KlasikaPlus.cz© - portál o klasické hudbě

PORTÁL O KLASICKÉ HUDBĚ

...váš vyladěný partner

english

Orchestr v roli sólisty. Vídeňští filharmonikové s Kirillem Petrenkem english

„Matiné o jedenástej hodine majú veľmi príjemnú atmosféru.“

„Na koncerte nevystúpil sólista, v konečnom dôsledku však bolo sólistov hneď dvadsaťtri.“

„Petrenko symfónii rozumel ako naozaj skôr kontemplatívnej, miestami až meditatívnej kompozícii.“

V poradí tretí abonentný koncert Viedenských filharmonikov sa skladal čisto z diel autorov nemeckého pôvodu: Rudiho Stephana, Richarda Straussa a Johannesa Brahmsa. Taktovku nad orchestrom prebral v dňoch 8. a 9. decembra nastávajúci dirigent Berlínských filharmonikov Kirill Petrenko, ktorý Viedenskú viedol k pochopeným, neokázalým interpretáciám. 

Tentokrát som navštívila nedeľňajší koncert, matiné o jedenástej hodine. Tieto koncerty majú veľmi príjemnú atmosféru: skvele zapadajú do určitej nedeľnej sviatočnosti a na rozdiel od večerných koncertov v Musikvereine je v publiku naozaj veľká prevaha domácich poslucháčov. Program dirigovaný Petrenkom bol koncertom bez sólistu, hrali sa diela výlučne pre orchestrálne teleso v rôznom zložení. Ak si takú dramaturgiu môže niekto dovoliť, potom určite Viedenská filharmónia, ktorá je vďaka svojej kvalite virtuóznym sólistom sama o sebe.

Prvou na programe bola Musik für Orchester in einem Satz (Hudba pre orchester v jednej časti) Rudiho Stephana z roku 1910. Skladateľ tvoril na prelome storočí, prirodzene v intenciách neskorého romantizmu. Klasickým označeniam svojich diel sa vyhýbal a odmietal aj programové názvy, tituly ako Hudba pre… nachádzame teda v jeho tvorbe často. Hudba pre orchester, ktorú sme v nedeľu počuli, je skladbou naozaj rôznorodou, členenou do viacerých úsekov. Cítiť z nej neskoro romantický sentiment, atmosféru ešte pripomínajúcu fin de siécle. Na mňa osobne pôsobí kompozícia ako súhrn až príliš mnohých kontrastov – to však nič nemení na tom, že podanie Viedenských filharmonikov bolo vynikajúce. Vďaka nej a Petrenkovi sa do diela dostala naozaj pestrá škála farieb a tiež sa im podarilo nájsť určitý kľúč k tomu, aby skladba vyznela v logickom, plynulom tvare. A keďže Stephanov opus ponúka naozaj rozmanité výrazy a zvukovosť, mohli sme si majstrovstvo filharmonikov vychutnať po všetkých stránkach.

Spomenula som, že na koncerte nevystúpil sólista, v konečnom dôsledku však bolo sólistov hneď dvadsaťtri. Toľko sólových línii totiž predpisuje Richard Strauss sláčikovým nástrojom vo svojich Metamorfózach. Skladba je zo skutočne posledného obdobia skladateľovej tvorby, z roku 1944, vo vyznení je skôr jemná, subtílna. Veľmi krehko a s porozumením ju uchopil aj ansámbel na čele s Petrenkom. Metamorfózy odzneli skôr intímne a s nevšednou hĺbkou. Navyše, kompozícia sa v ich podaní rozprestierala akoby v niekoľkých dimenziách, keďže sa interpretom podarilo vystavať dielo tak, že vzbudili pocit priestorovosti. Každá vrstva, každý hlas, každá fráza totiž mala svoje miesto a dokopy spolu vytvorili prepletenú sieť vnútorných korelácií.

Záver patril Symfónii č. 4 e mol Johannesa Brahmsa. Dielo sa často označuje za prevažne umiernené vyjadrenie skladateľových myšlienok, pripisuje sa mu tak povediac filozofický charakter. Petrenko týmto prívlastkom neostal nič dlžný a symfónii rozumel ako naozaj skôr kontemplatívnej, miestami až meditatívnej kompozícii. To sa týkalo najmä prvej a druhej časti, kedy úvodnému Allegro non troppo nechýbala intelektuálna rozvážnosť s premyslenou gradáciou a druhému Andante moderato ľahká tajomnosť a samozrejme skutočne delikátne vytvarované línie dychových nástrojov. Možno len niekedy sa zdalo, ako by dirigent viac dbal na zvukové a dynamické nuansy, než na celkový priebeh. Iskrivejší charakter potom malo odľahčené Allegro giocoso, dramatickejšie Petrenko cítil až posledné Allegro energico e passionato. Naozaj vášnivá a pritom stále vyvážená posledná časť sa tak stala skvelým záverom interpretácie, ktorá v pamäti publika ostane ešte určite dlho.

Na přelomu listopadu a prosince byli Vídeňští filharmonikové na turné v Japonsku a v Číně. Dirigoval Franz Welser-Möst, na programech tam měli skladby od Mozarta, Dvořáka, Brahmse, Wagnera a Brucknera.  

Foto: Marcus Schlaf, Benedikt Dinkhauser, Martin Kubik, FB Wiener Philharmoniker, Petr Veber

Lucia Maloveská

Lucia Maloveská

Klavíristka, publicistka, hudební teoretička

K hudbě, umění a ke psaní nejrůznějších textů inklinovala již odmala. Vystudovala gymnázium a posléze klavír na Konzervatoři Jána Levoslava Bellu v Banské Bystrici. Absolvovala pražskou HAMU v oboru hudební teorie, v jehož studiu pokračuje od roku 2021 i na doktorandském stupni. V rámci studií také absolvovala stáž na Universität für Musik und darstellende Kunst ve Vídni. Ve svém zkoumání se soustřeďuje na oblast formy a tektoniky, na racionální kompoziční postupy a příležitostně na tvorbu slovenských skladatelů. Jako hudební recenzentka a publicistka spolupracuje a spolupracovala s hudebními portály a periodiky jak v Česku, tak i na Slovensku. Z koncertů odjakživa odcházela plná dojmů a postřehů, které ne vždy měla s kým sdílet, psaní recenzí je tedy pro ni přímo terapií. Miluje klasickou hudbu, ze všeho nejvíc ji však fascinuje hudba soudobá. Příležitostně se věnuje divadlu, literatuře a folkloru, zkušenosti má i v oblasti dramaturgie. Kromě hudby má vášnivě ráda dobré víno a Formuli 1 a za všemi třemi vášněmi je ochotná jezdit stovky kilometrů. 



Příspěvky od Lucia Maloveská



Více z této rubriky