„Žalm 47 Florenta Schmitta zaznel v Bratislave po viac ako storočí v slovenskej premiére.“

„Medzinárodne ostrieľaný koncertný majster Juraj Čižmarovič sa výraznou mierou zaslúžil o brilantný výkon orchestra.“

„Juraj Valčuha potvrdil svoju povesť dirigenta s premysleným interpretačným konceptom.“

Májový abonentný cyklus Slovenskej filharmónie otvorila v Redute v dňoch 1. a 2. mája dramaturgicky a personálne exkluzívna koncertná dvojica. Za dirigentský pult telesa sa po viac ako roku znova postavil Juraj Valčuha, post koncertného majstra tentoraz pohostinsky obsadil náš hviezdny huslista Juraj Čižmarovič. Program koncertu tvorila zaujímavá a zriedkavo koncipovaná dramaturgia: Žalm 47 Florenta Schmitta, divertimento z baletu Bozk víly Igora Stravinského a prvá suita z baletu Popoluška Sergeja Prokofieva.

„Florent Schmitt je najvýznamnejším francúzskym skladateľom spomedzi tých, o ktorých ste dosiaľ nikdy nepočuli.“ Tak sa na margo skladateľa vyjadrila americká dirigentka a neúnavná propagátorka autorovho diela JoAnn Falletta. Rodák z Lotrinska, absolvent parížskeho konzervatória a neskorší držiteľ prestížnej Rímskej ceny, tvoril v tieni slávnych impresionistických súčasníkov Claudea Debussyho a Mauricea Ravela (tomu sa, na rozdiel od Schmitta, Rímsku cenu nikdy získať nepodarilo). V roku 1904, na sklonku svojho pobytu v rímskej Ville Medici, dokončil svoj monumentálny Žalm 47 pre soprán, miešaný zbor, organ a orchester, op. 38 a týmto dielom vstúpil do francúzskej hudobnej histórie (ktorýsi z hudobných kritikov napísal, že Žalm 47 je pre Francúzov tým, čím je pre európsku hudbu Beethovenova Deviata symfónia). Nebola by to však zlovôľa osudu, keby v zrelom veku nenasmerovala dezorientovaného tvorcu do zločineckého košiara nacistických politických dobrodruhov: už v tridsiatych rokoch sa nadchol pre zvrátenú ideológiu nemeckej Tretej ríše, po obsadení Francúzska podporil Pétainovu kolaborantskú vládu a na parížskych koncertoch, ktoré mal hodnotiť ako hudobný kritik, pubertálne vykrikoval rasistické a nenávistné heslá. Povojnový vývoj v jeho domovine mu to potom spočítal; Florent Schmitt sa na dosť dlhý čas ocitol na zozname bojkotovaných hudobných tvorcov a len nesporná umelecká kvalita jeho diel ho neskôr priviedla späť na koncertné pódiá.

Hoci je Schmittov Žalm 47 dozaista jedným z etalónov francúzskej hudobnej tvorby 20. storočia, v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie dielo ešte nikdy nezaznelo a naše prvé orchestrálne teleso sa s ním stretlo po prvý raz. Bolo šťastím, že sa jeho interpretácie ujal práve Juraj Valčuha, umelec s nespochybniteľnou dirigentskou autoritou a charizmou, ktorý francúzsku kultúrnu scénu, vďaka svojmu parížskemu domicilu, dôverne pozná. Orchester i Slovenský filharmonický zbor (zbormajster Jan Rozehnal) viedol už tradične pevnou rukou, náladu umne gradoval a pri minucióznom kreovaní vokálnych a inštrumentálnych detailov neponechal nič na náhodu. Navyše sa znova prejavil ako znamenitý hudobný režisér s priam scénickou inšpiráciou: hosťujúcu sopranistku Marie Perbost od začiatku skladby umiestnil do orchestra a nechal ju nebadane sa vynoriť z jeho útrob až pri jej impozantnej sólovej tretej časti. Juraj Valčuha zásadne prichádza pred orchester s premysleným interpretačným konceptom, od ktorého sa v priebehu svojej produkcie nikdy neodchýli.

V druhej polovici koncertu odzneli dva ikonické orchestrálne opusy ruskej, respektíve sovietskej baletnej proveniencie 20. storočia: brilantné Stravinského štvorčasťové divertimento z baletu Bozk víly a prvá suita z baletu Popoluška, op. 107 Sergeja Prokofieva. Obe diela Slovenská filharmónia už viackrát uviedla. Valčuha ich obe poňal výso stne nesentimentálne, Stravinského komplikované rytmy zvládal s naprostou suverenitou (už v minulosti si v Redute takto suverénne počínal s náročnými Symfonickými tancami z West Side Story Leonarda Bernsteina) a k celkovému vyzneniu výraznou mierou prispela aj majstrovsky hrajúca sóloflautistka telesa Simona Pingitzer v kóde štvrtej časti Pas de deux. Orchester si spoluprácu s prominentným dirigentom očividne užíval. Hoci nie všetky technicky náročné miesta Prokofievovej Popolušky vyšli na pódiu k obojstrannej spokojnosti, tretia časť suity, bravúrna a  obťažná Hádka, bola ukážkou toho, čo Slovenská filharmónia pod vedením renomovaného a kompetentného dirigenta dokáže. Zásluhu na celkovom výsledku mal aj hosťujúci koncertný majster telesa Juraj Čižmarovič, medzinárodne skúsený a profesionálne zdatný slovenský inštrumentalista, ktorý už desaťročia prezentuje svoje mimoriadne schopnosti v popredných európskych orchestroch.

Bol to bezosporu koncert snov, akých v Redute zažívame len sporadicky. Máj v Slovenskej filharmónii však sľubuje viacero takýchto zážitkov: už o dva týždne sa pred orchester postaví jeho bývalý šéf Emmanuel Villaume, po ňom na dva koncerty prevezme dirigentskú taktovku súčasný šéfdirigent Daniel Raiskin a v závere mesiaca bude v Bratislave hosťovať prominentný Tomáš Netopil. Máme sa na čo tešiť.

……………

Reflexia je z koncertu 2. mája.

Foto/zdroj: Alexander Trizuljak / Sf

Facebook X E-mail WhatsApp