„Hektické politické turbulencie v posledných dňoch spôsobili zmenu programu koncertu.“

„Bojkot umeleckých diel z krajiny agresora sa v histórii odohral často.“

„Zmenený program bol veľkolepým holdom bojujúcej Ukrajine.“

Hektické politické turbulencie v posledných dňoch a napokon náhle a barbarské prepadnutie Ukrajiny ruskými vojskami od základu zmenili a sprehádzali pôvodne plánovaný program poslednej februárovej dvojice abonentných koncertov Slovenskej filharmónie. Pôvodne mali filharmonici spolu so zborom pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina uviesť 24. a 25. februára 2022 v Redute veľkolepú kantátu Sergeja Prokofieva Alexander Nevskij, op. 78, ktorú skladateľ napísal v predvečer Druhej svetovej vojny na oslavu víťazného boja ruských vojsk s príslušníkmi Rádu nemeckých rytierov na Čudskom jazere v 13. storočí. Mobilizujúce slová „Vstávajte, ruskí ľudia“, zaznievajúce v úvode skladby, sa v danej situácii ukázali ako nevhodné, hoci s ňou nemali nič spoločné. Z diela zaznelo teda iba torzo, dojímavá ária Mŕtve pole so sólovým spevom, pričom program koncertu popri skladbe Nu.Mu.Zu Giju Kančeliho a Stravinského suity z baletu Vták ohnivák doplnila Schubertova Nedokončená symfónia a vokálna Rapsódia, op. 83 Johannesa Brahmsa.

Stiahnutie pôvodne programovaného diela a jeho nahradenie inými skladbami vyvolalo na sociálnych sieťach prudkú výmenu názorov. Oponenti tvrdili, že ide o neprípustný zásah do umeleckej slobody, o brutálnu cenzúru hudobného diela, ktoré vzniklo v inej dobe a v iných podmienkach. Ako vonkoncom nezmyselný pendant sa spomínal zákaz uvádzania diel židovských hudobných autorov v nacistickom Nemecku, alebo povojnový zákaz inscenovania Wagnerových opier v Izraeli. Pritom situácia, keď na vypätú dejinnú udalosť dobová kultúrna politika spontánne reagovala bojkotom uvádzania umeleckých diel z krajiny agresora, sa v histórii odohrala často. U nás naposledy v roku 1968, keď po invázii tzv. spriatelených armád do Československa v celej krajine na niekoľko mesiacov zmizli z programov divadiel, filharmónií či kín diela ruskej, respektíve sovietskej proveniencie. Bol to logický akt odporu a protestu, ktorý nachádzal vo verejnosti bezvýhradnú podporu. So stanoviskom, že sa jedná o cenzúru a treba striktne oddeliť umenie od politiky, by sa v tom čase nestotožnil prakticky nikto. Európsky bojkot agresora nadobudol vtedy zásadné, no priam absurdné rozmery. V pamäti svedka udalostí sa vynára príhoda, ktorá sa v auguste 1968 stala legendárnemu huslistovi Davidovi Oistrachovi: keď pár dní po vpáde vojsk mal ako dirigent hosťovať vo švédskom Štokholme, orchester s ním disciplinovane absolvoval všetky skúšky a na koncerte, na znak protestu, odmietol zareagovať na jeho úvodné dirigentské gesto. Oistrach pochopil a mlčky opustil pódium. Pre umelca jeho kvalít to bolo nečakané, hoci vonkoncom nezaslúžené poníženie.

Program v pohnutej a emočne vypätej atmosfére otvorila Schubertova Symfónia č. 7 „Nedokončená“, D. 759, jedna z najznámejších skladieb hudobnej literatúry, dielo priam symbolizujúce tragickosť súčasných udalostí. Raiskin ju predviedol v netradične veľkom sláčikovom obsadení, čím výrazne prehĺbil a osobitne podčiarkol jej vážny charakter a dramatický podtext. Bola to hudobná tryzna a zároveň silné predznamenanie budúcnosti. Na Schuberta vhodne nadviazala ponurá Rapsódia pre alt, mužský zbor (zbormajster Jozef Chabroň) a orchester, op. 53 Johannesa Brahmsa a vzápätí po nej ária Mŕtve pole z pôvodne plánovanej kantáty Alexander Nevskij Sergeja Prokofieva, obe diela v sólovom podaní mezzosopranistky Poliny Shamayevy, v súčasnosti členky moskovskej Novej opery a Maďarskej štátnej opery v Budapešti.

Po prestávke nasledovala dvadsaťminútová skladba Giju Kančeliho Nu.Mu.Zu, silná umelecká reakcia na svet násilia nedávno zosnulého gruzínskeho skladateľa, ktorý v minulosti Bratislavu viackrát navštívil (naposledy v novembri 2007 v rámci širokej prezentácie svojich diel na festivale Melos Étos). V zaniknutom sumerskom jazyku tento názov znamenal slovo „neviem“. Autor ho písal na prahu svojej osemdesiatky, keď priznal, že pociťuje zo súčasného vývoja zmätok a stráca nádej, bez ktorej život nemá význam. Akoby predvídal udalosti dneška. Na záver odznela suita z baletu Vták ohnivák Igora Stravinského v typickom opulentnom podaní filharmonického orchestra pod taktovkou skúseného, ruskou symfonickou tradíciou odkojeného dirigenta.

Zmenený program koncertu bol holdom bojujúcej Ukrajine a tak nepodlieha tradičnému hodnoteniu. Stačí povedať, že v duši prítomných zanechal stopu a odkaz neostať v tomto boji ľahostajným.

*******

Foto: Alexander Trizuljak