Orchestr v roli sólisty. Vídeňští filharmonikové s Kirillem Petrenkem
„Matiné o jedenástej hodine majú veľmi príjemnú atmosféru.“
„Na koncerte nevystúpil sólista, v konečnom dôsledku však bolo sólistov hneď dvadsaťtri.“
„Petrenko symfónii rozumel ako naozaj skôr kontemplatívnej, miestami až meditatívnej kompozícii.“
V poradí tretí abonentný koncert Viedenských filharmonikov sa skladal čisto z diel autorov nemeckého pôvodu: Rudiho Stephana, Richarda Straussa a Johannesa Brahmsa. Taktovku nad orchestrom prebral v dňoch 8. a 9. decembra nastávajúci dirigent Berlínských filharmonikov Kirill Petrenko, ktorý Viedenskú viedol k pochopeným, neokázalým interpretáciám.
Tentokrát som navštívila nedeľňajší koncert, matiné o jedenástej hodine. Tieto koncerty majú veľmi príjemnú atmosféru: skvele zapadajú do určitej nedeľnej sviatočnosti a na rozdiel od večerných koncertov v Musikvereine je v publiku naozaj veľká prevaha domácich poslucháčov. Program dirigovaný Petrenkom bol koncertom bez sólistu, hrali sa diela výlučne pre orchestrálne teleso v rôznom zložení. Ak si takú dramaturgiu môže niekto dovoliť, potom určite Viedenská filharmónia, ktorá je vďaka svojej kvalite virtuóznym sólistom sama o sebe.
Prvou na programe bola Musik für Orchester in einem Satz (Hudba pre orchester v jednej časti) Rudiho Stephana z roku 1910. Skladateľ tvoril na prelome storočí, prirodzene v intenciách neskorého romantizmu. Klasickým označeniam svojich diel sa vyhýbal a odmietal aj programové názvy, tituly ako Hudba pre… nachádzame teda v jeho tvorbe často. Hudba pre orchester, ktorú sme v nedeľu počuli, je skladbou naozaj rôznorodou, členenou do viacerých úsekov. Cítiť z nej neskoro romantický sentiment, atmosféru ešte pripomínajúcu fin de siécle. Na mňa osobne pôsobí kompozícia ako súhrn až príliš mnohých kontrastov – to však nič nemení na tom, že podanie Viedenských filharmonikov bolo vynikajúce. Vďaka nej a Petrenkovi sa do diela dostala naozaj pestrá škála farieb a tiež sa im podarilo nájsť určitý kľúč k tomu, aby skladba vyznela v logickom, plynulom tvare. A keďže Stephanov opus ponúka naozaj rozmanité výrazy a zvukovosť, mohli sme si majstrovstvo filharmonikov vychutnať po všetkých stránkach.
Spomenula som, že na koncerte nevystúpil sólista, v konečnom dôsledku však bolo sólistov hneď dvadsaťtri. Toľko sólových línii totiž predpisuje Richard Strauss sláčikovým nástrojom vo svojich Metamorfózach. Skladba je zo skutočne posledného obdobia skladateľovej tvorby, z roku 1944, vo vyznení je skôr jemná, subtílna. Veľmi krehko a s porozumením ju uchopil aj ansámbel na čele s Petrenkom. Metamorfózy odzneli skôr intímne a s nevšednou hĺbkou. Navyše, kompozícia sa v ich podaní rozprestierala akoby v niekoľkých dimenziách, keďže sa interpretom podarilo vystavať dielo tak, že vzbudili pocit priestorovosti. Každá vrstva, každý hlas, každá fráza totiž mala svoje miesto a dokopy spolu vytvorili prepletenú sieť vnútorných korelácií.
Záver patril Symfónii č. 4 e mol Johannesa Brahmsa. Dielo sa často označuje za prevažne umiernené vyjadrenie skladateľových myšlienok, pripisuje sa mu tak povediac filozofický charakter. Petrenko týmto prívlastkom neostal nič dlžný a symfónii rozumel ako naozaj skôr kontemplatívnej, miestami až meditatívnej kompozícii. To sa týkalo najmä prvej a druhej časti, kedy úvodnému Allegro non troppo nechýbala intelektuálna rozvážnosť s premyslenou gradáciou a druhému Andante moderato ľahká tajomnosť a samozrejme skutočne delikátne vytvarované línie dychových nástrojov. Možno len niekedy sa zdalo, ako by dirigent viac dbal na zvukové a dynamické nuansy, než na celkový priebeh. Iskrivejší charakter potom malo odľahčené Allegro giocoso, dramatickejšie Petrenko cítil až posledné Allegro energico e passionato. Naozaj vášnivá a pritom stále vyvážená posledná časť sa tak stala skvelým záverom interpretácie, ktorá v pamäti publika ostane ešte určite dlho.
Na přelomu listopadu a prosince byli Vídeňští filharmonikové na turné v Japonsku a v Číně. Dirigoval Franz Welser-Möst, na programech tam měli skladby od Mozarta, Dvořáka, Brahmse, Wagnera a Brucknera.
Foto: Marcus Schlaf, Benedikt Dinkhauser, Martin Kubik, FB Wiener Philharmoniker, Petr Veber
Příspěvky od Lucia Maloveská
- Mezi mytickým a skutečným. Rusalka Národního divadla nepohoršuje ani nenudí
- Jak vnímat Tenneyho pohlednice. Prague Music Performance na hranici konvencí
- Smetana Gala důstojné a podnětné
- Komorní rozhlasoví symfonici. Flétna a harfa noblesně i brilantně
- Arnheiður Eiríksdóttir: Publikum musí pocítit, co je pravdivé
Více z této rubriky
- Mistrovství Lukáše Vasilka při galavečeru slavných operních sborů
- Apartní housle Julie Fischer s Komorním orchestrem České filharmonie
- Komorní večer v podání Diversa Quartet a přátel
- David Kadouch v Ostravě zaujal v recitálu zaměřeném na díla ženských autorek
- Strhující. Wihanovo kvarteto s Jiřím Kabátem v synagoze Heřmanova Městce