„Ďalším zásadným ťahom bolo prijatie dobovej scénickej estetiky a zvyklostí divadelnej (obzvlášť ochotníckej) praxe.“

„Najzlomenejšie, najvýraznejšie a najvirtuóznejšie smúti v kantáte Polyhymnia. Túto neľahkú, hlavne z hľadiska tessitury exponovanú rolu stvárnila Veronika Kaiserová.“

„Takto úprimné výbuchy smiechu od obecenstva sa na operných festivaloch zas tak často nepočujú.“

Olomoucký Ensemble Damian doviezol 9. marca na festival Opera dve „rarity“ spojené do zdanlivo nesúrodého dvojtitulu. V žánrovo, námetovo a napokon aj hudobne odlišných poloviciach programu uviedli jednak Kantátu o Mozartově smrti Jana Josefa Röslera, jednak spevohru Jana Branžovského Holoprtské posvícení. Podľa tvorcov sa dá medzi dielami nájsť viacero paralel. Obe skladby nejak odkazujú na Mozarta, obe sa, vo verzii klavírneho výťahu, našli v archíve Pražské konzervatoře, k obom sa prirodzene viažu určité nejasnosti. Dodať by sa tiež dalo, že obe disponujú celkom špecifickým kúzlom: a práve to sa snažili tvorcovia čo najautentickejšie zachytiť vo svojom pojatí. Výsledok bol pre súčasného diváka možno trochu neuchopiteľný, miestami asi bizarný. Zároveň ale obsahoval nefalšované nadšenie, pôvab, štýlovosť – a v neposlednej rade bol zábavný. To všetko produkciu predurčuje k tomu, aby táto zanechala v mysliach divákov nezmazateľnú stopu, hoci možno u každého trochu inú.  

Ensemble Damian a jeho umelecký vedúci Tomáš Hanzlík stáli pri naštudovaní pred viacerými dôležitými rozhodnutiami. Zmieňme aspoň niektoré z nich. Keďže sú obe diela zachované len ako klavírne výťahy, bolo potrebné vyriešiť inštrumentáciu. Elegantným riešením bola dobovo akurátna kombinácia organového pozitívu (Martin Smutný) a kladivkového klavíru (Petra Matějová). Táto inštrumentácia asi nemohla suplovať všetky nuansy, vďaka pozitívu sa ale inštrumentálna zložka vyhla prílišnej farebnej monotónnosti. Zmieniť tiež treba, že spevákom, hlavne v druhej polovici večera, zabezpečili veľmi spoľahlivé podmienky, a to napriek tomu, že sú party oboch nástrojov náročné a nezriedka vyžadujú istú dávku brilantnosti. Ďalším zásadným ťahom bolo prijatie dobovej scénickej estetiky a zvyklostí divadelnej (obzvlášť ochotníckej) praxe. V prípade Kantáty by sme o tomto prístupe možno mohli diskutovať. Pre Holoprtské posvícení to ale bolo vlastne jediné logické východisko. Na finálnom tvare spevohry mali pritom tvorcovia veľký podiel. Z originálu sa zachovala väčšina spievaných čísel, niektoré však boli nanovo dokomponované a hlavne bol pre toto naštudovanie rekonštruovaný dej, posúvaný novými hovorenými úsekmi (vytvoril Marek Řihák). Spojitosť s Mozartom sa potom prejavuje v citáte jednej z jeho sonát, ktorá zaznie v predohre. Poznamenať ale treba, že táto predohra pôvodne nepatrila k Posvícení a v tejto roli zaznieva teda až v súčasnom naštudovaní.   

Kantátu o Mozartově smrti napísal Rösler, rodák zo stredoslovenskej Banskej Štiavnice, v roku 1798. Premiéra sa s najväčšou pravdepodobnosťou konala v Stavovskom divadle, kde vtedy pôsobil. O tom, že by bolo dielo uvedené scénicky však dôkazy nemáme. Napriek tomu ho Ensemble Damian v tejto podobe uvádza, hoci ani v ich podaní sa žiadne dynamické scénické akcie nerozohrávajú. Röslerova kantáta hudobne vlastne zodpovedá tomu, čo sa dá očakávať od menej známeho autora, ktorý v roku 1798 obdivuje Mozarta. Rösler dobre zvláda dobové harmonické postupy aj formové riešenia. Darí sa mu vybudovať atmosféru, či už pietnu alebo ťaživo smútočnú, občas až zaskočí expresivitou prostriedkov. Skrátka, ak máte radi vrcholný klasicizmus, užijete si príjemnú trištvrte hodinu. Niektoré miesta, hlavne ansámble či predohra s pomalou introdukciou, vás môžu vyslovene zaujať (súdim podľa svojich preferencii a lásky k tomuto obdobiu). A hoci proti scénickému pojatiu ako takému nenamietam, viem si predstaviť, že by zaujímavým počinom mohlo byť aj koncertné uvedenie kantáty, zamerané viac práve na hudbu.

Dejová linka a libreto sa odvíjajú ako sošný, lyrický žalospev. Summa summarum, ide o to, že múzy zdieľajú zármutok z úmrtia svojho obľúbenca. Chápem Tomáša Hanzlíka, ktorý o diele v diskusii po predstavení prehlásil, že ho považuje za prenádherné. Dnes si len ťažko predstavíme, že by sme oplakávaniu umelca venovali toľko sústredenej pozornosti: Röslerov čas v tomto zmysle plynie inak než ten náš a plynie vlastne inšpiratívne. Štylizovaná, popisná gestikulácia štyroch protagonistiek však môže divákov nútiť premýšľať, či inscenátori kantátu trochu neparodujú. Úsmevné momenty vytvárajú hlavne časté návraty a opakovania (repetície, da capo…) v hudbe a teda aj v texte. Gestá na tieto návraty ešte upozornia. Napríklad, k slovu „veniec“ protagonistky zakaždým vo vzduchu príslušný tvar obkreslia a stane sa to naozaj veľakrát. Podľa Hanzlíka však inscenácia hyperbolou nie je. Možno by teda zámer inscenátorov mohol byť komunikovaný ešte zreteľnejšie, azda aj skrze protagonistky.

Najzlomenejšie, najvýraznejšie a najvirtuóznejšie smúti v kantáte Polyhymnia. Túto neľahkú, hlavne z hľadiska tessitury exponovanú rolu stvárnila Veronika Kaiserová. Spočiatku sa jej hlas javil ako nosný a príjemne zvučný, a to dokonca aj v nižších polohách. Typovo je Kaiserovej prejav určite vhodný pre rolu „vedúcej“ múzy, ktorá má znieť nad svojimi sestrami. Aj herecky bola najpresvedčivejšia, graciózna statickosť u nej pôsobila dramaticky a dôstojne. V pomerne neľútostnom parte ale Kaiserovej postupne začínala chýbať väčšia opora, výšky už zneli napäto, „nadoraz“, v nedostatočnej artikulácii. Markéta Israel Veřová ako Thalia sa v prvých výstupoch javila spoľahlivo, oproti Polyhymnii znela pochopiteľne užšie. Časom sa ale prejavovalo, že v roli nenachádza priestor pre viac plastickosti. Predstaviteľky dvoch ďalších múz (Hana Solanská, Dorota Grossová) zafungovali predovšetkým ako súčasť ansámblov. Prirodzeným ťažiskom prevedenia sa tak stal pochmúrny kvartet, v ktorom múzy spievajú o tom, že je už neskoro na snahu vracať Mozarta späť medzi živých. 

Čo sa týka inscenácie Holoprtského posvícení, ťažko si predstaviť iný prístup než ten, ktorý zvolil Tomáš Hanzlík so svojim tímom. Prakticky neznámy autor Jan Branžovský (narodený v roku 1790) bol podľa informácii v programe zanieteným divadelníkom a aj Holoprtské posvícení písal pre ochotníkov. „Ochotníkom“, respektíve žiakom ZUŠ a konzervatórií a zároveň členom zboru Bel canto (vedie Jana Synková) bola táto spevohra zverená aj teraz. V štrnástich číslach pojednávajúcich o rozmanitých postavičkách českého vidieku a zamotaných cestách k láske sa predviedlo celkom deväť účinkujúcich a zbor. Hudobné čísla sú stavané z hľadiska formy a jazyku pomerne prosto, v intenciách klasicizmu, spevácke linky sú však celkom prepracované. Sólové party tak niekedy asi presahovali momentálne možnosti protagonistov, dávali však tušiť aj o potenciáli viacerých z nich (zaujal Arnau Petřivalský ako Dorant a Kamila Škrachová ako Liduška). Dobre tiež boli pripravené zborové čísla. Dejom sympaticky prevádzal predovšetkým Matyáš Jirka ako mladý, čestný ponocný Kuba. 

Herci a herečky sa pritom evidentne bavili ľudovým veršovaným humorom – a úspešne to prenášali aj na divákov. Takto úprimné výbuchy smiechu od obecenstva sa na operných festivaloch zas tak často nepočujú. Všetko pritom objímala naivná estetika: farebné striedajúce sa horizonty s maľovanými výjavmi z krajiny, lepenkové pivá, nepríliš puristicky štylizované dobové kostýmy. Tvorcovia celkovo lavírujú medzi cieleným napodobnením insitnosti divadla 19. storočia a (neželaným?) absurdnom. Pri počine tohoto typu a pri takomto žánri je ale táto poloha viac než prijateľná, či už nášmu vkusu zodpovedá alebo nie. Jediným naozaj otáznym momentom pre mňa asi zostal „prídavok“ v podobe piesne Kde domov můj (skutočne prezentovaná v rovine piesne, nie hymny). Číslo pôsobila trochu nadbytočne a scénické stvárnenie síce pokračovalo v nastavených princípoch, na rozdiel od komickej spevohry ale malo zákonite menej nadhľadu. 

Na záver poznamenajme, že Ensemble Damian prekročil žánrové hranice toho, čo festival Opera väčšinou ponúka; a to hlavne scénickým naštudovaním kantáty. V rámci ohlasov na festival sa práve čistota žánru skloňuje celkom často (témou sa stala napríklad amplifikácia speváckych partov v jednej z produkcii). V prípade Ensemble Damian si však nemyslím, že by sa to malo stať témou. Za podstatné považujem, že súbor suverénne predstavil svoje, legitímne pojatie dvoch zabudnutých diel a prispel k zaplneniu „bielych miest“ na mape hudobných dejín českých zemí. A pritom všetkom ešte pobavil svoje publikum.

……….

Pěvkyně Veronika Kaiserová zpívala v potvrzené indispozici. Vystupující soubor tento fakt oficiálně neoznámil a autorka reflexe jej tedy neměla k dispozici.

Foto: Lenka Šaldová, Josef Herman