„Niektoré z diel poslúžili skôr k vytvoreniu si obrazu o skladateľovom prístupe v danom období, mnohé sú však hodné pozornosti ako kvalitné diela, ktoré by si iste zaslúžili aj častejšie uvádzanie.“

„Zvuk nástroja Fazioli sa mi pod rukami Marka Kozáka páčil asi najviac.“

„Pre Natalii Schwamovou sa repertoár zložený prevažne z Humoresiek zdal byť ako stvorený.“

Ťažiskom uvedenia kompletného klavírneho diela Antonína Dvořáka, ktoré si tento rok organizátori Dvořákovej Prahy vytýčili za cieľ, bol celodenný klavírny maratón v sobotu 19. septembra. V predposledný deň festivalu zazneli všetky tie skladateľove kompozície pre klavír (sólový aj štvorručný), ktoré neboli zaradené na niektorý z predošlých koncertov. V piatich blokoch sa predstavili Ivo Kahánek, Matouš Zukal, Marek Kozák, Natalie Schwamová a dvojica Kristýna Znamenáčková a Pavel Zemen.

Päť hodín hudby komentoval David Beveridge, muzikologický poradca festivalu. Jeho vstupy, v kombinácii s textami v programe od Ondřeja Šupku, boli veľmi vítaným zdrojom informácií. Ako sme niekoľkokrát počuli, Dvořákove klavírne skladby sú, až na pár výnimiek, uvádzané veľmi zriedka. Bolo teda na mieste zabezpečiť poslucháčom nadštandardný, no nie prehnane detailný muzikologický exkurz. Bonusom bol krátky vstup Iva Kahánka, ktorý sa zamýšľal predovšetkým nad interpretačnými špecifikami Dvořákovej klavírnej tvorby. Sama som sa o tejto časti Dvořákovho odkazu rada dozvedela viac, keďže s mnohými skladbami programu som sa po prvý raz stretla až pri príprave na päticu sobotných koncertov.

Interpreti predstavovali Dvořákovu tvorbu chronologicky, posledný koncert potom patril cyklom pre štvorručný klavír. Niektoré z diel poslúžili skôr k vytvoreniu si obrazu o skladateľovom prístupe v danom období, mnohé sú však hodné pozornosti ako kvalitné diela, ktoré by si iste zaslúžili aj častejšie uvádzanie. „Kuriozity“ (ako skladby tituloval David Beveridge s Ivom Kahánkom) boli najviac zastúpené v prvom koncertnom bloku s názvom „V mladickém rozletu“. Bloku sa ujal Ivo Kahánek, so sympatickým komentárom, že zrelšie skladby necháva svojim mladým kolegom. Tu podujatie otvoril Dvořákovou prvou dochovanou skladbou Polka Pomněnka. Pokračoval ďalšími dvomi polkami, Dvomi menuetmi, Dumkou op. 35, Škótskými tancami a skladbou Tema con variazioni: azda najzávažnejšie číslo bloku. Kahánek práve túto skladbu predviedol naozaj presvedčivo a publikum určite nasmeroval k názoru, že Dvořákove klavírne opusy na pódium patria. Temperamentnejším vyznením nechal Kahánek v bloku vyniknúť Škótske tance, Dumka zas bola kultivovane poetická. Prvé skladby možno vyznievali miestami trochu rozpačito: napokon, aj z kompozičného hľadiska ide stále o štádium hľadania a formovania.

Druhý blok „Na cestě k proslulosti“ zahŕňal skladby skomponované v rozmedzí rokov 1878 až 1880, ktoré predviedol Matouš Zukal. Študent Iva Kahánka sa predstavil vo Furiantoch op. 42, Eklogách op. 56, Lístkoch do pamätníka B. 109 a Valčíkoch op. 54. Zukal hral veľmi znelo a plne, krásne jeho prístup sedel napríklad k živelným Furiantom. S veľkým pochopením však vystaval aj jemnejšie Eklogy, ktoré zneli v jeho podaní ako veľmi plastické, mnohovrstevné diela. Obzvlášť strhujúco zahral Valčík č. 2, Allegro con fuoco. Výhrada by možno mohla smerovať k občas tvrdo znejúcemu diskantu: aj to však do veľkej miery ovplyvnila akustika Sukovej sály.

Protagonistom veľmi rozmanitého tretieho bloku „Na křídlach slávy“ bol Marek Kozák, absolvent triedy Ivana Klánského. Zahral skladby z rokov 1880 až 1888: Mazurky op. 56, Moderato A dur, Otázka, Impromptu d moll, Dumka op. 12/1, Furiant op. 12/2, Dvě perličky, Lístek do památníku B. 158 a Klavírne skladby op. 52. Kozák tak dostal príležitosť predviesť sa veľmi komplexne, čo rozhodne využil. Zvuk nástroja Fazioli sa mi, mimochodom, pod jeho rukami páčil asi najviac: hral veľmi vyrovnane a mäkko aj vo veľkorysých vyšších dynamikách. Výborne zazneli napríklad Mazurky, z ktorých každú klavirista dokázal pojať trochu inak: veľmi pôsobivo sa podarila napríklad druhá z nich, Allegro risoluto. Podobne sa možno vyjadriť o podaní Klavírnych skladieb, kde zaujalo napríklad farebné Intermezzo či rozhodné Tempo di marcia.

Štvrtý a zároveň posledný sólový blok patril takmer výlučne humoreskám, a predovšetkým klaviristke Natalii Schwamovej, študentke pražskej Akademie. Pod titulom „Americké obzory“ zazneli Dve klavírne skladby B. 188, Humoreska Fis dur B. 138, a Humoresky op. 101. Pre Natalii Schwamovou sa tento repertoár zdal byť ako stvorený. Humoresky majú premenlivý charakter, interpretka však nesmierne citlivo vystihla všetky ich výrazové polohy od nehy (časti druhej Poco andante), cez hravosť (tretia Vivace), až k naliehavosti (posledná Poco andante). Invenčne sa hrala s dynamikou a artikuláciou, predviedla skvele zvládnutú delikátnu prstovú techniku, ako aj s prehľadom zahraté miesta s hustejšou sadzbou. Lahôdkou bola slávna Humoreska č. 7, ktorú Schwamová pôvabne zahrala hneď dvakrát: druhý raz na originálny Dvořákov klavír.

V poslednom bloku s názvom „Orchestr čtyř rukou“ sme na pódiu privítali Kristýnu Znamenáčkovú a Pavla Zemena, ktorí sú obaja študenti JAMU v Brne. Nakoľko legendárne Slovanské tance na festivale zazneli už predtým od Dua Ardašev, na sobotňajší podvečer pripadli cykly Legendy a Ze Šumavy. Pri prvom z cyklov sa zdôrazňuje naratívny charakter jeho častí: a dvojica klaviristov sa do role rozprávačov vžila veľmi dobre. Priebeh skladieb pritom nie je prvoplánovo uchvacujúci, udržať si poslucháča teda nie je samozrejmosť. Aj to sa však, aspoň za mňa, Znamenáčkovej a Zemenovi podarilo výborne, skladby totiž dobre dekódovali a poslucháčom ukázali ich podstatné črty. V cykle Ze Šumavy potom síce nájdeme v podstate programové názvy, nijak doslovne však programu nepodliehajú a sú skôr rozmanitými obrazmi. Pútavo pôsobili napríklad energicky podané časti Noc filipojakubská či Z bouřlivých dob. Treba tiež spomenúť zvukovú kvalitu, zodpovedne posadené basy, či zrozumiteľnosť diania aj v mimoriadne bohatých faktúrach: len na pár skutočne zahustených miestach bola zreteľnosť detailov trochu nižšia.

Dvořákova klavírna tvorba je súborom skladieb s osobitou, komornou poetikou, kde prevažujú rôzne miniatúry a charakteristické kusy. Pátrať v nich a hľadať zabudnuté perly určite stojí za to, hoci hráčsky nejde o jednoduché záležitosti. Uviesť tieto diela kompletne bol od Dvořákovej Prahy skutočne záslužný, vzácny počin.

Foto: archiv MHF Dvořákova Praha