Tři ženy, bezpočet proměn. Komorní opera TiAmo
„Každá zo scén pojednáva o inom aspekte, inej úlohe, respektíve inom probléme ženského bytia.“
„Vyznenie tohto diela pritom stojí a padá na jeho protagonistkách.“
„Opery sa režijne ujal Rocc, ktorý sa netají tým, že mu osud ženských hrdiniek v operách nie je ľahostajný.“
Komorná opera o premenách ženských rolí. Tak začína anotácia k opere TiAmo, tímovému projektu Iva Medka, Sáry Medkovej a Víta Zouhara. Dielo, ktoré sa premiéry dočkalo na jeseň minulého roku, sa do Prahy dostalo 30. januára, vďaka festivalu Opera 2022: a hneď na úvod treba poďakovať riaditeľke festivalu Lenke Šaldovej, že takéto projekty do festivalového programu zaraďuje. TiAmo totiž nemusí vzbudiť len debatu o premenách žien, ale azda aj o premenách opery ako žánru.
Zhruba šesťdesiat minút dlhá opera vznikla pre ansámbel ISHA trio, ktorého členkami sú Lucie Rozsnyó, Hana Hána a Sára Medková. Práve oni sú hlavnými protagonistkami inscenácie, pri predstavení ich pritom doplnil Ivo Medek (ready mades, bicí), Vít Zouhar (hlas, laptop), na pódiu bol tiež Lukáš Medek obsluhujúci video (je zároveň autorom tejto zložky), spolu so Sárou Zvěřinovou. Opery sa režijne ujal Rocc, ktorý sa netají tým, že mu osud ženských hrdiniek v operách nie je ľahostajný: spomeňme, že vo svojej inscenácii Carmen odmietol hlavnú postavu zabiť.
TiAmo je členené do niekoľkých scén: po krátkom dohadovaní sa tvorcovia pri aftertalku zhodli na počte štrnásť. Tie sa odohrávajú na javisku s jednoduchým scénickým riešením, okrem klavíru vidíme len tri stojany so šatami. Na začiatku som sa trochu zľakla, že sa o ženách zase budeme baviť skrze to, čo majú v šatníku a koľko majú topánok. Zmeny kostýmov sa ale ukázali byť naozaj funkčné, celkom dobre podtrhujúce charakter postáv, prípadne témy, ku ktorým sa scény viazali.
Každá zo scén pojednáva o inom aspekte, inej úlohe, respektíve inom probléme ženského bytia. Nechýba téma materstva, manželstva, emancipácie, ale ani problematika tlaku na vzhľad či násilia páchaného na ženách. Na spomínanej debate po predstavení autori odhalili svoje „pracovné“ názvy jednotlivých scén. Prízvukovali pritom, že ich v programe zámerne nezverejňovali, aby si do v podstate dosť abstraktne pojatých situácií mohol každý premietnuť individuálne významy. Musím povedať, že hoci sa interné názvy scén stali kľúčom k pochopeniu schémy tejto opery, trošičku ma mrzelo, že som ich nakoniec počula. Bola som celkom spokojná s mierne neurčitým, otvoreným obrazom, ktorý som si vytvorila, a ktorý ma nútil nad nastolenými témami rozmýšľať rôznymi smermi.
Opera je podľa slov tvorcov založená aj na novinových článkoch, ktoré o spomínaných premenách rolí žien pojednávali. Je teda trochu paradoxom, že dielo vychádzajúce z textových predlôh nemá libreto v pravom slova zmysle (tvorcovia hovoria len o scenariu). Od protagonistiek počujeme väčšinou skôr vokály, slabiky, rôzne zvuky. Jediným výraznejším úsekom textu je v opere otázka: to play or not to play?, eventuálne úvod, v ktorom sa performerky postupne predstavujú. Asi by sme mohli diskutovať o tom, nakoľko sa črty diela prelínajú s črtami opery ako žánru. Klasickú schému samozrejme nenachádzame, do rámca opery ako hudobnej javiskovej formy ale celkom pohodlne zapadá.
Vyznenie tohto diela pritom stojí a padá na jeho protagonistkách. Každá z nich bola pôvodkyňou jedinečnej kreácie, u každej bolo zrejmé, že nejde len o nalinkovanú rolu, ale o úlohu, do ktorej viac, než je bežné, preniká aj vlastný vklad každej interpretky. To je podľa môjho názoru aj dobrou vizitkou Roccovho režisérskeho pojatia, výkony protagonistiek mi pripadali skutočne autentické. Zároveň je potrebné povedať, že sa členky ISHA tria museli vysporiadať s veľmi náročnými partmi. Sára Medková sa okrem partu pre hlas ujala aj hry na klavír (upresnime, že postojačky), Hana Hána zas hry na flautu. Oba inštrumentálne party pritom zahrnovali značné množstvo rozšírených techník, obdivovala som napríklad, ako Hána flexibilne prechádza z frulata do spevu a zas naopak. Jediným čisto vokálnym partom tak bol part Lucie Rozsnyó: nástroj jej ale rozhodne nechýbal, so svojím hlasom dokázala vytvoriť obdivuhodne expresívne plochy, preukázala veľký rozsah a schopnosť pohybovať sa v širokej škále registrov (úchvatné „naturalistické“ výšky).
Čo sa týka hudby, niektoré čísla vyznievali, napriek existencii zápisu, ako improvizácia (plochy s mierne varírovanými repetíciami, či tie najexpresívnejšie momenty), iné pôsobili ambientne (úvod, v ktorom boli v hlavnej úlohe bicie Iva Medka), niektoré zneli takmer tradične: hlavne záver, s využitím ľudových uspávaniek, či spev vety „that’s a question“, ktorý mal parametre ohraničeného ansámblového čísla. Dôležitou zložkou bola samozrejme elektronika. Všetko bolo amplifikované, dochádzalo live k určitej modifikácií spievaného/hraného, zároveň zaznievali aj dopredu pripravené zvukové objekty. Hudobná zložka bola pritom v tejto opere jednoznačne dominantná, určovala atmosféru, charakter, divadelná akcia ju citlivo nasledovala.
Prostredie opery a klasickej hudby rozhodne neoplýva nadbytkom diel zameraným na témy žien. Dejiny už nezmeníme (hoci sa na ne môžeme skúsiť pozerať z iného uhlu), prirodzenou cestou k vyplneniu tohto nedostatku sa tak zdá práve tvorba nových, špecificky zameraných diel, ktoré budú nastoľovať otázky a problémy, ktoré sú pre ženy aktuálne dnes, a zobrazovať ich v pozíciách, v ktorých dnes naozaj vystupujú – prípadne, v ktorých by vystupovať chceli. Myslím, že na túto potrebu reaguje tím okolo projektu TiAmo naozaj zmysluplným spôsobom.
Foto: Ilustrační – Petra Kožušníková
Příspěvky od Lucia Maloveská
- Zapomenutá díla, nezapomenutelný výsledek. Ensemble Damian oplakal Mozarta a hodoval v Holoprtech
- Slávka Zámečníková: Pamina je překvapivě moderní postava. Rozumíme si teď mnohem více
- Médea coby pohlcující princip. Cherubiniho tragédie odhaluje své silné i slabé stránky
- Nová česká komorní hudba. Výzva SoundCzechu umožnila vznik dvacítky nahrávek
- Prague Philharmonia uvedla nové, ‚messiaenovské‘ kvartety
Více z této rubriky
- ‚Zvuky, které jste nikdy neslyšeli‘, zaplnily Vzlet
- Janáčkova filharmonie coby spolehlivá průvodkyně hudebním labyrintem
- Baroko jaksepatří. Mozart jen přihlížel…
- Potěšení z mladého Werthera
- Klasický zpěv ještě žije! Řemeslo, autorita a pokora Michaela Volleho
- Beethovenovský večer v Pardubicích coby skrytá prezentace hudebního labelu
- Zapomenutá díla, nezapomenutelný výsledek. Ensemble Damian oplakal Mozarta a hodoval v Holoprtech
- Rozhlasoví perkusionisté aneb Škoda rány, která padne vedle
- Oslava začátku jara v Národním divadle
- Faraonova kletba v Plzni velmi dobře baví