„Celú túto skladbu držal Sekera v miernych dynamických aj výrazových rovinách, vyznievala veľmi rozvážne a elegantne.“

„Miroslav Sekera nie je povrchným klaviristom, ale tvorivým umelcom, ktorý hľadá súvislosti a zaujímavé detaily.“

„Jeho pojatie Liszta tak bolo veľmi nápadité, muzikálne, a hoci ohuroval suverénnou technikou, nepovýšil ju na hlavný atribút interpretácie.“

Miroslav Sekera otvoril v pondelok 4. októbra už štvrtý ročník cyklu Hybatelé rezonance, zasväteného klavírnemu umeniu a koncertnímu krídlu C. Bechstein. V rozmanitom recitály z diel Mozarta, Haydna a Liszta sa predstavil jako všestranný, originálny hráč s citom pre štýl a kvalitu tónu.

Cyklus Hybatelé rezonance každoročne predstavuje štyroch výrazných klaviristov, respektive klaviristky – a to ako z oblasti klasickej hudby, tak aj z oblasti jazzu. V tejto sezóne budú hybateľmi okrem Miroslava Sekeru aj Kryštof Marek, Karel Košárek a Najponk. Navštívila som už viacero týchto koncertov a je pre mňa teda čím ďalej zaujímavejšie pozorovať, ako dokážu jednotliví klaviristi využiť možnosti klavíru C. Bechstein – značky, ktorá nie je na našich koncertných pódiách tak frekventovaná, ako napríklad Steinway či Fazioli. Aj pod rukami Miroslava Sekeru znel nástroj veľmi špecificky: farebne, veľmi konkrétnym a na potrebných miestach prierazným zvukom, podmieneným presne adresovaným úhozom.

Hneď v začiatku však zaujal Sekera subtílnym, delikátnym prejavom v pianovom úvode Sonáty C dur Hob. XVI/50 Josepha Haydna. Celú túto skladbu držal Sekera v miernych dynamických aj výrazových rovinách, vyznievala veľmi rozvážne a elegantne. Dobre sa mu tiež napríklad podarilo vystavať druhú vetu Adagio, tektonicky relatívne členitú časť, ktorú však sólista dokázal logicky viesť tak, aby mohli poslucháči dobre sledovať jej priebeh. Osobne by som možno ocenila menej pedálu v brilantnejších pasážach; aj tak bol však výsledok veľmi štýlový.

Nasledovali tri skladby od Fryderyka Chopina: Balada č. 2 F dur, Berceuse Des dur a Scherzo č. 3 cis moll. V týchto skladbách, najmä v Scherze, predviedol Sekera aj výrazovo a dynamicky exponovanejšie miesta. Takéto úseky vo vyššej dynamike zneli veľmi konkrétne, plným, vyrovnaným zvukom. V hre Miroslava Sekeru ale aj u Chopina prevládala lyrickosť: predovšetkým v pôvabnej Berceuse. Sekera ju pojal naozaj citlivo, azda len mohol plastickejšie viesť kantilénu. Najviac ma potom zaujalo Scherzo. Už jeho hlavný motív „nasadil“ Sekera presvedčivo, bezchybne vyartikulovaný. Celá skladba bola potom zvukovo veľmi vyvážená, sólista rovnomerne venoval svoju pozornosť všetkým registrom, čím dosahoval veľmi pestrého vyznenia.

Po prestávke sme sa vrátili ku klasicizmu, k Mozartovi: zaznelo jeho Deväť variácií D dur na menuet Jeana-Pierra Duporta. Mala som pocit, že nad týmto dielom má Miroslav Sekera ešte väčší nadhľad, než napríklad nad Haydnovou sonátou. Celok bol skutočne do detailu premyslený, každá jedna z variácií mala osobitý charakter, sólista sa pohrával s nuansami artikulácie či frázovania, očaril ekvilibristickou drobnokresbou. U Mozartovej hudby sme potom ešte ostali, keďže Miroslav Sekera zaradil Lisztovu transkripciu Lacrimosy. Jeho interpretácia sa vydarila, dokázal do klavírnej hry pretaviť mnohovrstevnatosť vokálno-inštrumentálnej skladby.

Skutočne naplno sme si Miroslava Sekeru potom vychutnali v „desdurovom“ úseku programu: v Koncertnej etude č. 3 Des dur „Un sospiro“ a v Consolation č. 3 Des dur. Hrať skladby Franza Liszta tak, aby interpretácia neskĺzla k prázdnej efektnosti, nie je vôbec jednoduché. Tu sa dobre uplatnila hráčska inteligencia Miroslava Sekeru, ktorý rozhodne nie je povrchným klaviristom, ale tvorivým umelcom, ktorý hľadá súvislosti a zaujímavé detaily. Jeho pojatie Liszta tak bolo veľmi nápadité, muzikálne, a hoci ohuroval suverénnou technikou, nepovýšil ju na hlavný atribút interpretácie. Tým bola skôr práca s motívmi či premyslená výstavba celku. Oficiálny program potom ukončila skvele zahraná Lisztova parafráza na operu Rigoletto. Aj v hustejšej faktúre dokázal Miroslav Sekera vždy nájsť to, čo je podstatné, určiť si akúsi hierarchiu jednotlivých hudobných myšlienok a figúr a ponúknuť publiku prepracované pojatie s jasným názorom. O tom, aké čaro má pre divákov hra Miroslava Sekeru, ostatne svedčí aj to, že musel pridávať až štyrikrát. Naozaj dobrý štart do novej sezóny tohto koncertného cyklu.

Foto: Zdeňka Hanáková