„Opera nie je dejová a ani presná významovosť textov tu nehrá tak podstatnú rolu. Ide skôr o pocit, atmosféru, prežitok.“

„Zmeny pozorujeme postupne, predovšetkým na základe diania v hudobnej zložke.“

„Že je dielo nedramatické v tomto prípade neznamená, že by rezignovalo na gradácie či napätie.“

Hranice opery ako hudobno-dramatického žánru skúma festival Opera 2025 systematicky. Vďaka inscenácii I-ME, za ktorou stoja Vít Zouhar, David Ryan a Rocc však toto skúmanie ešte zintenzívnelo. 29. marca sme tak v Studiu Hrdinů mali možnosť prehodnotiť témy (anti)dramatickosti, roli textovej zložky či formovania operného diela.

Tvorcovia predstavujú „operný projekt“ I-ME ako štvrtú časť svojho voľného cyklu ECHO-Metamorphoses. V cykle sa inšpirujú Ovidiovými Premenami, hlavne mýtom o Echo. Toto tematické východisko čiastočne zachovali aj pri I-ME, zároveň ho doplnili o antické epigramy zo Anthologia Graeca (v preklade do angličtiny a esperanta). Tieto krátke nápisy, často epitafy, myšlienku premien vlastne ďalej rozvádzajú – týkajú sa kolobehu života a smrti, šťastia, lásky. V texte o projekte tiež čítame, že vybrané nápisy sú „ozvenou nezabudnuteľného“, teda takých udalostí či osudov, ktoré ostávajú v ľudskej pamäti. 

Opera sa odohráva vo veľmi komorných mantineloch. Na scéne sú dve protagonistky: speváčka Katja Konvalinka a performerka Sanja Neškovič Peršin. Pohybujú sa okolo stojanov s hudobnými zápismi jednotlivých epigramov, krúžia, pristavujú sa pri nich. Práve kruh (alebo špirála) bol podľa tvorcov dôležitým konceptom. Napokon, k ideám premien sa vzťahuje logicky. Ako autor inscenácie je uvedený režisér Rocc, pôsobí to však tak, že sa na výsledku rôzne podieľali všetci tvorcovia a že jednotlivé aspekty aktívne prepájali. Hudobnú (všeobecnejšie môžeme povedať zvukovú) zložku obstarávajú Vít Zouhar a David Ryan. Zouhar obsluhuje elektronickú zvukovú stopu, Ryan hrá na klavír, bicie a dokonca na klarinet. V takto koncipovanom diele je potrebné spomenúť aj majstra zvuku Jaroslava Topinku. Speváčka aj performerka majú porty, čím sa škála zvukov ešte rozširuje, hoci nedochádza k nijak výrazným modifikáciám hlasu. 

Formálne má I-ME v podstate desať častí, obrazov – desať zhudobnených epigramov. Medzi obrazmi sa prechádza plynulo, zmeny pozorujeme postupne, predovšetkým na základe diania v hudobnej zložke. Tá charakter epigramov podporuje, nie je k nim však v popisnom vzťahu. Napokon, táto opera nie je dejová a ani presná významovosť textov tu nehrá tak podstatnú rolu. Ide skôr o pocit, atmosféru, prežitok. To skutočne funguje aj bez toho, aby sme nutne presne vedeli, o čom sa spieva. Jednotlivé obrazy majú svoje názvy, v programe sa však nenachádzajú. Domnievam sa preto, že sa o epigramoch dá premýšľať ako o formotvornej zložke. Inherentne ovplyvňujú tvar a priebeh celého diela, nie sú však divákom predkladané ako vôdzka k uchopeniu diela. Práve preto si myslím, že by mal tento efekt „abstraktna“ ešte väčší efekt s originálnymi textami. Operná deklamácia samozrejme nie vždy umožňuje dokonalé zachytenie textu, angličtina ale divákovi stále sprostredkuje dosť informácií na to, aby sa mohol obsahom textu zaoberať.

Že je dielo nedramatické v tomto prípade neznamená, že by rezignovalo na gradácie či napätie. Treba sa síce oprostiť od teleologického vnímania, takzvane z bodu a do bodu b, zároveň ale pred sebou nemáme otvorený tvar, nečlenenú situáciu. Na úrovni drobnejších detailov a nuansí sa o určitú tenziu starali samotné protagonistky a to, ako boli ich „postavy“ inscenované. Ich interakcie síce neboli úplne konkretizované, vďaka temporytmu akcií sme ale mohli vnímať niečo, čo by som bez akýchkoľvek ezoterických konotácií označila za premeny energie. Niekedy je na pódiu akoby viac dusno, nepríjemne, inokedy vládne pokoj. Protagonistky spolu komunikujú obdivuhodne, Sanja Neškovič Peršin sa svojej spievajúcej kolegyni Katji Konvalinke stáva pozornou partnerkou a zároveň spomínaným echom. Na úrovni celku potom pomerne očividný oblúk formovala hudobná zložka. V tej sa dali jasne vysledovať exponovanejšie momenty aj momenty stíšenia, klimaxy a antiklimaxy, kontrastné bloky. 

Čo sa samotnej hudby týka, zvukovo jej charakter určuje hlavne stopa. Tá okrem iného obsahuje samply hlasov protagonistiek, ktoré boli nahrané v priebehu tvorby diela. Vít Zouhar podľa vlastných slov tvoril technikou vrstvenia materiálu. Výsledkom je plastický, pútavo sa transformujúci prúd. Zdôrazňuje hlavne mystické roviny a je spoľahlivou, nepretržitou krivkou, osou. David Ryan bol ako skladateľ zodpovedný za kompozíciu speváckeho partu, takisto potom za akustickú časť „sprievodu“ (v tomto prípade skoro rovnocenného k sólu).

Pri komponovaní spievaných častí sa Ryan inšpiroval postupmi starovekej hudby a raného viachlasu, modálnymi štruktúrami, otvorenosťou niektorých parametrov. Sám Ryan ale všetky parametre fixuje, inšpirácia staršou hudbou tak v tomto smere skôr ovplyvňuje jeho poetiku než spôsob interpretácie. Spievaný part je členitý a hlavne medzi epigramami obsahuje aj rozšírené techniky, tie však nedominujú. Katja Konvalinka sa v často poslucháčsky nepredvídateľnom prúde orientuje skvele, je flexibilná, znelá, má veľmi presné načasovanie. Výraz dávkuje presne tak, ako si dielo vyžaduje, a ak treba, dokáže pôsobiť aj dosť odosobnene. S jej partom pritom často interaguje práve Ryan. Do bicích či do klavíru napríklad niekedy preberá rovnaké, hlavne rytmické, motívy. Je to efektné – pôsobí to trochu ako improvizačná, imitačná hra, zároveň je ale jasné, že sa tvorcovia nad prácou s materiálom zamýšľali dosť dôsledne. David Ryan príliš nedbá na inštrumentačné škatuľky a zo všetkých nástrojov dostáva okrem štandardných farieb aj ďalšie, prekvapivejšie. Napríklad, na klavír ako „bicí“ nástroj sme zvyknutí, použiť ho aj ako nápodobu cimbalu či citary je už menej bežné. 

I-ME je opusom niekoľkých tvorcov a väčšinou sa ich prístupy spájajú do veľmi symbiotického výsledku. Sú však momenty či hľadiská, v ktorých spolu komunikujú trochu menej presvedčivo. Strohé inscenovanie a nedramatický charakter sa s procesuálnejšie pojatou hudbou napríklad dopĺňa dobre, vytvára atraktívny rozpor. Naopak trochu zmiešane na mňa pôsobili postoje tvorcov k hranici konkrétneho a abstraktného vyjadrenia. Máme tu rovinu symbolov, metafor (kruh, echo), rovinu konkrétnych epigramov, ktorý obsah je podporený hudobnými prostriedkami, ale aj rovinu mysticko-filozofickú, prchavú, postavenú na osobných výkladoch a emóciách divákov. Každá z nich má svoje opodstatnenie. V niektorých výrazných okamihoch, klimaxoch alebo ostrejšie kontrastných blokoch, napríklad tých, ktoré pôsobili zľahka groteskne, som si však nedokázala byť istá, či sa tieto roviny a to, ako ich tvorcovia vnímajú, naozaj prelínajú. Dodajme ale, že je to výskumný projekt, a hľadanie je tu teda viac než na mieste. Touto svojou úvahou teda nijak nechcem negovať kvality diela, jeho dopad a hĺbku. Rozhodne totiž patrí k tým najpodnetnejším, aké som na festivale kedy videla.

Foto: Daniel Jäger

Facebook X E-mail WhatsApp