„Pred vášňou, ktorú majú v ‚popise‘ celkom adekvátne uprednostnili eleganciu a subtílnosť.“

„Tak organické prepojenie jednotlivých článkov nie je možné zažiť príliš často.“

„Dohromady tvoril ansámbel nesmierne farebný, dynamický celok, extrémne sugestívny a autentický svojimi osobitými vzťahmi.“

Vášeň spojená s precíznosťou – práve tieto slová si prečítate ako prvé, keď sa pred vás dostane text o ansámbli Belcea Quartet. Súbor sa 21. septembra predstavil v rámci komornej rady Dvořákovej Prahy, v druhej polovici večera aj s klaviristom Bertrandom Chamayou – a vášeň a precíznosť neboli zďaleka jedinými atribútmi, ktorými si pražské publikum získali.

Belcea Quartet sa sformoval ešte v roku 1994 na Royal College of Music v Londýne okolo Coriny Belcea, ktorá v súbore dodnes zastáva pozíciu primária. Odvtedy sa súbor vyprofiloval ako jedno z najvýznamnejších európskych kvartet a na konte má napríklad oceňované komplety kvartet Beethovena, Brahmsa alebo Bartóka. Samotné teleso pritom s hrdosťou upozorňuje na fakt, že je národnostne rozmanitou štvoricou: Belcea pochádza z Rumunska, violista Krzysztof Chorzelski z Poľska, čelista Antoine Lederlin z Francúzska a čerstvou členkou kvarteta je kórejsko-austrálska huslistka Suyeon Kang, ktorá sa partov sekundu ujala len tento rok, po odchode dlhoročného člena Axela Schachera. To, odkiaľ členovia súboru sú, je samozrejme skôr margináliou, hoci vplyv na ich štýl ich korene iste mať môžu. Ak sa však zamyslíme nad tým, že sa v tunajších hudobných kruhoch často skloňujú pojmy ako „česká kvartetní škola“, je celkom zaujímavé pozorovať súbor, ktorý z takto jasne profilovaného prostredia nepochádza, a ktorého identita sa tak zákonite musela formovať bez silného napojenia na konkrétnu národnú tradíciu. Práve v tomto kontexte bolo zaujímavé a obohacujúce počuť ich Dvořáka: hudbu, na ktorej interpretáciu máva v Dvořákovej síni každý celkom jasný názor.

Koncert Belcea Quartet bol v rámci Dvořákovej Prahy súčasťou komornej rady prepojenej zároveň s cyklom Dvořák Collection. V tom si festival dáva za cieľ uviesť kompletné Dvořákovo dielo; tento rok sa opäť sústredila na sláčikové kvartetá, kurátorom rady je Pavel Haas Quartet. Z Dvořákových diel bolo Belcea Quartetu zverené Sláčikové kvarteto č. 10 Es dur „Slovanské“; ktoré rámovalo Schubertovo Sláčikové kvarteto č. 10 Es dur a Franckovo Klavírne kvinteto f moll.

Večer teda začal Schubertom; jedným z kvartet, ktoré napísal už ako šestnásťročný. Ako čítame aj v slove programu (zaujímavo ako vždy pripravil Ondřej Šupka), v tomto diele ešte nepočujeme mnoho z tých rysov Schubertovej hudobnej reči, ktoré sa neskôr podpísali na jej ranoromantickom charaktere. V roku 1813 ešte Schubert píše naplno v intenciách klasicizmu a dielo oplýva priezračnosťou, ľahkosťou a optimizmom, rozvinutými na jasnom formovom pôdoryse. Tento charakter sa pritom jednoznačne preniesol aj do prevedenia Belcea Quartetu. Pred vášňou, ktorú majú v „popise“ celkom adekvátne uprednostnili eleganciu a subtílnosť. A hoci svoju výrazovú škálu takto okresali, predviedli publiku celú plejádu dynamických, artikulačných a agogických nuáns, vynárajúcich sa často v úplných detailoch. Okúzľujúcimi sa pre mňa stali hlavne úseky v piane: tie vyzneli najmä v treťom Adagiu. Od samého začiatku si pritom moju pozornosť získavala Corina Belcea. Niežeby bola výrazná na úkor svojich spoluhráčov – jednak jej však Schubert predpísal nádherné melódie, ktoré viedla s mimoriadnym citom, jednak pútala svojim rozjasneným tónom a evidentnou schopnosťou inšpirovať súbor. Mimoriadne pritom podľa mňa fungovala práve s novou členkou súboru Suyeon Kang, ktorá akoby na energiu prvých huslí reagovala najbezprostrednejšie.

V Dvořákovom „Slovanskom“ kvartete prejavu telesa mnohé zo spomínaných rysov zostali. Samozrejme si toho súbor vo výraze dovolil viac, bol o čosi „romantickejší“, v diele však celkovo zaujímavo podčiarkovali skôr lyrické roviny než tie živšie a spontánne. Belcea tu nepristúpila k živelnejšej, zemitejšej energii, ktorú by sme možno na niektorých miestach čakali (napríklad práve v prípade, že sme trochu zvyknutí na spomínaný Pavel Haas Quartet). Nemyslím si ale, že by to musel byť predmet k výčitke – skôr podnet k premýšľaniu nad iným pojatím. Najviac podľa mňa súboru pristala nádherne vystavaná Romanza, ktorá sa aspoň z môjho pohľadu stala ťažiskom ich prevedenia. Vďaka rovnoprávnejšej štvorhlasej sadzbe sme tiež počuli konkrétnejšie interakcie jednotlivých hráčov – a je treba povedať, že tak organické prepojenie jednotlivých „článkov“ nie je možné zažiť príliš často. Akcia každého hráča je uvedomelou reakciou na to, čo zaznelo pred ním a okolo neho, a aj keď je hra Belcea Quartetu mimoriadne premyslená, jej podstatná časť vzniká priamo pred divákom.

Bez ohľadu na to, v akej kvalite prebehla prvá polovica programu, som odchádzala s dojmom, že sa Belcea Quartet najlepšie cítila vo Franckovi. Už v prvej časti (hneď v introdukcii predpísanej dramatico) sa akoby ukázali v plnšom, vrelom zvuku, ešte presvedčivejšie pracovali s časovým rozvrhnutím skladby (obzvlášť v druhom Lento, con molto sentimento). Navyše, aj keď medzi nich pribudol „cudzí“ článok v podobe klaviristu, zdala sa mi ich hra ešte uvoľnenejšia a zanietenejšia. S Bertrandom Chamayou sa kvarteto dobre pozná a v ich spoločnom výkone to bolo zrejmé. Nie je to však tak, že by sa s klaviristom stali úplne jednoliatym celkom. Chamayou k súboru nezriedka tvoril akýsi kontrapunkt, výrazovo pôsobil trochu zdržanlivejšie, na viacerých úsekoch používal rovnejší, priamočiarejší tón, skoro akoby tvoril balans k vyhrotenejším emóciám v sláčikoch. Dohromady tvoril ansámbel nesmierne farebný, dynamický celok, extrémne sugestívny a autentický aj svojimi osobitými vzťahmi – takými, ktoré na pódium nemôže priniesť nik, len špičkový komorný súbor. A ak Dvořákova Praha píše, že jej orchestre dodávajú lesk, zatiaľ čo komorné súbory sú jej vnútorným svetlom, tak tomu rozhodne práve takýmito koncertmi zostáva verná.

Foto: MHF Dvořákova Praha / Petra Hajská