„Napriek vysokým teplotám, iste znásobených aj často neveľmi letnými kostýmami, si predstavenie očividne celkom užívali.“

„Práve atmosféra je pritom v Šárke azda tou kľúčovou kvalitou.“

„Napriek evidentne uvoľnenému charakteru však má každoročné hosťovanie Národního divadla v Šárce aj svoje prekážky.“

Tradičné podujatie Opera v Šárce pripadá na poslednú prázdninovú nedeľu, tentokrát 1. septembra, a je tak zároveň aj neformálnou pozvánkou do novej divadelnej sezóny. Městská část Praha 6, Národní divadlo a Originální divadlo Praha touto akciou už devätnásty raz pripomenulo časy, keď Přírodní divadlo v Divoké Šárce pravidelne slúžilo ako letná scéna Národního divadla.

V Šárce boli od roku 2005 inscenované prevažne tituly českej opernej literatúry. Začínalo sa Prodanou nevěstou, postupne boli uvedené napríklad Smetanova Libuše, Dalibor, Dvořákov Jakobín alebo Rusalka. „Hrají se zde krásné kusy, české opery, Dvořák a Smetana. A já českou hudbu obecně velmi ‚můžu‘. Jednou jsme se pokusili o Giovanniho, ale ten nám zmokl,“ usmieva sa dirigent Jan Chalupecký, ktorý sa do Šárky vracia od obnovenia tradície pravidelne. „Vždy jsou to kvůli přípravě repertoárové kusy, spíše lehčího rázu – na Jenůfu bychom si zde asi netroufli. Je to takové odlehčení před začátkem sezony“ doplňuje prvý flautista Orchestru Národného divadla Daniel Havel. 

Tentokrát bolo na programe Tajemství Bedřicha Smetany, teda titul, ktorý v Zlatej kapličke len nedávno (premiéry 24. a 26. mája) naštudovala Opera Národního divadla. Niekoľko protagonistov, ktorí sa sólových partov ujali na javisku prvej scény, sa tak v roliach predstavili aj v Šárce. Patrili medzi nich Aleš Briscein ako Vít, Jana Sibera ako Blaženka, František Zahradníček ako Malina a Martin Šrejma ako Skřivánek. V ďalších titulných roliach sa predstavili takisto skúsení speváci a speváčka: Martin Bárta ako Kalina, Luděk Vele ako Bonifác, Kateřina Jalovcová ako Panna Róza. Táto kombinácia ponúkla zaujímavé porovnanie s aktuálnym obsadením. Zážitok z ozvučeného spevu je samozrejme odlišný od toho „prirodzeného“, navyše v podmienkach pod holým nebom. Aj tak sa ale myslím dá súdiť, že by stálo za to si vyššie zmienených vypočuť v daných roliach aj na javisku – obzvlášť Luďka Veleho a Kateřinu Jalovcovou. 

Cieľom tohto textu nie je kritická analýza jednotlivých výkonov, domnievam sa, že sa to k tomuto formátu podujatia príliš nehodí. Ak si mám ale dovoliť aspoň pár postrehov, vyzdvihla by som veľké zanietenie sólistov, ale aj zboru (Sbor Národného divadla pripravil Lukáš Kozubík). Napriek vysokým teplotám, iste znásobených aj často neveľmi letnými kostýmami, si predstavenie očividne celkom užívali. Vyznel vďaka tomu láskavý, hoci archaický humor opery, ale predovšetkým jej majstrovská hudobná stránka. Zrozumiteľnosť textu možno mohla byť v niektorých prípadoch vyššia, či už to budeme pripisovať artikulácii alebo ozvučeniu, ktoré ale bolo vo všeobecnosti pripravené dobre. Libreto diváci k dispozícii nemali, ani program so synopsiou sa nedostal ku všetkým. S rozkódovaním rodinných väzieb a vzťahov spod Bezdězu tak mali podľa reakcií problém viacerí. V hľadisku tým ale nastal celkom pekný „komunitný“ moment, keď tí skúsenejší objasňovali zápletku menej poučeným poslucháčom. Aspoň sa tak ukázalo, že do Šárky príde za operou aj nové publikum – z môjho pozorovania navyše aj zahraničné. 

Práve atmosféra je pritom v Šárke azda tou kľúčovou kvalitou. „Je to jiná práce, než v divadle. Jsou tady ale príma lidé a skvělá atmosféra. Když člověk vidí spokojené auditorium o tisícovkách lidí, je to prostě radost,“ popisuje dojmy Jan Chalupecký. Opera v Šárce sa pritom na nedostatok divákov ani po rokoch sťažovať nemôže. Podľa informácii z Odboru kultury, sportu a volného času MČ Praha 6 sa tentokrát zúčastnilo odhadom päť tisíc divákov.  

Celý projekt opery v Šárce nadväzuje na tradíciu, hralo sa tu od roku 1913. Tradícií sa pridŕža aj inscenačný tým, riešenia režisérskeho dua Jana Divišová a Renée Nachtigallová tak boli opäť po všetkých ohľadoch klasické. Súčasťou boli vidiecke kostýmy (Josef Jelínek), popisná scéna s malebnými rekvizitami, rokmi overené divadelné gagy, mierne preháňaná gestikulácia. Do inscenácie pritom režisérky pridali aj detských hercov, ktorí mierne interagovali s publikom. To iste ocenilo hlavne moment v treťom dejstve, keď sa nielen v prvých radoch rozdávali koláče. Na takomto mieste má ale tento prístup svoj význam. To, čo by v rámci riadnej sezóny Národního divadla pôsobilo zastaralo, sa v amfiteátri javí ako nostalgia a príjemný výlet v čase. Je otázne, či by v tomto priestore obstáli aj progresívnejšie riešenia – možno sa do tohto prírodného divadla dostanú v rámci inej iniciatívy. 

Napriek evidentne uvoľnenému charakteru však má každoročné hosťovanie Národního divadla v Šárce aj svoje prekážky. Tou prvou je počasie: termín sa čoraz viac vyznačuje tropickými teplotami, ansámbel však pamätá aj na značne daždivé predstavenia. Ďalším špecifikom je samozrejme akustika. Pri budovaní amfiteátru sa na ňu samozrejme myslelo, ako však upozorňuje aj Jan Chalupecký, bez ozvučenia by bolo pre spevákov stále náročné priestor uspievať. Mierna zvuková nerovnováha každopádne vznikala medzi sólistami, orchestrom a zborom – jedine zboristi totiž ozvučení neboli. Pre dirigenta a účinkujúcich „na pódiu“ potom vzniká ešte ďalšia výzva. Na rozdiel od klasického posadeniu tu hrá orchester na boku a komunikácia medzi dirigentom a sólistami je tak skomplikovaná: „Řekl bych, že to není úplně pro nováčka, nějaké zkušenosti jsou na to, aby to drželo ‚pohromadě‘, potřeba. Není to ale samozřejmě nikdy na první ostrou, vždy to tady i zkoušíme,“ upřesňuje Jan Chalupecký. Je pravdou, že niektoré nepresnosti v nazvučení vyzneli výraznejšie, než by tomu bolo v prirodzenej akustike – inak sa ale Orchestr Národného divadla vstupujúci do ďalšej sezóny predstavil v dostatočnom nasadení.

Podľa organizátorov sa vždy krátko po akcii celý tým stretne, aby vybral titul, ktorý sa uvedie budúci rok. Tajemství bolo vybraté aj s ohľadom na Smetanovo výročie – aký dramaturgický kľúč si zvolia na budúci, jubilejný dvadsiaty ročník, je zatiaľ otázne.

Foto: Dušan Dostál