„Hudba si ma nachádza spontánne, je to pre mňa veľmi prirodzená forma myslenia.“

„Skladba je akýmsi prerozprávaním insomnie do hudobného obrazu.“

„Prečo by nemala byť nová hudba na dennom menu, keď je to práve to najsviežejšie a najčerstvejšie, čo sa dá ponúknuť?“

Festival Pražské jaro v roce 2022 přišel s novým formátem věnovaným soudobé hudbě a nazval jej Prague Offspring. Dvoudenní akce se letos koná počtvrté. V jejím centru stojí už vyprodaný večerní koncert 30. května, kdy Ensemble Modern, nový rezidenční soubor festivalu, ve světové premiéře interpretuje dokonce čtyři kompozice mladých autorů. Jedním z nich je tvůrkyně a performerka slovenské národnosti Barbora Tomášková.

Báro, čeká vás premiéra na největším českém festivalu klasické hudby, do značné míry se ale vymykáte obvyklé představě o profesi skladatele. Můžete několika větami popsat, čemu přesně se věnujete? Vyrozuměl jsem, že je to poměrně složité…

Nuž, tak toto je fakt, toto sa mi stáva, že sa vymykám obvyklým predstavám, a to nielen v hudbe. Pre mňa je hudba veľmi fascinujúca a komplexná oblasť, sprevádza ma spolu s tancom od malička, vážna hudba u nás znela neustále z platní už od môjho narodenia. Ostalo to tak dodnes, hudba sa mi stala životnou náplňou. Cez štúdium klavíra som sa postupne dostala k vlastnej tvorbe, ktorá si ma pripútala v rôznych podobách. Moje silné emočné vnímanie sveta dokáže najlepšie odzrkadliť hudba. Priamo úmerne s intenzitou môjho prežívania rastú aj moje vnútorné potreby sa v hudbe realizovať.

Hudbu sa snažím uchopiť v jej najrozmanitejších podobách. Rovnako ako tvorba je pre mňa dôležitá performancia – sama svoje skladby interpretujem; cez klavír a vážnu hudbu ma moja potreba po objavovaní neopočúvaných či „netradičných“ zvukov priviedla k experimentovaniu so zvukom, k tvorbe vlastných zvukových objektov a tým aj k expermientálnej tvorbe a performancii. Venujem sa aj improvizácii (ktorá zas prináša úplne iný typ zážitku), množstvo hudobných nápadov ku mne prichádza vo forme konceptov a predstáv – zvukovo-výtvarných štruktúr, ktoré potom „prekladám“ do hudobného jazyka, ale niekedy aj ponechávam v grafickej podobe pre voľnú interpretáciu hráčom. Celý tento proces sa deje samovoľne. Hudba si ma nachádza spontánne, je to pre mňa veľmi prirodzená forma myslenia. 

Píšem tiež formou klasického notového zápisu. Vyštudovala som hudobnú kompozíciu a túto líniu vnímam ako najracionálnejšiu oblasť svojej tvorby. Prináša mi nemalé výzvy, čo sa týka sebadisciplíny a sebazaprenia, a zároveň potrebu tento náročný proces vyvažovať, čím sa opäť dostávame k improvizácii a voľnosti hry s hudobným nástrojom. Nároky na precíznosť či čo najdokonalejšiu prepracovanosť hudobnej matérie som si osvojila práve pri štúdiu klavíra a písaní vážnej hudby a teraz si ich podvedome prenášam do všetkých oblastí tvorby.

Aktuálnou témou, ktorá ma vo vážnej hudbe zaujíma najviac, je rozširovanie zvukových možností tradičných hudobných nástrojov, pričom nejde len o rozšírené nástrojové techniky (explorácia hudobných nástrojov je však toho tiež súčasťou), ale najmä o ich prepájanie s elektronikou a live-elektronikou, čím akustické zvukové spektrá manipulujem pomocou elektronického processingu.

Vnímam to tak, že všetky tieto zdanlivo rozličné hudobné sféry sa vzájomne dopĺňajú a v mojej tvorbe sa čoraz viac prelínajú. Dokonca mávam spätnú väzbu, že aj v mojich performanciách a v experimentálnej tvorbe sa zrkadlí vážna hudba. Vážna hudba je vo mne tak hlboko zakorenená, že ostáva prítomná aj v expresivite hudobných giest a zvukov, vyludzovaných na zvukových objektoch.

Jak si tedy vlastně definujete pojem „hudba“?

Hudbu považujem za vyjadrovací jazyk, napríklad u mňa ide o najprirodzenejšiu formu komunikácie vnútorného sveta.

Hudbu vnímam všade naokolo, jej súčasťou sú tie najrozmanitejšie zvuky okolitého sveta, ktoré neustále pozorne počúvam a selektujem. Keď ma zvuk zaujme, v hlave si ho zacyklím a rozmýšľam, čo by sa z neho dalo vytvoriť, v akom kontexte by som ho mohla použiť a ako ho rozšíriť či ďalej dotvoriť. Zvuky pritom nedelím na krásne a škaredé či kultivované a nekultivované, imponuje mi práve ich surovosť, povedzme nehanebnosť ich existencie, autentickosť a potenciál vyvolať emóciu, nech už je akákoľvek.

Hudbu vnímam ako zmysluplný dialóg zvukov (respektíve hluku) a ticha. Je to magický jazyk, ktorý má tú moc rozpustiť čas – zastaviť plynutie okolitého sveta a dušu rozorvať, vyliečiť, pohladiť, znepokojiť, naplniť. Za okamih vám v duši môže rozkvitnúť záhrada, keď vás hudba dojme, ľahšie sa vám budú odpúšťať staré krivdy, rozpúšťať napätia vo vzťahoch. Hudba rozpráva tými najrozmanitejšími emóciami a zážitkami, preto ani nemá zmysel snažiť sa ich uchopiť do slov. Kľúčové je, že na oboch koncoch je ľudská existencia – tvorca a poslucháč. Som presvedčená, že ani jeden z nich nie je nahraditeľný a že vnímavému poslucháčovi neulahodí a neprinesie uspokojenie hudba vytváraná nástrojmi umelej inteligencie.

Na Pražském jaru zazní ve světové premiéře vaše kompozice Pulsum Noctis. Ta je „o hledání ticha v noci, o rozplétání provázků, které dusí spánek“, o tom, že „puls noci nedovoluje spát“, že „nutí tancovat v rytmu agónie“. Dále popisujete: „Co je za tím vším? Zvuky a hlasy. Blízkých a vzdálených lidí, pocitů, doteků, myšlenek. Poslouchám a rozplétám.“ Téma je rozhodně zajímavé. K jakému kompozičnímu uchopení vás inspirovalo?

Je dôležité povedať, že celý proces tvorby nie je jednoduchý. V skladbe som nešla na istotu, nevolila som overené postupy, a preto je aj otázne, či a ako bude výsledok prijatý a pochopený poslucháčmi. Odzrkadľujú sa v nej obavy, strachy a neistoty… Tvorba mi prináša obdobia nespavosti, na ktorú sa viaže aj téma mojej skladby.

Štruktúra skladby nepodlieha tradičnej forme, je to voľne rozvíjajúca sa hudobná matéria. Základom, okolo ktorého sa skladba rozvíja, je zvukové vírenie. Vychádzam pritom z výtvarnej predstavy, ktorú som sa snažila pretaviť do notového zápisu. 

Drobné impulzy dňa, neistota smerovania, jednotlivé udalosti, niekedy aj banálne myšlienky, ktoré vo vás zostanú z prežitých dní, sa v noci rozozvučia do obludných rozmerov, ktoré vám nedovolia spávať. Zo všetkých zvukov, ktoré sú často len vlnením alebo odrazom iných vlnení, myšlienok, sa rodí niečo nové. Jedno vlnenie pohlcuje druhé, a to rozochveje a rozvibruje celú skladbu. Aj keď nastane vrchol, nepríde k očakávanému uvoľneniu, naďalej ostane vo vzduchu visieť čosi znepokojivé, čo sa následne opäť rozvlní, aby bolo pohltené ďalším zvukovým vírom. Skladba je akýmsi prerozprávaním insomnie do hudobného obrazu.

Vaši skladbu interpretuje renomované uskupení Ensemble Modern. Bude se, myslíte, muset vypořádat s nějakou dosud nepoznanou herní technikou?

Nakoľko ide o tak progresívne hudobné teleso ako Ensemble Modern, predpokladám, že rozšírenými technikami hry ich asi neprekvapím, hoci viacero techník, ktoré som v skladbe použila, som si našla či objavila pri skúmaní niektorých sláčikových nástrojov práve počas komponovania tejto skladby. Myslím, že interpretačnou výzvou bude skôr uchopenie viacerých rozmanitých prístupov, a to presne vypísaných tónových štruktúr oproti voľnejšiemu notovému zápisu, v ktorom má svoje miesto aj improvizácia a abstraktné inštrukcie.

Během večera v DOXu diváci uslyší čtyři různé světové premiéry. Osobně bych se bál, že dojde k přehlcení obecenstva. Jaký je podle vás ideální způsob prezentace nové hudby? Dnešní divák má možná trochu předsudek, že se „moderní hudba nedá poslouchat“…

Ideálny spôsob je súčasnú hudbu prezentovať; čím viac sa to deje, tým lepšie! Je načase, aby sme si uvedomili, že súčasná hudba nie je niečo, čo má mať okrajové miesto v koncertnej dramaturgii, som presvedčená o tom, že pokiaľ má divák opatrné nastavenie voči novej hudbe, odzrkadľuje to väčšinou len postoj konzervatívnych dramaturgov. Keď niečo nemáte možnosť hlbšie spoznať, ťažko si k tomu nájdete cestu. 

Prečo by nemala byť nová hudba na dennom menu, keď je to práve to najsviežejšie a najčerstvejšie, čo sa dá ponúknuť? Navyše to odráža našu dobu, využíva lokálne ingrediencie, zohľadňuje tradíciu. Samozrejme predpokladom je zvedavý poslucháč, ktorý má dostatok odvahy na to, aby sa odpútal od svojich očakávaní a nechal sa pohltiť novým zážitkom.

Do jaké míry při své tvorbě myslíte na diváka? Ovlivňuje nějak výsledný tvar vašich skladeb?

Často sa mi pri komponovaní stáva, že sa zacyklím pri úvahách, ako asi bude vnímať poslucháč plynutie času. Ak som v niečom skutočný expert, tak v tom, že sa dokážem úplne zastaviť, čas pre mňa prestane existovať – a s ním aj okolitý svet – a ja si len tak plyniem a nič iné nevnímam. Som si vedomá toho, že moje celkové životné tempo je pomalé a občas nastávajú chvíle, kedy to vnímam ako problém, stáva sa to najmä v interakcii s ostatnými. Tu niekde asi pramení obava, či sa príliš dlho nenechám unášať hudobnou matériou, či sa dokážem vo vnímaní času stotožniť s ostatnými. Čas je ale jediný aspekt, ktorým sa takto podvedome zaoberám v kontexte pohľadu zvonka, nič iné do toho nevstupuje, pretože v tvorbe je najdôležitejšia autenticita, na nič sa nehrať, do ničoho sa neštylizovať, inak by to podľa mňa nemohlo fungovať.

Tušíte, čím jste zaujala dramaturgii Pražského jara, že vám svěřilo jednu ze světových premiér koncertu 30. května?

Tak to netuším, v posledných rokoch som v Prahe odohrala viac koncertov, ale s výnimkou minuloročného koncertu s Ensemble Terrible to boli všetko koncerty, kde som sa prezentovala ako performerka so svojou experimentálnou tvorbou. Každopádne sa ale veľmi teším, že som dramaturgiu Pražského Jara zaujala.

Na co se v kontextu tohoto koncertu nejvíc těšíte? Je vám největší odměnou slyšet svou skladbu naživo, nebo přemýšlíte jiným směrem?

Počuť svoju skladbu v interpretácii tak prestížneho ansámblu, ako je Ensemble Modern, je pre mňa odmenou samou osebe, teším sa ale na celý proces. Na tvorbe mám najradšej práve tú energiu, kedy celý proces písania skladby dostáva konkrétnu interpretačnú podobu. Zahŕňa to diskusie s interpretmi, ich pohľad na môj notový záznam, ich ponor do témy a možnosti, ktoré sa ďalej otvárajú vďaka ich pohľadu na vec. Každá takáto skúsenosť je pre mňa živou školou a tým, čo je pre mňa vo vážnej hudbe najobohacujúcejšie. Neustále objavovať a nechať sa hudbou okúzlovať v spojení ďalších ľudských bytostí.

……………

Pulsum Noctis – autorský komentář

(premiéra 30. května 2025 v Centru současného umění DOX)

„O hľadaní ticha v noci, o rozpletaní povrázkov, ktoré dusia spánok. Keď príde ticho noci, ozýva sa nový svet. Svet potlačených strachov, nevypočutých pocitov, pochybností a neistôt. Očakávaní, rozpomienok, zábleskov radosti a spomienok na dotyky. Zrazu sa rozoznie silou, ktorú je ťažko ovládnuť. Znie tónmi, o ktorých sme si mysleli, že sú dávno zabudnuté. Pulzuje vo vlnách neustálych prílivov, odliv prinesie len niekedy svätojánsky čaj. Vlny sa menia na penu, na penu dní minulých. I tak sa pokúšam ju uchopiť a v rukách myšlienok sa mi menia na povrázky, zauzlené do nekonečna. Prinesú mi ticho, keď ich rozpletiem? Už už sa to podarí, ale opäť sa ozýva zmena štruktúry. Ukladá sa do vrásčité kôry mozgu ako do nádhernej štruktúry kôry starého múdreho stromu. Pomôže mi byť stromom a len sledovať vrásnenie mojich rán? Byť a nerozpletať. A dýchať. A spať. Pulzy noci mi nedovoľujú spať. Nútia ma tancovať v ich rytme agónie a nekonečnej únavy. Počúvam ako znejú. Som to ja? Alebo ku mne prehovára zvuk niečoho, čo je za tým všetkým? Zvuky a hlasy. Blízkych a vzdialených ľudí, pocitov, dotykov, myšlienok. Počúvam a rozpletám.“

……………

Čtveřici autorů, jejichž nové dílo zazní 30. května, vedle Barbory Tomáškové tvoří také Haštal Hapka, Jan Ryant Dřízal a Pavel Šabacký. S posledně jmenovaným portál KlasikaPlus.cz také vedl rozhovor. Čtěte ZDE.