„Charizmatický Andrej Borejko stál po viac ako štvrťstoročí znova za dirigentským pultom SF.“

„Slovenskí filharmonici pod inšpiratívnym dirigentským vedením kvalitne odohrajú akúkoľvek partitúru.“

„Klavírny elegán Andrew von Oeyen si znova získal sympatie domáceho publika.“

Na ďalšej dvojici svojich abonentných koncertov v dňoch 17. a 18. februára 2022 privítala Slovenská filharmónia renomovaného umelca. Za dirigentským pultom stál Andrej Borejko, jeden z prominentných svetových majstrov taktovky, žiadaný hosť významných európskych i amerických orchestrov, ktorý v súčasnosti už tretiu sezónu pôsobí ako umelecký riaditeľ Národnej filharmónie vo Varšave. Program koncertu mu bol šitý na mieru: tvorbe Paula Kletzkého sa dirigent systematicky venuje a so svojím domovským orchestrom nahral minulý rok reprezentatívne CD s dvomi skladateľovými dielami. A ruská hudba 19. i 20. storočia je jeho nespochybniteľnou interpretačnou doménou, takže opusy Čajkovského a Stravinského nemohli v dramaturgii chýbať. Sólistom Gershwinovho Klavírneho koncertu F dur bol zasa nášmu publiku dôverne známy americký virtuóz Andrew von Oeyen, ktorý sa na pódiu Reduty objavuje pomerne často. Programová zostava koncertu bola netradičná, ale príťažlivá.

Charizmatický Andrej Borejko hosťoval so Slovenskou filharmóniou dosiaľ dvakrát. Oba razy to bolo na úvodných ročníkoch festivalu súčasnej hudby Melos-Étos, najprv v roku 1993 a potom v novembri 1995, keď na pamätnom koncerte v bratislavskom Dóme sv. Martina dirigoval spirituálny žalm Henryka Góreckého Beatus vir za prítomnosti skladateľa i vtedajšieho slovenského prezidenta Michala Kováča (bolo to krátko po beštiálnom únose jeho syna domácou tajnou službou do Rakúska). Odvtedy sa v našom meste zopárkrát ako dirigent objavil, no vždy len na čele cudzieho orchestra v rámci festivalu BHS. Pokusy získať ho na opätovné hosťovanie s našimi filharmonikmi boli za takmer tri decéniá neúspešné, preto je jeho súčasné vystúpenie husárskym kúskom dramaturgie SF, ktorý si zaslúži pochvalu.

Borejkovu koncertnú prezentáciu uviedla Koncertná hudba pre sláčikový orchester, sólové dychové nástroje a tympany, op. 25, posledné dielo Paula Kletzkého, ktorého starší melomani v našich končinách poznajú skôr ako dirigentského špecialistu na Beethovena (s Českou filharmóniou nahral pre Supraphon v šesťdesiatych rokoch komplet skladateľových symfónií), než ako skladateľa. A nie div: Paweł Klecki, hrdý poľský rodák židovského pôvodu (v roku 1920 bránil ako príslušník armády so zbraňou v ruke nezávislosť mladého poľského štátu proti útoku boľševických vojsk), študoval filozofiu na Varšavskej univerzite a súčasne kompozíciu a dirigovanie na metropolitnom konzervatóriu. Neskôr pokračoval v hudobných štúdiách v Berlíne, kde si jeho výnimočný talent všimli dirigenti Wilhelm Furtwängler a Arturo Toscanini. Po celý čas intenzívne komponoval, no keď po roku 1933 nacisti zakázali uvádzanie jeho diel a jeho samého vyhnali do talianskeho exilu, rozhodol sa v kompozičnej tvorbe nepokračovať (dôvodom bolo i napadnutie jeho vlasti fašistickým Nemeckom v septembri 1939). Partitúry svojich diel, včítane Koncertnej hudby z roku 1940, ukryl pred odchodom z vojnou sužovanej apenínskej krajiny do dvoch skríň v pivnici milánskeho hotela Metropol, kde ich o dvadsaťpäť rokov neskôr objavili pri reštauračných prácach na budove robotníci. Kletzki bol presvedčený, že materiál zničilo bombardovanie, a krabice, hoci mu ich vrátili, nikdy neotvoril. Až po jeho smrti v roku 1973 sa na to podujala manželka Ivonna a od tých čias zažíva Kletzkého dielo renesanciu v koncertných sálach i v nahrávacích štúdiách.

Faktúra Koncertnej hudby silne pripomína kompozičnú poetiku Paula Hindemitha; skladateľ ju zrejme písal pod vplyvom pätice Komorných hudieb (Kammermusik) známeho nemeckého modernistu. Borejko pri jej interpretácii dokumentoval hlbokú znalosť diela, ktorú dokázal úspešne pretlmočiť aj orchestru. Niet sporu, že pod inšpiratívnym dirigentským vedením hráči kvalitne odohrajú akúkoľvek symfonickú partitúru.

Cyklus Ročné obdobia Pjotra Iljiča Čajkovského, autorom pôvodne venovaný klavíru, si získal priazeň i pozornosť mnohých orchestrálnych aranžérov. Tentoraz pod Borejkovou taktovkou zaznel výber troch častí v plnoorchestrálnej inštrumentácii Sergeja Abira. A na záver prišlo k slovu Stravinského divertimento z baletu Bozk víly, skladateľov spektakulárny novoklasicistický hold tvorbe Čajkovského, s pôvabnými romantickými názvukmi a občasnými citátmi.

Pri počúvaní Gershwinovho Koncertu pre klavír a orchester F dur si pamätníci filharmonických podujatí dozaista spomenuli na fascinujúcu kreáciu Američana Wayna Marshalla, ktorý v Koncertnej sieni SF s naším orchestrom toto dielo pred niekoľkými rokmi dirigoval a zároveň hral sólový part. Andrew von Oeyen, znamenitý klavirista s podmanivým herným prejavom, si sympatie nášho publika opakovane získal už v minulosti, keď sa najmä po boku bývalého šéfdirigenta Emmanuela Villauma predstavil v koncertoch Beethovena, Mozarta a Saint-Saënsa. Svoju technickú bravúru a nenapodobiteľný šarm dokumentoval i v prednese Gershwinovho ikonického diela, ktoré zavŕšil prídavkom z tvorby rovnakého autora – klavírnou úpravou jeho známej piesne The Man I Love. Ďalší filharmonický koncert s prívlastkom všetkých päť „p“.

Foto: Alexander Trizuljak