„Zukal ponímal dielo, aj v brilantných pasážach, neokázalo a veľmi prirodzene.“

„Leeho interpretácia bola nesmierne energická a klavirista si svoje vystúpenie evidentne vychutnával.“

„Vystúpenie Dongha Leeho bolo pre mňa po všetkých stránkach zrelým, komplexným interpretačným počinom.“

Finále súťaže Pražského jara v odbore klavír prebehlo večer 14. mája v Dvořákovej sále Rudolfina. Porote sa predstavili traja klaviristi: Dongha Lee a Jaeyoung Lee z Kórejskej republiky, české farby hájil Matouš Zukal. Dvakrát sme si vypočuli Koncert pre klavír č. 4 G dur Ludwiga van Beethovena, jedenkrát zaznel slávny Čajkovského Koncert pre klavír č. 1 b mol. Súťažiacich sprevádzal Symfonický orchestr hl. města Prahy FOK, pod taktovkou Mareka Šedivého.

Hoci sa už schyľuje k uvoľňovaniu reštrikcií a niektoré koncerty Pražského jara prebiehajú za prítomnosti divákov, nebol to prípad finále klavírnej súťaže. Pražské jaro však udržuje vysokú úroveň prenosov (škoda krátkeho výpadku na záver) a zážitok sa im tak podarilo sprostredkovať kvalitne. Navyše bol online prenos obohatený príjemnými rozhovormi s finalistami či porotcami, vedenými moderátorom večera Marekom Šulcom. Samozrejme, virtuálny svet nebude nikdy ideálnou platformou pre zdieľanie živého umenia, a nebude ideálny ani pre recenzie. Ako všetky texty v dobe pandémie preto aj v tomto beriem na vedomie faktor techniky a možného skreslenia.

Ako prvý predstúpil pred porotu Matouš Zukal, študent HAMU v triede Iva Kahánka. Zukala som prvýkrát počula naživo hrať pred pár mesiacmi na Dvořákovej Prahe. Už tam ma zaujal technickými dispozíciami a pôsobivou, farebnou zvukovosťou. Na tomto základe staval aj v Beethovenovom Koncerte pre klavír a orchester č. 4. Dielo, aj v brilantných pasážach, ponímal neokázalo a veľmi prirodzene. Zvukovo bol jeho výkon dobre vybalansovaný, s oporou v znelo vedenom basovom registri. V začiatku (po orchestrálnej expozícii) sa Zukalova hra javila azda trochu neusadená, inak však klavirista predviedol veľmi presný výkon, ktorého devízou bola dobrá prstová technika a sebaistý úhoz. To výborne uplatnil aj v komplexnej kadencii, ktorá podľa môjho názoru vyšla Zukalovi veľmi dobre. Druhá časť Andante con moto mala pôsobivú, tajomnú atmosféru: za to treba pochváliť aj orchester, ktorý bol ostatne sólistom spoľahlivým partnerom po celý čas. Čo sa týka výkonu klaviristu, bola táto časť plná veľmi pekných nápadov, možno by som si ale vedela predstaviť plynulejšie, spevnejšie vedené melodické fráze. V záverečnom Ronde potom Zukal opäť dobre uplatnil svoje prednosti a ešte viac než v predošlých častiach presvedčil veľmi znelým tónom a dielo zakončil vydarenou záverečnou kadenciou. Matouš Zukal sa v súťaži nakoniec umiestnil na delenom druhom mieste.

Druhým finalistom bol Jaeyoung Lee. Vo finále súťaže stavil na Koncert pre klavír a orchester č. 1 od Petra Iljiča Čajkovského. Leeho interpretácia tohto koncertu bola nesmierne energická a svoje vystúpenie si evidentne vychutnával – toho, kto sledoval aj semifinále súťaže, pritom tento prístup zrejme neprekvapil. Do koncertu vstúpil Lee s mladíckou intenzitou, dokázal s ňou však pracovať tak, aby vytvoril plasticky znejúce plochy. Nechýbala romantická výrazovosť, s voľnejšou agogikou a frázovaním. Kým napríklad v kadencii ma spontánnosť pojatia oslovila, na niektorých miestach (napríklad vedľajšia téma) by som azda viac ocenila trochu asketickejšie narábanie s vedením fráz. Nič to však nemení na tom, že Lee je nesmierne disponovaný, technicky všestranný, klavirista. V druhej časti sa predviedol v lyrickejšej polohe a v krátkom brilantnom Prestissime. Túto časť pritom ozdobili aj vydarené sóla hráčov orchestru. Záverečné Allegro con fuoco potom klaviristovi podľa môjho názoru veľmi pristalo. Dobre vyznel premenlivý charakter časti ako aj premeny samotnej témy, klavirista sa vo faktúre spoľahlivo orientoval, sústredil sa na vyznenie jednotlivých hlasov (na príslušných miestach vhodne vynášal vrchné hlasy) ako aj na presnosť rytmicky pregnantných úsekov. Celkovo predviedol efektný, strhujúci výkon. Jaeyoung Lee sa umiestnil na druhom mieste, ktoré si rozdelil s Matoušom Zukalom.

Posledným súťažiacim bol Dongha Lee, ktorý si do finále, podobne ako Zukal, vybral Beethovenov Klavírny koncert č. 4. Musím povedať, že pri tomto výkone som, ešte o čosi viac než pri prvých dvoch, ľutovala, že nemôžem sedieť v sále. Vystúpenie Dongha Leeho bolo pre mňa po všetkých stránkach zrelým, komplexným interpretačným počinom. Od počiatku bolo jasné, že pôjde o kultivované, štýlovo adekvátne pojatie s veľkou dávkou interpretačného nadhľadu. Cez slúchadlá sa to síce nehodnotí tak dobre, ako naživo: myslím však, že klavirista sa veľmi dobre zžil s nástrojom a dokázal tak na ňom tvoriť veľmi pôsobivé nuansy. Už v prvej časti sme mohli vďaka tomu obdivovať mäkké piano, a to aj v brilantných vyhrávkach. Toto všetko preniesol aj do druhej časti Koncertu. Tú vystaval s veľkým rešpektom voči frázovaniu a harmónii, skvele pracoval s časom a – opäť, spoločne s orchestrom – vytvoril pre mňa veľmi silný zážitok. Tretia časť bola potom opäť v znamení dôvtipu a ľahkosti, plná vyrovnaných, zrozumiteľných šestnástinových postupov. Dongha Lee sa stal víťazom tohto ročníka Pražského jara – a jeho výkon bol tohto titulu nepochybne hodný.

Foto: Petra Hajská