„Symfonická zostava Wagnerovho Ringu v úprave Lorina Maazela zaznela v Bratislave v premiére.“

„Famózny Emmanuel Villaume ako autentický interpret Wagnerovej hudby splnil očakávania.“

„Na koncerte spoluúčinkoval aj Michal Hvorecký, ikonická osobnosť domácej literárnej scény.“

Posledná dvojica novembrových abonentných koncertov Slovenskej filharmónie (24. a 25. 11. 2022) sa niesla vo výnimočnej, takmer slávnostnej atmosfére. Na programe totiž bola symfonická suita (či skôr poéma) Nibelungov prsteň bez slov Richarda Wagnera, ktorú z hudby slávnej opernej tetralógie bayreuthského génia koncom osemdesiatych rokov minulého storočia zostavil – bez použitia vokálnych partov – svetoznámy dirigent Lorin Maazel.

Maazel nebol jediný, komu Wagnerova hudba učarovala: ešte pred ním sa o čosi podobné pokúsil dirigentský mág Leopold Stokowski, keď z orchestrálnych častí rôznych Wagnerových opier vystaval v opulentnej inštrumentálnej podobe takzvanú symfonickú syntézu. Aj nemecký dirigent Jun Märkl má na svojom konte podobný pokus s názvom Cesta Wagnerovým prsteňom. Maazelova zostava je však nesporne najkomplexnejšia, a tiež najčastejšie uvádzaná: obsahuje hudobnú substanciu takzvaného Ringu v symfonickej podobe a exponuje ju vo fascinujúcom, takmer poldruhahodinovom tvare. A ak si k tomu pridáme famózneho Emmanuela Villauma, ktorý sa po siedmich mesiacoch znova objavil v Redute za dirigentským pultom Slovenskej filharmónie, máme obraz sviatočného, doslova magického hudobného zážitku kompletný.

S Wagnerovou hudbou sa domáci meloman na slovenských operných scénach a koncertných pódiách stretáva pomerne zriedkavo. Od uvedenia Lohengrina, ktorý bol nateraz poslednou inscenáciou Wagnerovej opery na javisku Slovenského národného divadla, uplynulo už takmer desať rokov a aj pred ňou tu bola viac ako dvadsaťročná wagnerovská pauza. Cyklus opernej tetralógie Prsteňa, opus magnum lipského skladateľského velikána, nebol v Bratislave, s výnimkou komornej verzie Zlata Rýna roku 1928, nikdy inscenovaný a na pódiu sa v nedávnej minulosti ocitli len koncertné verzie prvého dejstva opery Valkýra. No aby toho nebolo málo, hudba tretieho dielu tetralógie Siegfried vrátane čarovnej orchestrálnej medzihry Šum lesa odznela na recenzovanej dvojici koncertov takrečeno v slovenskej premiére – po takmer 150 rokoch od jej napísania! A tak plameň Wagnerovej hudby udržiava v našej metropole pri živote hlavne Slovenská filharmónia; naposledy uvedením troch orchestrálnych medzihier z opery Súmrak bohov v marci 2020. Boli to, akoby symbolicky, posledné koncerty nášho orchestra pred vypuknutím ničivej kovidovej pandémie – po nich Reduta na dlhý čas osirela.

Ťažko slovami vyjadriť, čo oddaný nadšenec Wagnerovej hudby cíti, keď ju počuje v koncentrovanej podobe, so sledom známych leitmotivov, en face k nadrozmernému orchestrálnemu aparátu (znamenitá práca inšpektora telesa!), kde sa hudba po celý čas vášnivo vlní, chveje či vibruje a nedovoľuje poslucháčovi ani na okamih v pozornosti poľaviť. Traduje sa, že pri prvom uvedení Prsteňa v Bayreuthe Wagner oslovil svoju známu v hľadisku: „Nepozerajte sa na scénu! Počúvajte!“ A naozaj, na daných koncertoch sme sa v plnej miere presvedčili, že Wagnerova operná hudba dokáže človeka naplniť aj bez vizuálneho dojmu. Trvalo takmer tridsať rokov, kým Wagner svoj Ring na námet starogermánskej hrdinskej ságy Pieseň o Nibelungoch z 13. storočia dokončil. Prácu na ňom musel viackrát prerušiť; v Drážďanoch, kde v tom čase žil, sa v roku 1849 zaplietol do ozbrojeného povstania a musel pred zatykačom saskej polície uniknúť do neutrálneho Švajčiarska. Ani tu však nenašiel pre prácu na svojom ťažiskovom kompozičnom projekte patričný pokoj, rozptyľovali ho milostné avantúry, ktoré v medziobdobí podnietili vznik takých operných klenotov ako Tristan a Izolda. Až koncom šesťdesiatych rokov 19. storočia dospel cyklus Prsteňa do finálnej podoby. A dnes je ozdobou najvýznamnejších svetových operných domov.

Ťažko si tiež predstaviť autentickejšieho interpreta Wagnerovej opernej tetralógie, ako je Emmanuel Villaume, dirigent s mimoriadnou tvorivou imagináciou a doslova magickým pôsobením na orchester. Pod jeho rukami plynul, vrstvil sa, pôsobivo vrcholil a zasa klesal fascinujúci symfonický útvar, ktorý poslucháč sledoval so zatajeným dychom. Je nezvyklé písať v recenzii o dirigentských gestách, no v prípade Villauma sú ony rovnocennou a zároveň neoddeliteľnou súčasťou kreatívneho umeleckého procesu, ktorá reflektuje stav dirigentovej mysle i jeho excelentnú a hlbokú znalosť uvádzaného diela. Je zvláštne, že si kvality tohto výnimočného francúzskeho umelca dosiaľ nevšimla Česká filharmónia – pritom už roky pôsobí v jej metropole ako šéfdirigent sesterského orchestra, Pražskej komornej filharmónie.

Slovenská filharmónia sa s náročným pradivom Wagnerovej hudby vyrovnala so cťou, vložila sa do nej s intenzívnym muzikantským záberom i so vzrušenou vášňou, hoci na prvom koncerte v niektorých úsekoch bolo cítiť, že hráči pracujú s neznámym, dosiaľ nepoznaným hudobným materiálom (žiadalo by sa expresívnejšie frázovať melodické témy leitmotívov v sláčikových sekciách, sólové dychové nástroje artikulovali známe operné témy mierne odlišne ako ich z tradície poznáme, viď spev lesného vtáka v Siegfriedovi). Na opakovanom koncerte už celok pôsobil kompaktnejšie.

Na umeleckej produkcii sa ako autor a zároveň ako interpret po dlhšej dobe v rámci koncertov Slovenskej filharmónie znova zúčastnil prozaik Michal Hvorecký, jeden z najvýraznejších predstaviteľov mladšej slovenskej literárnej generácie, tvorca, esejista a publicista s jednoznačnými, ostro a zreteľne formulovanými názormi na spoločenské a politické dianie, svedčiacimi o jeho presvedčivej autorskej i osobnostnej integrite. Hvorecký je dôverným znalcom Wagnerovej opernej tvorby, dlhodobo sa jej venuje a často o nej zasvätene aj píše. V dvoch verbálnych vstupoch, hlasovo vychádzajúcich z útrob orchestrálneho telesa, predniesol kvalitnú a výsostne zaujímavú autorskú esej, v ktorej dokázal zrekapitulovať dejovú osnovu tetralógie bez toho, aby spomedzi jej protagonistov spomenul jediné meno.

Uvedenie symfonickej podoby Ringu na pódiu Slovenskej filharmónie bolo nepochybne prelomovým činom jej dramaturgie. Splnila ním sen zarytých „wagneriánov“ a zároveň vyplnila medzeru v domácej interpretačnej tradícii. Patrí jej za to vďaka.

Foto: Ján Lukáš