Deviaty festivalový večer Bratislavských hudobných slávností sa 2. októbra niesol v znamení ruskej melanchólie i triumfálnej monumentality. Pódium patrilo výlučne dielam Sergeja Rachmaninova, ktoré zazneli v podaní talianskeho Orchestra dell’Accademia Nazionale di Santa Cecilia pod taktovkou Stanislava Kochanovského. Sólistom večera bol Nikolay Lugansky, klavirista, pre ktorého je Rachmaninovova hudba doslova materinským jazykom.

Lugansky a Kochanovsky predstavujú typ umelcov, ktorí si rozumejú nielen hudobne, ale aj filozoficky. Vo svojom umeleckom prejave sa vyhýbajú lacným efektom a prvoplánovému pátosu. Ich interpretácia ruskej romantiky nestavia na prehnanej sentimentalite, ale skôr na štrukturálnej čistote, ušľachtilosti a hlbokom ponore do partitúry zaznamenávajúcej zámery skladateľa. Táto ich spoločná vízia sa ukázala ako kľúčová pre vyznenie celého večera.

Dramaturgia do programu zaradila dve ťažiskové diela, ktoré od seba delia len tri opusové čísla Koncert pre klavír a orchester č. 3 d mol, op. 30 a Symfóniu č. 2 e mol, op. 27. Obe skladby vznikli v tesnom slede na začiatku 20. storočia. Kým druhá symfónia, komponovaná prevažne v drážďanskom azyle, znamenala pre skladateľa životnú katarziu a návrat stratenej sebadôvery po fiasku jeho prvej symfónie, tretí klavírny koncert vznikol o necelé tri roky neskôr už ako suverénny, reprezentatívny opus pre jeho americké turné. Po prekonaní hlbokej krízy v oboch Rachmaninov definitívne ukotvil svoj nezameniteľný rukopis. Obe diela spája nielen neskororomantická inštrumentačná hustota, typická ruská melodika a harmónia, ale predovšetkým obrovská vnútorná výstavba, ktorá od interpretov vyžaduje mimoriadny nadhľad a schopnosť budovať dlhé plochy.

V prvej polovici večera zaznel spomínaný klavírny koncert. Lugansky potvrdil svoju povesť výborne technicky disponovaného interpreta. K rozsiahlej a neľahkej stavbe diela pristúpil s neuveriteľnou oddanosťou a ľahkosťou. Jeho spôsob formovania fráz bol do detailu premyslený, tón mal farebne bohatý a charakter každej časti jasne vyprofilovaný. V úvodnom Allegro ma non tanto bravúrne viedol sólový part, pričom jeho tradičnou voľbou bola kratšia, no rýchlejšia a vzdušnejšia toccatová kadencia so scherzandovým charakterom. Tá dielu vôbec neubrala na virtuozite, naopak, priniesla do inak hutnej textúry dôležitý moment odľahčenia. Stredné Intermezzo: Adagio – Un poco piú mosso dýchalo melanchóliou a lyrikou a záverečné Finale: Alla breve ponúklo primeranú pompéznosťou a virtuozitu sólového partu. Mohutne znejúci Orchestra dell’Accademia Nazionale di Santa Cecilia pod Kochanovského vedením vytváral so sólistom jednotný organizmus, hoc v náročných agogických zvratoch sa miestami objavila istá neistota. Celkový dojem z ich súhry to však nenarušilo a spoločne predviedli strhujúci výkon.

Ako kontrast k búrlivému záveru ponúkol Lugansky prídavok v podobe čarovnej a jemnej Rachmaninovovej parafrázy Čajkovského Uspávanky „Spi, dieťa moje“. Lugansky, ktorý sa na pódiu Bratislavských hudobných slávností predstavil takmer po dvoch dekádach, týmto vystúpením opäť potvrdil svoju pozíciu popredného interpreta náročného ruského repertoáru.

Druhá polovica večera patrila monumentálnej Symfónii č. 2. Tu sa zvuk rímskeho orchestra naplno rozvinul a ukázalo sa, že talianska muzikalita (na pozícii prvej hobojistky zažiarila Slovenka Anna Štrbová) v spojení s ruským repertoárom môže priniesť fascinujúci výsledok. Široké úvodné Largo plynule prešlo do sonátového Allegro moderato, v ktorom sa ideálne vyvažovala dráma s lyrikou. Hnacím momentom sa stalo energické scherzo Allegro molto v druhej časti, v ktorom výborne disponované a bezchybne znejúce plechové dychy vytvárali rytmickú pulzáciu ronda. V jeho fugátovom Triu skladateľ cituje stredovekú sekvenciu Dies irae.

Emotívnym vrcholom koncertu sa však stalo Adagio tretej časti. Koncertantný priestor nádherného, dychberúceho klarinetového sóla (Alessandro Carbonare) sa rozvinul do imitačných prelínaní témy v ostatných nástrojových skupinách orchestra. V sále v tomto momente vládla takmer hmatateľná atmosféra, publikum sa so zatajeným dychom stalo súčasťou mimoriadne intenzívnej atmosféry. Záverečná časť Allegro vivace s veľkolepými gradáciami, mimoriadne bohatou inštrumentáciou, prepracovaným vedením tenzných plôch sláčikov s bohatou farbou dychovej sekcie len potvrdila Kochanovského zmysel pre celok. Orchester pod jeho taktovkou hral s presnosťou, obrovskou dynamikou a hĺbkou.

Sviežou a prekvapivo brysknou bodkou za týmto strhujúcim programom bol orchestrálny prídavok P. I. Čajkovského Trepak z baletu Luskáčik, ktorý s ľahkosťou uzavrel vynikajúci festivalový koncert.

foto: BHS / Alexander Tirzuljak

Facebook X E-mail WhatsApp