„Ryan Bradshaw volí pri Čajkovskom klasický interpretačný naratív diela, od ktorého sa ani na okamih neodchýli, no hudobný text má dokonalo a pevne v prstoch.“

„V Čajkovského Patetickej je od prvého gesta zrejmé, že Lenárd presne vie, čo chce, a najmä vie, ako to dosiahnuť.“

„Na slovenskom dirigentskom tróne sedí Lenárd dodnes.“

Novembrový abonentný koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu sa niesol v znamení poslucháčsky mimoriadne atraktívneho programu: Klavírny koncert b mol a Šiesta symfónia Pjotra Iljiča Čajkovského sú diela, ktoré dokážu zaplniť ktorúkoľvek hudobnú sálu. Keď si k tomu prirátame osobnosť Ondreja Lenárda, doyena našej dirigentskej scény, a mladého, no už pomerne široko známeho klaviristu Ryana Martina Bradshawa, úspech je zaručený. A tak to aj v rozhlasovej pyramíde, napriek limitovanému počtu návštevníkov a prísnej vstupnej kontrole, v piatok 12. novembra 2021 bolo. Poslucháči sa náhlili vypočuť si klenoty ruskej symfonickej hudby 19. storočia v podaní vychádzajúcej klaviristickej hviezdy, profesionálneho orchestra a jeho renomovaného šéfdirigenta.

Pätnásťročný Bratislavčan Ryan Bradshaw si svoju umeleckú kariéru buduje od útleho detstva. V čase, keď sa jeho rovesníci v predškolskom veku hrali doma s autíčkami a skladali lego, malý chlapec si pravou rukou na keyboardovej klaviatúre brnkal detské pesničky a ľavou sa na úžas prítomných dospelých pokúšal hľadať ich harmonický sprievod. Ako osemročný na pódiu Reduty po prvýkrát verejne účinkoval s Mozartovým Klavírnym koncertom A dur, KV 414 za sprievodu Slovenského komorného orchestra; v tom čase bol ešte mimoriadnym žiakom ZUŠ v Bratislave. Vzápätí sa dostal pod pedagogickú kuratelu Vencislavy Ilievskej, ktorá ho kvalitne pripravila pre predpokladané štúdium na konzervatóriu. Mladý Ryan sa však múdro rozhodol pre školiace pracovisko v zahraničí. Ako desaťročný sa v roku 2016 stal žiakom klavírnej triedy Vladimira Kharina na Hudobnej univerzite vo Viedni a začal závratným tempom napredovať. Dnes má na konte celý rad prvenstiev na medzinárodných klavírnych súťažiach a koncertných vystúpení so známymi domácimi i európskymi orchestrami v renomovaných sieňach. A úspešne pokračuje ďalej.

Hrať v pätnástich rokoch Čajkovského Klavírny koncert b mol, op. 23, jedno z najznámejších, ale i najnáročnejších diel klavírnej literatúry, je veľká odvaha, no zároveň opovážlivosť – nech akokoľvek lovím v pamäti, v danom veku som túto skladbu ešte žiadneho interpreta predniesť nepočul. Mladí adepti pianizmu, najmä tí ruskí, si na ňu začínajú trúfať až o tri-štyri roky neskôr. A v drvivej väčšine jej materiál využívajú na tempovo závratnú demonštráciu svojho hviezdneho technického arzenálu a niekedy aj na brutálne valcovanie klaviatúry. Masívne čarujú so zvukom a vyťahujú na povrch nezvyklé nástrojové farby. Takáto hra dvíha poslucháčov zo stoličiek a zaručuje úspech.

Ryan Bradshaw je iný. Od prvých akordov diela stavia do popredia jeho klasický interpretačný naratív, od ktorého sa ani na okamih neodchýli. Volí umiernené tempá, kladie sústredený dôraz na lineárne vedenie hlasov, efektné oktávové pasáže, ba ani brilantnú sólovú kadenciu v prvej časti vonkoncom neponíma ako možnosť ukázať svoju virtuozitu. A keď v strede pomalej časti hlavnú myšlienku na chvíľu preberie sprevádzajúci orchester a sólový nástroj jeho melodické frázy figuratívne koloruje, stiahne sa decentne do úzadia, hoci je nad slnko jasnejšie, že klavíru v tomto úseku od nepamäti prislúcha dominantná funkcia. Chvíľami má poslucháč dojem, že mladý Bradshaw vníma Čajkovského výsostne romantické dielo až prekvapujúco triezvo, doslova konzervatívne a v priebehu skladby príkro odmieta sústrediť pozornosť iba na seba. To by nemuselo znieť odsudzujúco, konzervatívny bol svojím pianistickým naturelom aj Emil Gilels, ku ktorému začína mať mladý interpret blízko. Isté je však jedno: Ryan Martin Bradshaw má šťastie na pedagogické vedenie, ktoré ho inštruuje nehrať silovo, zato však obdivuhodne spoľahlivo a isto (za celý čas som v jeho hre nezaregistroval jediné zaváhanie či nezvládnutý technický prvok, hudobný text má dokonalo a pevne v prstoch).

Čo teda poradiť nádejnému mladíkovi na ďalšiu cestu, keď už je jasné, že sa jedná o výnimočný talent? Azda len to, čo údajne povedal legendárny ruský klavírny pedagóg Henrich Neuhaus svojmu študentovi Emilovi Gilelsovi po niekoľkých rokoch výučby: „Mladý muž, ako klaviristu som vás už naučil všetko. Teraz musíte začať vnímať iné druhy umenia. Budeme spolu chodiť na výstavy, navštevovať divadelné predstavenia či filmové projekcie. A hlavne musíte čítať dobrú literatúru, lebo si pamätajte: bez toho, aby ste poznali Mickiewiczove balady, Chopinovi neporozumiete.“

V druhej polovici programu SOSR pod vedením Ondreja Lenárda predniesol Čajkovského Symfóniu č. 6 h mol „Patetickú“ , op. 74. O Lenárdovom dirigentskom umení sa toho už popísalo veľa a pridávať k tomu ďalšie oslavné ódy sa zdá byť zbytočné. Od prvého gesta je zrejmé, že Lenárd presne vie, čo chce, a najmä vie, ako to s orchestrom dosiahnuť. Čajkovského Patetickú dirigoval už nespočetnekrát, skladateľovi rozumie a jeho symfonické diela, balety, suity, predohry či opery interpretuje tak, že poslucháč ostáva po celý čas trvania skladby sedieť v kresle ako prikovaný. Lenárdovej nahrávke Čajkovského symfónie Manfred s naším rozhlasovým orchestrom pre vydavateľstvo Naxos spred tridsiatich rokov sa žiadna iná dodnes nevyrovná. Aj v Patetickej strhol Lenárd orchester k nadšenému výkonu, dynamiku i tempá účinne dávkoval a nad telesom doslova kraľoval: s pôvabom vykreslil druhú časť Allegro con grazia a tretiu časť Allegro molto vivace, presne v skladateľových intenciách, hnal v závratnom tempe, aby lkavé záverečné Adagio lamentoso mohlo vyznieť kontrastne a vrchovato plasticky. Patetická, akú nezažijeme každý deň.

Už viac ako polstoročie, prakticky od chvíle, keď sa v máji 1970 po prvýkrát postavil za dirigentský pult Slovenskej filharmónie a absolvoval s ňou koncertné vystúpenia po Slovensku, sledujem Lenárdovu fascinujúcu dirigentskú dráhu. V roku 1974, po laureátstve na dirigentskej súťaži v Budapešti, sa ocitol na slovenskom dirigentskom tróne a sedí na ňom neohrozene dodnes. Aj na prahu osemdesiatky má energie na rozdávanie. Mnogaja ljeta, Maestro!

Foto: Symfonický orchestr Slovenského rozhlasu