„Každopádne je ale veľmi zaujímavé sledovať, ako tento kus vplýva na vnímanie poslucháča.“

„Tento zážitok samozrejme potrebuje dobrého sprostredkovateľa, ktorým kvarteto Kahánek – Tkadlčíková – Gaálová – Praženica určite bolo.“

„Treba tiež spomenúť, že hráčom je, vďaka voľnejšiemu zápisu, zverené podstatne väčšie množstvo kompetencií, než zvyčajne.“

Česká filharmonie a Galerie Rudolfinum predstavili 20. novembra spoločný projekt, ktorým prekračujú hranice toho, na čo sme v dramaturgiách tohto telesa zvyknutí. Šlo by dokonca azda hovoriť o projekte, ktorý zľahka pracuje s aspektom provokácie. V nadväznosti na výstavu Not Without Joy, ktorou Galerie Rudolfinum upozorňuje na diela afroamerických umelcov a umeleckú reflexiu problémov vychádzajúcich z vnímania ich pôvodu, bolo do programu zaradené dielo Crazy Nigger Juliusa Eastmana. Takmer hodinu trvajúce dielo vo verzii pre štyri klavíri sme počuli v podaní Iva Kahánka a jeho študentov Elišky Tkadlčíkovej, Anny Gaálovej a Pavla Praženicu.

Ak si o Juliusovi Eastmanovi vyhľadáme akúkoľvek informáciu, bude nám jasné, že šlo o neprehliadnuteľnú a výstrednú osobnosť. Jedným z faktorov, ktorý jeho tvorbu determinoval, bol pritom fakt, že bol príslušníkom dvoch menšín: bol Afroameričan a homosexuál. Pre ilustráciu jeho postojov je najčastejšie citovaný výrok: „Snažím sa, aby som všetkým, čím som, bol naplno – černochom, muzikantom, homosexuálom.“ Určitý spoločenský aspekt teda pri pojednaní jeho tvorby vynechať nemožno, akokoľvek by sme chceli o hudbe hovoriť výhradne apoliticky. Otázky rasizmu a xenofóbie nastoľuje jednoducho príliš priamočiaro na to, aby sme ich mohli prehliadnuť. Uviesť jeho hudbu v kontexte výstavy Not Without Joy preto považujem za rozumný ťah, ktorý môže vniesť nové podnety aj do širšieho diskurzu.

Eastmanova hudba implikuje postupy minimalizmu Terryho Rileyho či Stevea Reicha, v niektorých skladbách sa vyznením približuje aj k Philipovi Glassovi. Minimalizmus v jeho dielach nachádzame v repetitívnom charaktere a krátkych patternoch. Tie sa u Eastmana väčšinou odvíjajú v tónovom priestore aspoň vzdialene vztiahnutom k určitému (tonálnemu) centru. Ďaleko nemá Eastman ani od Mortona Feldmana – z vonkajšieho pohľadu z hľadiska časového rozsahu jeho skladieb, pri bližšom pohľade sú si podobní z hľadiska transformovania hudobného materiálu, často rozprestretého na dlhšiu plochu. A napokon, určitou mierou indeterminizmu vo svojich skladbách nám môže pripomenúť aj postupy chance music, hoci vplyv náhody a ponechanie voľby na interpreta nie sú v Eastmanových skladbách tak dominantné.

Prejdime ale k tomu, čo sme počuli v sobotu v Rudolfinu. Na programe bola skladba Crazy Nigger, súčasť cyklu s názvom Nigger Series. Človek nemusí byť v otázkach politickej korektnosti nijak zvlášť zbehlý na to, aby mal s vyslovením či napísaním tohto názvu tak trochu problém. Julius Eastman však označenie „nigger“ propagoval, pripadalo mu výstižné, vychádzajúce z histórie Afroameričanov. Z toho, čo som o Eastmanovi vedela a čo som si kvôli koncertu naštudovala, mi navyše tak nejak vyplýva, že si príliš nerobil hlavu s tým, či niekoho vovedie do rozpakov. A to platí aj pre jeho hudbu. Dielo Crazy Nigger má nekompromisných 56 minút a repetovaný materiál, zaznievajúci často v dosť silných dynamikách, nie je zrovna základom pre príjemné, oddychové počúvanie. Každopádne je ale veľmi zaujímavé sledovať, ako tento kus vplýva na vnímanie poslucháča. Zo začiatku má naozaj výsostne repetitívny charakter a Eastman nastavuje publikum na počúvanie, v ktorom každú odchýlku začneme vnímať veľmi intenzívne. Postupne sa ale dianie transformuje, niektoré úseky sú vyslovene premenlivé, gradujú, prinášajú nové prvky – hoci stále vyrastajú z veľmi podobného základu, čo je podstatou Eastmanovej „organickej metódy“.

Tento zážitok samozrejme potrebuje dobrého sprostredkovateľa, ktorým kvarteto Kahánek – Tkadlčíková – Gaálová – Praženica určite bolo. Hrať vyrovnane, v presne určenom pulze aj celé minúty trvajúce repetované úseky, udržať súhru, starať sa o vyváženosť registrov a nepoľaviť z nasadenej zvukovosti ani v dlhších exponovaných miestach totiž celkom určite nie je jednoduché. Na niektorých miestach mi chýbala ešte presnejšia artikulácia (možno len rozostrená kvôli pedalizácii), inak na mňa ale interpretácia zapôsobila veľmi dobre. Hráči zahrali svoje party vyrovnane, tak, aby vytvorili hutnú, často veľmi konzistentnú sadzbu, z ktorej sa tu a tam mohli prekvapivo vynoriť motívy niektorého z klavírov.

Treba tiež spomenúť, že hráčom je, vďaka voľnejšiemu zápisu, zverené podstatne väčšie množstvo kompetencií, než zvyčajne. Partitúra predpisuje len tónové výšky bez určenia konkrétnej oktávy (anglicky pitch class). To (a tým aj rozloženie registrov v jednotlivých úsekoch) je práve na interpretoch. V pojatí sobotňajších účinkujúcich na mňa pritom často dominantne pôsobili vyššie, kovovo jasné registre.

Kým niektoré parametre poníma Eastman benevolentne, iné predpisuje veľmi exaktne. Jednotlivé úseky diela majú presné trvanie, merané v minútach a sekundách. Pri interpretácii je tak potrebné tento čas merať – tejto úlohy sa v Rudolfine ujal spoza prvého klavíru Ivo Kahánek. Pre každý z úsekov pritom Eastman predpisuje konkrétne motívy – patterny (Eastman ich označuje za musical thoughts/lines), ktoré sú počas trvania úseku opakované. Tieto myšlienky môžu mať rôzny charakter – líšia sa najmä v tom, či prevažuje rytmický aspekt a pulzácia alebo skôr určitá melodická kvalita.

Skladba Crazy Niggers vznikla pred vyše štyridsiatimi rokmi a mohlo by sa tak zdať, že jej potenciál šokovať už vybledol. Možno by to mohlo platiť hudobne (hoci pravdou zostáva, že sa často len s ťažkosťami dokážeme vysporiadať aj s oveľa staršími dielami 20. storočia), Eastmanove názory však spoločnosť stále nenechávajú chladnou. Ich podstatu, týkajúcu sa rešpektu a rovnakých práv pre iné rasy či sexuálne orientácie, je pritom bohužiaľ nutné prízvukovať aj dnes. Pre mňa teda ide o hudobne veľmi zaujímavý počin s dôležitým presahom.

Foto: Jan Hromadko