„Breinerove všestranné hudobné kvality preverili v priebehu rokov nielen mnohé orchestrálne telesá, ale aj široká poslucháčska verejnosť naprieč kontinentmi.“

„Richard Harwood odohral sólový part Haydnovho violončelového koncertu s majstrovskou suverenitou.“

„Orchestrálna feéria Diabol v Moskve na námet Bulgakovovho románu Majster a Margaréta vyvolala nadšené reakcie publika.“

Posledná dvojica novembrových abonentných koncertov Slovenskej filharmónie v dňoch 28. a 29. novembra sa niesla v dvojjedinom autorsko-interpretačnom znamení nášho multižánrového skladateľa a dirigenta Petra Breinera. Všestranný slovenský crossoverový hudobník, ktorého kvality v priebehu rokov preverili nielen renomované svetové orchestrálne telesá, mnohé CD nahrávky, ale aj široká poslucháčska verejnosť naprieč kontinentmi, si získal popularitu a uznanie výsostnou profesionalitou a zriedkavo vídanou originálnosťou svojich bohatých umeleckých počinov. Dnes je na vrchole svojich tvorivých síl. V zaplnenej bratislavskej Redute sa predstavil ako dirigent i autor v jednej osobe, s programom, zostaveným z diel Williama Waltona, Josepha Haydna a Petra Breinera. Sólistom koncertu bol prominentný britský violončelista Richard Harwood.  

Za dirigentským pultom Slovenskej filharmónie stál Peter Breiner naposledy v máji 2021, keď na jednom z prvých koncertov nášho orchestra po nešťastnom pandemickom období uviedol výber zo svojich brilantne inštrumentovaných Slovenských tancov. Tentoraz si zvolil dramaturgickú zostavu, kombinujúcu moderné opusy s jedným z najznámejších koncertantných diel viedenského klasicizmu. Na úvod zaznela „hranatá“ ouvertúra Portsmouth Point z roku 1926 britského autora Williama Waltona, energická skladba s bohatými, často krkolomnými metrorytmickými posunmi, s ktorými si Breiner dirigentsky pohodlne a bez ťažkostí poradil. Má totiž za sebou skúsenosť z live nahrávania trojice Stravinského „ruských“ baletov s Kráľovským filharmonickým orchestrom v Londýne (záznamy sú k dispozícii na holandsko-britskej streamovacej videoplatforme On Air), kde si ako dirigent s komplikovanou hudobnou faktúrou počínal s obdivuhodnou profesionalitou. Osobne, ako poslucháč, by som pred výberom trochu monotónne pôsobiacej Waltonovej prskavky dal prednosť inej skladbe britskej hudobnej proveniencie (núkajú sa krátke útvary Fredericka Deliusa či Williama Vaughana Williamsa), no vďaka aj za tento objav, ktorý pod Breinerovou taktovkou bezpochyby zaznel v slovenskej premiére.

Haydnov Koncert pre violončelo a orchester č. 1 C dur tvorí už od čias svojho nálezu v roku 1961 v pražskej Národnej knižnici pevnú súčasť klasicistického koncertného repertoáru. Ujali sa ho mnohí významní svetoví inštrumentalisti a dnes si bez neho štandardnú koncertnú dramaturgiu ani nevieme predstaviť. Richard Harwood patrí medzi elitných britských violončelistov, hráva v renomovaných londýnskych orchestroch a rovnako impozantná je aj jeho sólová kariéra. Náročný sólový part Haydnovho koncertu odohral s majstrovskou suverenitou, aktívne sa zapájal do orchestrálnych tutti úsekov, aj ten najmenší detail svojho interpretačného výkonu mal pod kontrolou. Ak sa dnes v recenziách občas zvykne banálne konštatovať, že „svoje umenie dal plne do služieb diela“, v tomto prípade táto floskula platí vrchovato. Pozornosť zaujali aj obe sólové kadencie v prvej a druhej časti z pera Petra Breinera.

Po prestávke nasledoval chef d‘oeuvre koncertu – avizovaná dlho očakávaná premiéra Breinerovej orchestrálnej feérie Diabol v Moskve na námet legendárneho Bulgakovovho románového mystéria Majster a Margaréta. Skladateľ dielo pôvodne v roku 2019 koncipoval ako celovečerný balet na objednávku vtedajšieho vedenia baletu Slovenského národného divadla, ktoré ňou reagovalo na predchádzajúcu úspešnú scénickú realizáciu Breinerových Slovenských tancov – medzičasom sa však situácia v inštitúcii zmenila a z uvedenia baletu zišlo. Na podnet dramaturgie Slovenskej filharmónie autor baletnú hudbu spracoval do orchestrálnej suity o deviatich častiach, ktoré spracúvajú prvú polovicu Bulgakovovej knihy. Pred zrakmi užasnutých poslucháčov tak v symfonickej podobe ožívajú postavy a udalosti z Bulgakovovho fascinujúceho románu, ktorý metaforicky líči pomery v stalinistickej Moskve tridsiatych rokov minulého storočia. Nad všetkým kraľuje a spoločnosť totálne rozvracia kúzelník Woland, akýsi sovietsky Mefisto, pričom netreba mať veľkú fantáziu, aby si ho čitateľ dokázal stotožniť s oným „fúzatým netvorom“ v Kremli (Osip Mandeľštam). Breiner využil na imaginatívne hudobné spodobenie literárneho sujetu mohutný orchester s veľkým aparátom bicích nástrojov, doplnený o klávesové nástroje, historickú teorbu a štyridsaťčlenný miešaný zbor. Výsledok je fascinujúci. Od úvodnej náladovej meditácie so zborovou vokalízou prúdi na poslucháča záplava invenčne inštrumentovanej a bohato štruktúrovanej hudby, kde nachádzame nielen pečať Breinerovho imaginatívneho narábania so známym literárnym materiálom, ale i zúročenie jeho dlhoročných skúseností s budovaním dramatického filmového procesu. Hudobné nápady nie sú ani náznakom konvenčné: v druhej časti s názvom Kulisáci sledujeme exaltovaný výbuch batérie bicích, v ďalšej časti na okamih zaznie úvodná fanfára lesných rohov z Čajkovského klavírneho koncertu b mol, ktorú vystrieda clivá romanca so sólovým anglickým rohom (pozorný poslucháč objaví aj motivické náznaky hudby k filmu Harry Potter). Potom sa ozve žalostný nápev nariekajúceho, zvukovo deformovaného sólového kontrabasu, aby ho vokálny zbor vzápätí zahriakol citátmi z populárnej sovietskej piesne o Bajkale („Slavnoje more, svjaščennyj Bajkal“) a z dávno zabudnutého revolučného pochodu Smelo, tovarišči, v nogu (časť Let). Napokon hudba vyústi do záverečného „pekelného bálu s najhoršími zločincami“ (Breiner). Nadšene aplaudujúce publikum si na druhom koncerte vynútilo prídavok – dirigent s orchestrom zopakovali hudobné vyvrcholenie diela.

Bol to koncert, na aký sa dlho nezabudne. Bravo, dirigent, autor a filharmonici!

Foto: Sf / A. Trizuljak