme, že je prihlásený takýto uchádzač, zaoberáme sa tým dopredu. Kolegyne, ktoré súťaž pripravujú, sú v tomto veľmi svedomité. Zatiaľ sa nám nestalo, že by pri hodnotení a následných diskusiách vyplynulo, že by niekto skladbu rozoznal, skôr dochádzalo k tým prekvapeniam. Samozrejme taká situácia nastať môže a asi by sme to riešili tým, že by daný porotca nehodnotil. 

Bavili sme sa o tradícii, a nech už si pod tým predstavíme čokoľvek, v rámci kultúry na Slovensku to teraz vnímam ako celkom aktuálnu tému. Novému umeniu vládna garnitúra príliš nepraje, len nedávno ministerka kultúry hanlivo komentovala moderné diela v Slovenskej národnej galérii. Ako je to v hudobnej sfére? Vyhýba sa hudba, aj tá súčasná, vďaka svojej abstraktnosti takýmto útokom ľahšie?  

Myslíte, že je na Slovensku a v hudbe tradícia témou? Pani ministerka by rada podporovala tradičné umenie a ľudové kroje. Ale o tradícii, o ktorej hovoríme my: o Bachovi, Beethovenovi, Mozartovi… o tej sa obávam, že pani ministerka netuší. Podľa mňa v živote nepočula Jána Levoslava Bellu, Hummela, Suchoňa, pochybujem, že pozná Vladimíra Godára alebo kohokoľvek, kto na Slovensku tvorí niečo „tradičné“. To, čo ona komunikuje, to nie je tradícia. To je nekompetentnosť a zloba. 

Keď sa teda vrátime k relevantnému pojatiu tradície: má sa slovenská hudba na čo odkazovať? Občas vnímam, že by pomohlo, ak by sme sa mohli oprieť o osobnosti ako Dvořák alebo Smetana. 

Možno by sme sa aj mali k čomu odkazovať, ale nepoznáme to, alebo nevieme, ako sa k tomu postaviť. Nenaučili sme sa hlásiť k Bellovi, nevieme, či sa hlásiť k Bartókovi, ktorého mama bola Slovenka a sám hovoril plynule po slovensky, dokonca študoval v Bratislave. Máme Moyzesa, ktorého ale vytlačili, podobne Albrechta vytlačila ďalšia generácia… A potom Suchoň, Zeljenka a ďalší, ku ktorým by sme sa hlásiť aj vedeli, ale nerobíme to dosť. Celkovo mám totiž pocit, že slovenský mainstream odmietol vlastných skladateľov. Vôbec sa o nich neučíme, ani na hudobných školách. V Česku, ktoré nám je kultúrne najbližšie, ľudia odmalička vedia, kto je Smetana, Dvořák, ďalej Janáček, Martinů… A my vlastne nevieme, kto tvoril túto časť našej kultúry. Má to ten dôsledok, že síce sme otvorení aj progresívnejším podobám umenia, len to väčšinu ľudí zaráža. Nechápu, že je niečo také je možné: a to práve preto, že nevedia, na čo z minulosti nadviazať, nemajú to k čomu vztiahnuť. Vo výtvarnom umení poznáme Galandu, Fullu a ďalších, ktorí vytvorili základ, od ktorého sa dalo ďalej „odpichnúť“. Lenže keď pani ministerka nepozná ani ten základ, tak sa odpichnúť nemôže a pýta sa, čo za umenie to akože vzniká. To je potom dosť ošemetné, hovoriť o tradícii. Možno to ani celkovo nie je správny výraz, možno by sme mali hovoriť o klasickom umení. Navyše, teraz je to slovo prezentované v zvláštnych kontextoch – pritom ja tradíciu vnímam v zásade pozitívne. 

Dokážete na základe hodnotených skladieb posúdiť, či sa na Slovensku medzi skladateľmi objavuje nejaká prevažujúca tendencia, prípadne nejaký konkrétny „trend“?

Na to by asi vedel lepšie odpovedať skladateľ. Ale jedna charakteristika, ktorá nás potešila, a to aj v porovnaní so skladbami českých autorov, bola určitá originalita, odvaha, farebnosť prejavu, možno aj to novátorstvo. Všetky skladby, ktoré nám prišli, boli napísané kvalitne, ale toto, čo som popísal, som vnímal viac práve u tých slovenských. Je ale pravda, že povedomie o súťaži v Česku ešte nebolo také veľké. 

K tomu mi napadá, že sa Slovákom a nášmu umeniu aj v Česku často pripisuje iná energia, emotívnejšia, živelnejšia. Dokonca som sa stretla napríklad s tým, že si vďaka tomu niektorí vypočujú Janáčka radšej práve od slovenských interpretov. 

Je to možné, s tým súhlasím. Zároveň musím povedať, že sa od Čechov máme čo učiť v zmysle oboznámenia sa s vlastnou históriou. Je totiž pravda, že my vieme zaujať interpretáciami a nápadmi, ale často zostanú nerozvinuté. Vo výtvarnom umení, literatúre či v oblasti pamiatok sa to mení, v hudbe sú veľké rezervy. Zoberme si takého Jána Levoslava Bellu. Ten sa počas komunizmu nehral, lebo bol kňazom. Jeho opera Kováč Wieland sa nemohla stať národnou, lebo má nemecké libreto. Nikto ale už nevie, že bol na skladateľskej súťaži v Prahe a skončil druhý, po Dvořákovi. Nevieme si našich velikánov vážiť. Samozrejme, niektorí ľudia, napríklad Vlado Godár, ktorí „vyťahujú“ týchto našich majstrov, robia neskutočne záslužnú činnosť. Češi v tom ale disponujú oveľa silnejšími podpornými mechanizmami, majú inštitúcie na to, aby svojich skladateľov podchytili. Aj my by sme mali našich skladateľov vedieť podporiť, umožniť, aby ich hudba znela na veľkých pódiách. 

Ako v tomto zmysle pracujete s publikom? To, o čom sa bavíme, by samozrejme najviac ovplyvnila zmena vo vzdelávaní na ZUŠ-kách aj konzervatóriách. Čo ale môžete spraviť vy, ako festival?

Každý rok zaraďujeme premiéry, objednávame diela. Naposledy to boli napríklad skladby Borisa Lenka, Marka Piačeka, Petra Zagara, Miloša Železňáka, Vladimíra Godára, robili sme aj crossover s Pjonim, kde sme prepojili akustickú hudbu s elektronikou. Takisto sme si napríklad chceli uctiť Mariána Vargu, venovali sme mu teda večer s uvedením piatich nových skladieb. Vďaka tomu, že Mariánovu hudbu ľudia poznajú, si ten koncert prišlo vypočuť okolo päťsto ľudí – toľko divákov je na premiérach súčasných skladieb len málokedy. So spoločnosťou Mariána Vargu inak spolupracujeme veľmi úzko, je to taká naša partnerská organizácia, robili sme aj výchovné koncerty po Slovensku. Hrali sme tam Mariánove kompozície, ale aj skladby autorov, ktorí ovplyvnili jeho: Bartóka, Stravinského, Bacha… Ukázali sme deťom svet, ktorí inak nemajú ako spoznať. Na základných školách sa toho v rámci hudobnej výchovy veľa nepreberie, a ani na ZUŠ-kách sa s tým stretnúť nemusia, lebo metodika platí len pre tie verejné. V príprave budúceho publika vidím veľký zmysel, hlavne, keď vidím, ako pozitívne deti reagujú.  

Máte v tomto výhodu ako festival komornej hudby? Komorné projekty sú asi flexibilnejšie, zároveň umožňujú väčšiu blízkosť, zdieľanie… 

To je samozrejme obrovská výhoda, sme veľmi flexibilní. Zároveň bolo výhodou, že tieto programy, podporené Fondom na podporu umenia (FPU), mali túto vzdelávaciu časť. Moja obava je, že toto v najbližšej budúcnosti skončí a že možností vzdelávať o takomto type hudby, možností venovať sa súčasnej tvorbe, bude stále menej a menej.  

Čo potom budete robiť? 

Na to odpovedať zatiaľ neviem. To by som musel byť prorok, lebo my sme stále v očakávaní, my vlastne ani nevieme, či tento rok dostaneme od FPU podporu na samotnú skladateľskú súťaž a ako sa vyvinie vôbec možnosť podávať projekty na FPU na ďalšie roky, nakoľko naše viacročné podpory končia práve tento rok. Je to pritom náš hlavný zdroj. Zaoberáme sa tým aktívne v tíme, riešime, ako budeme postupovať, ak podpora nebude, hľadáme možnosti…. ale tento rok samozrejme dotiahneme a uvidíme, čo bude v budúcnosti. 

Do akej miery môže hudobná scéna ďalej fungovať za takýchto podmienok štátnej podpory? A čisto hypoteticky: keďže má štát evidentne iné priority, prichádzalo by v úvahu sa od jeho podpory „oslobodiť“ a aj tak prežiť? 

Do istej miery to reálne je. Ale prišli by sme o zásadné, hodnotné diela. Mnohé projekty nie je možné uskutočniť bez podpory: ide o nákladné licencie, materiály, zostavy hudobníkov. Dajme tomu, minulý rok sme uviedli dielo HK Grubera Frankenstein! Už len požičovné experimentálnych nástrojov, stálo päťsto eur. K tomu požičovné na noty, licencia k uvedeniu, samozrejme honoráre pre hudobníkov, sólistku a dirigenta… To sa zo vstupného uhradiť nedá, takisto nestačí podpora menších nadačných fondov či regionálne dotácie. Dopad straty podpory by teda bol ten, že by sme mohli pokračovať, ale takýto projekt, alebo napríklad Stravinského Príbeh vojaka, by sme už uviesť nedokázali. Bez verejných zdrojov by zaniklo veľa projektov, ktoré toho práve verejnosti dosť prinášajú – vzdelávajú, dvíhajú kultúrne povedomie, sprostredkujú zážitky. Uvedomme si tiež, že podpora kultúry nie je nový fenomén. Verejné zdroje nahradili mecenášov, ktorí stáli za mnohými hudobníkmi aj v minulosti. 

Na aké zdroje sa teraz spoľahnúť do určitej miery môžete? 

Práve menšie, regionálne podpory asi zostanú. Sú v akomsi kontra názore s vládnou mocou, ale tá robí naozaj všetko pre to, aby sa verejné zdroje na akékoľvek dobré umenie rozpadli. A to len kvôli tomu, že podporovali aj typ umenia, ktorý im nekonvenoval. Ale takto to proste byť nemôže, zastúpená musí byť široká škála názorov. Áno, šlo o projekty zamerané na LGBTI+ alebo queer, ale aj to je súčasť umenia. 

Nemusíte odpovedať, ak by to malo byť nekomfortné, ale zaujímalo by ma: Festival a aj vy osobne ste nikdy nemali problém zaujať stanovisko k spoločenskej situácii. Je to teraz, keď skutočne hrozí, že by ste svojimi vyjadreniami mohli ohroziť napríklad podporu festivalu, iné? Nemáte strach?  

Je to nepríjemné. Ale neprestaneme. Riešili sme to už v rámci tohtoročného festivalu, vieme, že ak to bude niekomu prekážať, tak ponesieme dôsledky. Už naše úvodné podujatie s názvom „Čo sa to tu deje?“ (hudobno-diskusný večer, ktorého hostkou bola aj Zuzana Čaputová – pozn. red.) bolo vyjadrením toho, čo si myslíme a čo hľadáme. Nehľadáme kontroverzie, opozíciu, hľadáme otvorenosť: tak, aby tu mohli žiť obe strany. A možno sa ukáže, ktorá strana prináša aké hodnoty – lenže teraz sa to nedeje spôsobom, ktorý je demokratický a transparentný. Podnikajú sa kroky, ktoré vedú k tomu, aby ľudia, ktorí majú nezávislé alebo nevyhovujúce myslenie, nemohli tvoriť a nedostali podporu verejných zdrojov. To nie je správne. Jediné, čo by malo byť podstatné, je to, či je môj projekt kvalitný alebo či je kvalitné moje hranie. Vôbec by sa nemal brať ohľad na to, či sú to projekty LGBTI+, rómske či židovské. Navyše, FPU bol vytvorený ako nezávislá organizácia a vznikol paradoxne za toho istého premiéra, ktorý je pri moci teraz. Žijeme v demokracii, každý má právo na názor, konzervatívny alebo liberálny. Ale ultrakonzervatívne a ani ultraliberálne názory nepomáhajú, keď má niekto veľkú moc a takéto názory začne, nedemokraticky, presadzovať. V takom prípade utrpí samotná spoločnosť. Myslím, že sa to nevyvíja dobrým smerom, že môžeme stratiť veľa takých hodnôt, ktoré sú dôležité pre rozvoj našej krajiny, našej komunity. Mnohí ľudia sú nervózni a jasné, že je tu veľa strachu. 

Samozrejme, aj ja som len človek a zvažujem, či to, čo robíme teraz, budeme môcť robiť aj budúci rok. Čo sa stane, ak sa nám vráti to, že sme boli otvorení. Napriek tomu si myslím, že je lepšie byť úprimný, povedať svoj názor a niesť si následky. Ja totiž nechcem mať spojenie s touto vládnou mocou. Situácia, kedy o tom, čo človek robí, rozhodovali jeho vyjadrenia, tu už bola za komunizmu. Z toho obdobia mám navyše v rodine priamu skúsenosť, otec bol za svoj názor trestaný tým, že bol vo väzení. Asi sa na mňa to DNA prenieslo. Takže aj keď nemám vždy dobrý pocit, keď musím ísť do určitých vyjadrení, tak stále prevažuje to, že si myslím, že je to nevyhnutné. 

Je pre hudobníkov bežné sa takto vyjadrovať? 

Niekde na začiatku ste sa pýtali, či je hudba v tomto zmysle abstraktnejšia. Hudba samotná možno áno, ale u hudobníka podľa mňa cítiť, či názor má, nemá, prípadne sa ho bojí vyjadriť. Prevažná väčšina hudobníkov sú slušní ľudia. Ak sa rozprávame o tých klasických, tak majú svoje zamestnanie a často sa do týchto vecí nechcú otvorene pliesť. Boja sa, lebo by mohli prísť konzekvencie. Takto by to byť nemalo. Vyjadriť názor by malo byť prirodzenou súčasťou našej spoločnosti. Musíme sa to ale samozrejme naučiť robiť slušne a láskavo. 

Môže hudba tento dialóg kultivovať? 

Som o tom presvedčený. Myslím si, že hudba je terapiou, ktorá nás môže spájať, aj napriek zdanlivo úplne protichodným názorom. Práve vďaka tomu, že je hudba taká široká a abstraktná si v nej oba tábory nájdu niečo, čo ich môže premostiť. Navyše má takto terapeutický efekt aj v dnešnom digitálnom svete. Páčil sa mi pohľad nášho nedávneho hosťa Gabriela Prokofieva, vnuka Sergeja Prokofieva, ktorý je aktívny hudobník, organizátor, veľa robí elektroniku, súčasnú hudbu. Vravel, že si myslí, že akustické koncerty začnú mať oveľa väčší význam. A ja súhlasím – koncert je čas, kedy nesedíte pred obrazovkou, nie ste na sieťach, nič sa vám nemihá pred očami. Naopak získate živý zážitok z toho, že ste prišli, je pred vami jeden obraz vystupujúcich hudobníkov a hlavne sa obklopíte akustickými, audio vnemami. 

Tu sa podľa mňa stáva témou a výzvou aj udržanie pozornosti a akési prežívanie času pri počúvaní skladby – hovorím teraz aj o úplne „bežných“ kompozíciách, nie o časovo zámerne rozsiahlych kusoch typu Mortona Feldmana. 

Áno, už pri klasickom kvartete sa dostávame k duratam, ktoré ďaleko presahujú trvanie instagramových reels. Aj to môže prispieť k zážitku. Na festivale sme si raz napríklad vypočuli všetkých pätnásť Šostakovičových kvartet, tento rok sme strávili dva večery s kompletom Prokofievových sonát: a po každom večeri som mal pocit, že by som do toho išiel hneď znova. Nebol som unavený, naopak som ožil, a podľa rozhovorov viem, že sme to tak mali asi všetci. Ten Feldman je istým spôsobom extrém, ale tento pocit som mal aj po jeho skladbách. Je to taká očista, až meditácia. Tento efekt bude veľmi dôležitý.