„Aj súčasná hudba by u prvého orchestra mala mať svoje miesto.“

„Tamás Pálfalvi sa podľa mňa postaral o jeden z najpozoruhodnejších výkonov sezóny.“

„Bolo pouť istú rezervovanosť orchestra, predsa len, zďaleka nejde o ich kmeňový repertoár. Napriek tomu si však, najmä po zvukovej stránke, poradili naozaj kvalitne.“

Skladateľská legenda, Péter Eötvös, tento týždeň opäť vystúpila v Prahe. Na troch koncertoch 11.‒13.12. sa Eötvös postavil pred Českú filharmóniu. Na programe boli okrem jeho diela aj skladby Miroslava Srnky a Igora Stravinského. Fungujúcu kombináciu zvučného mena dirigenta a pútavej dramaturgie pritom podporil ešte jeden článok – vynikajúci sólista trubkár Tamás Pálfalvi.

Česká filharmónia zaradením takéhoto koncertu priamo do svojej abonentnej rady určite potešila. Iste nie som jediná, ktorá si myslí, že aj súčasná hudba by u prvého orchestra mala mať svoje miesto. Nemusí ísť pritom len o vyhľadávanie nových tvárí, tak, ako to Filharmónia urobila svojou skladateľskou súťažou a nedávnym koncertom z diel jej najúspešnejších účastníkov. Vhodnou cestou pre toto teleso sa totiž javí aj uvádzanie diel už etablovaných, medzinárodne uznávaných autorov, tak, ako to urobilo v prípade tohto koncertu. Veľmi príjemné potom je, keď sa „medzinárodne uznávaných“ skladateľov darí nájsť aj medzi českými autormi. Miroslav Srnka je toho výborným príkladom.

Od Srnky zahrala Česká filharmónia dve skladby: move 01 a move 03. Skladateľ sa v nich venuje pohybu, premenám hudby, vývoju v rámci hudobnej formy. V oboch skladbách však volí rôzne prostriedky, a takisto vlastne dosahuje celkom iné podoby pohybu. Move 03 počíta s plynulosťou deja, postupuje často v akýchsi vlnách či jednotných a relatívne robustných, expresívnych gestách. Naopak tok move 01 je, najmä zo začiatku, prerývaný postupne sa skracujúcimi pauzami a výrazovo je umiernenejší. V interpretácii Českej filharmónie vyznel o čosi lepšie druhý z nich, hoci v pauzách sa občas zdalo, že plynutie hudobného času hráči prestali vnímať. Určite bolo počuť istú rezervovanosť orchestra, predsa len, zďaleka nejde o ich kmeňový repertoár. Napriek tomu si však, najmä po zvukovej stránke, poradili naozaj kvalitne.

Ťažiskom koncertu bola kompozícia Jet Stream Pétra Eötvösa. Keďže to bol práve pohyb, ktorý bol takpovediac leitmotívom celej dramaturgie, odkazuje sa naň vo svojej skladbe aj Eötvös. Prúdenie vzduchu, zvuku, zdanlivá diskontinuita dejov, fragmenty tvarov, presúvané medzi nástrojovými skupinami, ale aj určitá drsnosť zvuku a výrazu: to sú niektoré z faktorov, ktoré boli pre mňa v rámci skladby najmarkantnejšie. Obzvlášť zaujímavé bolo postavenie sólistu. Ten v skladbe nie je vyslovene vedúcim elementom, jeho pozícia voči ansámblu je celkom odosobnená. Nie je priamo v opozícii, sugestívnemu vplyvu orchestru však akoby odolával. Jeho „komplicmi“ sú traja trubkári stojaci za ním, v tomto prípade na empore. So sólistom priamo komunikujú, tvoria mu echo, zdôrazňujú jeho motívy. Tamás Pálfalvi sa podľa mňa postaral o jeden z najpozoruhodnejších výkonov sezóny. Predviedol absolútnu sústredenosť, precízne vyznenie všetkých zvukových detailov a nádhernú prácu s tónom. Všetko na podklade zreteľnej muzikantskej inteligencie – na jeho vek, 25 rokov, až zarážajúcej. Nezabudnuteľná ostane pre mňa quasi kadencia, dokonca s názvukmi jazzu (jedna z prenesených inšpirácií diela), kde v stíšenej polohe kontrastnej k predošlému charakteru štruktúry úplne ovládol čas a priestor v Dvořákovej sieni. V orchestri vynikla predovšetkým zohraná skupina bicích nástrojov, ktorým Eötvös venoval niekoľko komplexných pasáží.

Záver koncertu bol „najklasickejší“: zaznela Stravinského Symfónia v troch častiach z roku 1945. V skladbe byly počuť postupy, charakteristické pre skoré, tzv. ruské obdobie Stravinského tvorby, ako aj konštrukcie spájané predovšetkým s jeho obdobím neoklasickým. Tento mix pristal filharmonikom veľmi dobre. Väčšinou nemám príliš šťastie na interpretácie Stravinského hudby. Vždy mám pocit, akoby v nej naše orchestre hľadali niečo dôverne známe z romantickej hudby a nevedeli sa chytiť toho, čo tento klasik hudby 20. storočia naozaj ponúka. Prevedenie pod vedením Pétra Eötvösa však patrilo, napriek občasným rytmickým nepresnostiam, k tým vydareným. Spomenúť treba určite druhú časť Andante. Interlude (L´istesso tempo), v ktorej sa skvele predviedli drevené dychy, s prvými hráčmi Andreou Rysovou (flauta), Ivanom Séquardtom (hoboj) a Janom Machom (klarinet).

Koncert sa začlenil do série počinov, v ktorých sa viaceré pražské telesá snažia integrovať súčasnú hudbu do bežnej koncertnej prevádzky. Mnoho z podujatí si už svojich priaznivcov získalo. Podľa vlažných reakcií publika v Rudolfine sa však obecenstvo Českej filharmónie ešte k výzvam, ktoré pred nich novšia hudba kladie, stavia stále trochu konzervatívne. A hoci to, zvlášť po udalosti, akou bol koncert 12. 12., mrzí, nechceme to obecenstvu príliš vyčítať. Program rozhodne jednoduchý nebol, a ak sa nastupujúci trend udrží, Praha si časom určite prirodzene vychová ďalšie skupiny poslucháčov zanietených aj pre súčasnú tvorbu.

Foto: Petr Kadlec