„Festival súčasnej hudby sa v Bratislave koná z iniciatívy Ilju Zeljenku už od roku 1991.“

„Na festivale zazneli dva orchestrálne a päť komorných koncertov.“

„Po tridsiatich troch rokoch sa na festivale znova predstavil klavirista Pierre-Laurent Aimard.“

Koncertom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu pod taktovkou dirigenta Konstantina Ilievského vyvrcholil vo štvrtok 14. novembra v Bratislave 17. ročník medzinárodného festivalu súčasnej hudby Melos-Étos, ktorý už dlhé roky dramaturgicky pripravuje a organizačne zastrešuje domáce Hudobné centrum.

Podujatie sa pravidelne uskutočňuje ako bienále od roku 1991 (symbolicky ho rámcuje obdobie medzi 7. a 17. novembrom), keď jeho vznik po zmene režimu v demokratických spoločenských podmienkach iniciovali slovenskí skladatelia, interpreti a muzikológovia, proskribovaní v období normalizácie. Podľa vtedajšieho vyjadrenia predsedu festivalového výboru Ilju Zeljenku: „Ideou festivalu bolo predstaviť hudobnej verejnosti kľúčové diela klasikov európskej avantgardy, ktorí boli normalizačnou politickou mocou desaťročia ignorovaní, a zároveň uskutočniť inventúru a rehabilitáciu hodnôt tých autorov slovenskej a českej hudobnej tvorby, ktorí vtedy stáli na okraji oficiálnej pozornosti, boli zbavení členstva v bývalom Zväze skladateľov a vystavení existenciu ohrozujúcej perzekúcii.“ Za všetkých menujme skladateľov Ilju Zeljenku, Romana Bergera, Petra Kolmana, Mira Bázlika, Ladislava Kupkoviča, Juraja Hatríka, klaviristku Evu Fischerovú-Martvoňovú či muzikológov, v tom čase už nežijúceho Petra Faltina a Naďu Hrčkovú. 

Festival Melos-Étos (a tiež jeho paralelne organizované teoretické sympóziá) si od prvého ročníka získal širokú pozornosť domácej i medzinárodnej odbornej verejnosti. Svojou osobnou účasťou ho v priebehu rokov poctili také významné autorské osobnosti svetovej hudobnej tvorby ako György Ligeti, Vinko Globokar, Henryk Mikolaj Górecki, Sofia Gubajdulina, Krzysztof Penderecki, Gija Kancheli, Zygmunt Krauze, Steve Reich, Louis Andriessen, Peteris Vasks či Kaija Saariaho. Melos-Étos (autorom tohto názvu bol skladateľ Roman Berger) sa v porevolučnej dobe stal etalónom slobodnej umeleckej tvorby v novom stredoeurópskom priestore a zaradil sa po bok takých renomovaných festivalov súčasnej hudby ako Varšavská jeseň, Zenei hetek či Wien modern.

17. ročník programovo a interpretačne pôsobivo zostaveného festivalu otvoril v Košiciach symfonický koncert tamojšej Štátnej filharmónie pod taktovkou Mariána Lejavu. Ďalšie koncerty komorného charakteru sa konali v bratislavskej Moyzesovej sieni. Z nich treba predovšetkým vyzdvihnúť recitál dnes už priam legendárneho francúzskeho klaviristu Pierra-Laurenta Aimarda s dielami Marca Stroppu, Georga Benjamina, Rebeccy Saunders, Pierra Bouleza, Györgya Kurtága a Györgya Ligetiho. Nie je bez zaujímavosti, že tento celosvetovo uznávaný interpret Ligetiho ikonických klavírnych skladieb  účinkoval ako mladý virtuóz už na prvom ročníku Melosu v roku 1991: vtedy celý program venoval dielam fenomenálneho maďarského tvorcu za osobnej účasti autora. Je doslova úžasné konštatovať, že ani po tridsiatich troch rokoch Aimardova interpretácia vysoko náročných Ligetiho Etud nestratila nič zo svojej suverenity a technickej bravúrnostii.

V rámci európskeho hudobného projektu Hudba, vojna a mier v Európe 1922–2022 (spolufinancovaného Európskou úniou) vystúpil na festivale súbor Forum Voix Étouffées – Orchestre Les Métamorphoses, ktorý na svojom bratislavskom koncerte predstavil diela autorov, prenasledovaných a nezriedka aj fyzicky zlikvidovaných totalitnými diktatúrami 20. a 21. storočia. Teleso s ušľachtilým zámerom oživiť a rehabilitovať tvorbu proskribovaných skladateľov v roku 2003 založil a  umelecky viedol nedávno zosnulý francúzsky skladateľ a dirigent Amaury du Clausel. V Moyzesovej sieni sa tak súbor uviedol už so svojím novým umeleckým šéfom Thomasom Tacquetom a predniesol skladby Györgya Ligetiho, Pavla Haasa, Hansa Winterberga a Arnolda Schönberga. Súčasťou ich vystúpenia bol o deň neskôr aj diskusný roundtable v priestoroch Hudobného centra, na ktorom T. Tacquet informoval o cieľoch a umeleckých aktivitách súboru. Ako hostia s príspevkom vystúpili drážďanská muzikologička Agata Schindler (problematikou nacizmom prenasledovaných skladateľov a interpretov sa dlhodobo zaoberá) a Robert Kolář, ktorý zasvätene rozprával o životných osudoch a skladateľskej tvorbe Györgya Ligetiho. 

Záverečný koncert so zaujímavou dramaturgickou zostavou bol plne v gescii Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu pod taktovkou Konstantina Ilievského a so sólistami Martinom Rumanom (viola), Katarínou Paľovou (klavír) a sopranistkou Helgou Varga Bach. Odznela symfonická Passacaglia, op.1, prvotina serialistu Antona Weberna, ďalej Wayfinder – koncert pre violu a orchester japonského autora Dai Fujikuru (jeho diela v minulosti na festivale opakovane uviedol súbor Quasars), pôsobivá polyštýlová freska nestora českej hudobnej avantgardy, deväťdesiatnika Jana Klusáka Zemský ráj to napohled (autor bol na koncerte osobne prítomný), introspektívna sláčiková melanchólia so sólovým klavírom Safra uznávaného estónskeho skladateľa Tõnu Kõrvitsa a vzápätí populárny piesňový cyklus Folks Songs pre soprán a orchester Luciana Beria (návštevnícki dinosauri si určite spomenú na elektrizujúce stvárnenie tohto diela v podaní dnes už zosnulej legendárnej nemeckej sopranistky Sigune von Osten za sprievodu súboru Agon na prvom ročníku festivalu; im sa pomerne nevýrazný prednes sólistky Helgy Varga Bach musel trochu máliť). Na záver prišiel poslucháčsky účinný hudobný bonbónik – sarkasticky ladený Marche fatale pre symfonický orchester Helmuta Lachenmanna z roku 2016, ktorým nestor nemeckých hudobných avantgardistov rázne vybočil zo svojej dovtedajšej prísnej skladateľskej poetiky.

Pozornosť si zaslúži aj starostlivo pripravený programový bulletin festivalu s kvalitnými sprievodnými textmi Jakuba Goča a Roberta Kolářa, no najmä úvodná esej riaditeľa Hudobného centra Igora Valentoviča, ktorou sa ostro vymedzil voči neodborným politickým zásahom do kultúry a moderného umenia, aké v súčasnosti na Slovensku v hojnej miere zažívame.

Pri návrate z rozhlasovej pyramídy som sa na autobusovej zastávke dal do reči so starším viedenským melomanom. Na bratislavský festivalový koncert pricestoval vlakom a ešte v ten istý deň sa tesne pred polnocou posledným spojom z Petržalky do rakúskej metropoly aj vracal. Hľa, neformálna medzinárodná kultúrna výmena v praxi – nielen my z Bratislavy vyrážame na úchvatné viedenské kultúrne podujatia, ale aj oni občas prichádzajú k nám! Aspoň táto vymoženosť nám tridsaťpäť rokov po Nežnej revolúcii v dnešnej neutešenej spoločenskej situácii na Slovensku ostala.

Foto: Melos-Étos / Miriam Fenčíková a Dominik Janovsky