„Spolupráca dirigenta Ralfa Weikerta so Slovenskou filharmóniou zahrnuje viac ako dvadsaťročnú periódu.“

„Weikertovu knihu Povolanie: dirigent by si mal prečítať každý seriózny adept dirigentského umenia.“

„Verejná produkcia Cherubiniho Requiem c mol v súčasnosti vyvoláva oprávnené otázniky“

Úvodnú marcovú dvojicu abonentných koncertov Slovenskej filharmónie v dňoch 6. a 7. marca zverila dramaturgia rakúskemu dirigentovi Ralfovi Weikertovi, pravidelnému hosťovi bratislavskej Reduty, ktorého naše publikum i samotné filharmonické telesá dôverne poznajú. Na programe koncertov boli diela C. M. von Webera, Paula Hindemitha a Luigiho Cherubiniho. Spoluúčinkoval Slovenský filharmonický zbor (zbormajster Thomas Lang). Bolo to prvé zo série štyroch jarných filharmonických podujatí, ktoré inštitúcia propaguje pod spoločným názvom filJARmónia.

Osemdesiatštyriročný maestro  Ralf Weikert má za sebou s oboma našimi filharmonickými telesami dlhoročnú a neobyčajne plodnú umeleckú spoluprácu. Absolvent legendárnej dirigentskej triedy Hansa Swarowského na viedenskej Hudobnej akadémii po prvýkrát zaujal hudobnú verejnosť v roku 1965 víťazstvom na renomovanej dirigentskej súťaži Nikolaja Malka v dánskej Kodani, po ktorom začal žať výrazné umelecké úspechy na čele renomovaných  európskych operných domov a symfonických orchestrov. Jeho pravidelná spolupráca so Slovenskou filharmóniou sa prakticky datuje od prvých rokov nového tisícročia, keď sa Ralf Weikert v roku 2004 stal hudobným riaditeľom známeho wagnerovského operného festivalu v rakúskom Welsi a náš filharmonický orchester a zbor ustanovil ako rezidenčné telesá tohto prestížneho podujatia. Zároveň sa začal objavovať aj za dirigentským pultom v Redute, kde získaval body predovšetkým za vzorovú interpretáciu vrcholných diel symfonického repertoáru 19. a 20. storočia. Naposledy Weikert v Bratislave hosťoval vo februári 2023, keď sa ukážkovým spôsobom zmocnil uvedenia Štvrtej symfónie Es dur „Romantickej“ svojho hornorakúskeho spolurodáka Antona Brucknera (obaja pochádzajú z mesta Sankt Florian).

Ralf Weikert je popri svojej dirigentskej aktivite aj autorom podnetnej knihy Povolanie: dirigent (Böhlau Verlag 2017), v ktorej sumarizuje svoje celoživotné dirigentské skúsenosti a ktorú by si mal prečítať každý seriózny adept dirigentského umenia. Popri spomienkach na stretnutia a odborné diskusie s legendárnymi majstrami taktovky (uvádza, napríklad, dnes už povestnú samoľúbu vetu Karla Böhma „ja som jediný, kto vie, ako treba príslušnú skladbu dirigovať, no nikto sa ma na to nepýta“) Weikert dáva adeptom neoceniteľné rady ako pristupovať k partitúre, ako si efektívne počínať počas orchestrálnych skúšok, ako sa pri nich sústrediť na tvarovanie tempa, artikulácie a dynamiky, poukazuje na rozdiely medzi štúdiom operného a symfonického diela a najmä špecifikuje, kedy a ako sa vyhnúť nástrahám pri vykonávaní „najkrajšieho povolania na svete“.

Akokoľvek je dnes Ralf Weikert overenou a medzinárodne uznávanou dirigentskou osobnosťou,  rozhodnutie zveriť mu koncertný program s absenciou inštrumentálneho či vokálneho sólistu bolo riskantným prejavom značnej dramaturgickej odvahy, ktorá mohla návštevnosť  abonentného publika nepriaznivo ovplyvniť. Navyše bolo otázne, do akej miery dokáže dirigent udržať pozornosť návštevníkov v poslucháčsky dozaista menej atraktívnom programe. Po úvodnej predohre k opere Oberon C. M. von Webera sa zdalo, že by sa priaznivé očakávania mohli naplniť; od prvého taktu bolo zrejmé, že dirigent je v skladbe doma, dokonalo sa orientuje v jej hudobnej štruktúre, adekvátne frázuje a pôsobivo usmerňuje dynamiku jednotlivých nástrojových skupín. Pri interpretácii nasledujúcich Symfonických metamorfóz na témy C. M. von Webera  Paula Hindemitha (pre zaujímavosť treba dodať, že dielo bolo doménou dirigenta Ladislava Slováka, ktorý ho v januári 1964 v Bratislave s naším prvým orchestrom uviedol len mesiac po skladateľovom úmrtí a v priebehu toho istého roku ho opakovane dirigoval na koncertných zájazdoch telesa v zahraničí) sa však už začali prejavovať nedostatky:  pod dirigentovým prevažne vláčnym gestom povestná virtuózna orchestrálna sadzba skladby strácala charakteristický lesk a razanciu, objavovali sa sporadické rytmické i metrické nepresnosti a celková kreácia výbušných úsekov plechovej sekcie zanechala rozpačitý dojem. Ani uvedením takmer hodinu trvajúceho Requiem c mol pre zbor a orchester (bez tradičného vokálneho kvarteta!)  naturalizovaného Parížana Luigiho Cherubiniho sa nepodarilo po prestávke nasmerovať vývoj koncertu do patričnej gradácie – skladba, napriek tomu, že ju Beethoven v čase jej vzniku adoroval,  pôsobila hudobne monotónne a jej verejná produkcia v súčasnosti vyvoláva oprávnené otázniky. Jednoznačnú pochvalu si však zaslúži erudovaný text programového bulletinu z pera nášho renomovaného muzikológa Andreja Šubu, ku ktorému, ako vždy, niet čo dodať.

Foto: A. Trizuljak / Slovenská filharmonie

Facebook X E-mail WhatsApp