„András Schiff si v Mozartovi vystačil s minimom dirigentských gest.“

„Mozartovej hudbe pristane elegancia a kultivovanosť Schiffovej hry.“

„Slovanské tance boli v podaní Českej filharmónie naozaj plnokrvne temperamentné.“

Festival Dvořákova Praha úspešne naplnil svoj program. Hlavným protagonistom piatkového večera bol rezidenčný umelec festivalu Sir András Schiff, ktorý na koncerte vystúpil ako klavirista a dirigent zároveň. Taktovku prevzal nad prvým českým orchestrom, nad Českou filharmóniou.

Program záverečného koncertu obsahoval samé megahity klasickej hudobnej literatúry. Večer otvorila pochmúrna predohra k Mozartovmu Donovi Giovannimu. V d moll sme pokračovali aj ďalej, v Mozartovom Koncerte pre klavír a orchester č. 20. Druhá polovica potom prebehla v celkom inej nálade: filharmonici strhli Rudolfinum živelnými Slovanskými tancami (prvý zošit op. 46).

András Schiff je umelcom skôr introvertného, rozvážneho strihu a akákoľvek okázalosť je mu cudzia. Ukázal to napríklad vo svojom minulotýždňovom festivalovom recitály, a v piatok večer to len potvrdil. Svoju umiernenosť však pretavil nielen do svojej hry, ale aj do spôsobu dirigovania. Používal (najmä v Mozartovi) minimum gest, orchester usmerňoval naozaj len na nevyhnutných miestach. Trochu iná situácia bola potom v Dvořákovi, kde už stál na dirigentskom stupienku.

Predohra k Donovi Giovannimu začala v podaní Českej filharmónie mohutne, plnými, temnými akordami, ktoré zneli veľmi kompaktne. V ďalšom priebehu ma potom prekvapilo pomalšie tempo, ktoré, podľa mňa, nebolo pre plynulý priebeh celkom ideálne. Ako som už predznamenala, András Schiff si v Mozartovi vystačil s malým množstvom dirigentských gest. O to dôležitejšiu rolu mal potom koncertný majster Jiří Vodička, ale aj ďalší vedúci skupín – orchester spolu komunikoval výborne. V oboch Mozartových dielach pritom hrali filharmonici vo viedenskom posadení.

Koncert pre klavír a orchester č. 20 d moll nasledoval hneď po predohre, bez potlesku. Cieľom bolo zrejme vyzdvihnúť podobný charakter oboch diel a prezentovať ich v užšej súvislosti. Napokon, András Schiff zvolil v záverečnom Ronde koncertu kadenciu založenú na konkrétnych motívoch z Dona Giovanniho. Schiffova interpretácia koncertu ma zaujala. Dielo síce, v kontexte Mozartových klavírnych koncertov, patrí medzi tie expresívnejšie, stále sme však vo vrcholnom klasicizme: a tomu pristane elegancia a kultivovanosť Schiffovej hry. Schiff dokázal precízne vyartikulovať všetky delikátne, brilantné miesta, pedál používal veľmi striedmo, celé dielo viedol v štýlovej zvukovosti. Virtuózne sa predviedol v dvoch kadenciách, aj v nich si ale udržal príznačný nadhľad, a najmä „giovanniovskej“ kadencii dodal aj potrebnú závažnosť.

Oproti Schiffovmu pojatiu pôsobila Česká filharmónia trochu romantickejšie. Orchester hral veľmi plasticky, niektoré, predovšetkým lyrické miesta ale boli mierne v kontraste k Schiffovmu prístupu. Ako príklad spomeniem začiatok druhej vety, kde jednoduchú tému klavíru preberá orchester: teleso tu nastúpilo podľa mňa v zbytočne vysokej dynamike. Výnimočne vydarené boli vstupy drevených dychových nástrojov. V druhej aj tretej vete táto sekcia v mnohých úsekoch dominuje; každý z hráčov vykresľoval svoje línie bezchybne, skupina si navzájom rozumela, intonačne bola veľmi presná.

Záver celého festivalu patril Dvořákovým Slovanským tancom. Asi by sme márne hľadali orchester, ktorý má toto dielo v krvi viac, než práve Česká filharmónia. Aj v piatok bolo evidentné, že o „Slovaňákoch“ majú už filharmonici svoju predstavu. Tento pohľad rešpektoval aj András Schiff, ktorý si skôr spoločne s orchestrom užíval Dvořákovu hudbu, než aby hráčov vyslovene viedol. Slovanské tance boli v podaní Českej filharmónie naozaj plnokrvne temperamentné. Teleso dosahovalo opulentných dynamických rovín: osobne by sa mi k Dvořákovej melodike miestami hodilo trochu mäkšie vyznenie, výsledok bol ale skutočne efektný. Sláčiková sekcia hrala mimoriadne konzistentne, výrazná bola aj spoľahlivo znelá sekcia plechových nástrojov, ktorá celkovému zvuku dodávala ešte viac mohutnosti a lesku. Dva krajné Furianty zneli s ohromujúcou intenzitou, v Dumke či v predposlednej časti Skočná predviedli filharmonici pekné, nosné melódie. Hravý, delikátny charakter vystihli napríklad v úvode Polky. Za zmienku stáli aj mnohé sólové vstupy hráčov. Začiatok Skočnej (č. 5) ozdobili motívy vo flaute a pikole, v štvrtej Sousedskej zaznieval hlavný motív presvedčivo v hoboji, klarinetoch a v následných imitáciách napríklad v trúbke, v siedmej časti zas výborne fungovali citlivo stavené línie klarinetu a fagotu. Celkovo boli Slovanské tance Českej filharmónie veľkolepé, až explozívne energické – ako jedinečný, hudobný ohňostroj k záveru festivalu.

Foto: MHF Dvořákova Praha / Petra Hajská