„Medzi hudobníkmi panovalo evidentné porozumenie, zreteľný bol ich jednotný hudobný zámer, ako aj podobný, energický, vrúcny prístup k interpretovaným dielam.“

„Giltburg je tvorivým umelcom, ktorý dokáže sústredene interpretovať tie najjemnejšie nuansy vo výrazive jednotlivých skladieb.“

„Neobyčajne inšpiratívnym článkom celej zostavy bola Veronika Jarůšková, ktorá vďaka svojmu jedinečnému espritu súbor prirodzene vedie.“

Jedným z cieľov tohtoročnej Dvořákovej Prahy bolo uviesť všetky klavírne triá Antonína Dvořáka. Boris Giltburg a hráči Pavel Haas Quartet naplnili toto predsavzatie na záverečnom koncerte komornej rady festivalu 22. septembra. Svoje pôsobenie na Dvořákovej Prahe zakončili úchvatným vystúpením, v programe zloženom z Klavírneho kvintetu Dmitrija Šostakoviča a Dvořákovho Klavírneho tria č. 4 „Dumky“.

Boris Giltburg, kurátor tohtoročnej komornej rady festivalu, a Pavel Haas Quartet (v zložení Veronika Jarůšková, Marek Zwiebel, Luosha Fang a Peter Jarůšek; respektíve v prípade trií hráči Veronika Jarůšková a Peter Jarůšek) sa na Dvořákovej Prahe predstavili v hneď v niekoľkých programoch, ktorých ťažiskom bol pritom práve Dvořák. Spolupráca medzi týmito umelcami pritom rámec festivalu výrazne presahuje; pravidelne spolu vystupujú na rôznych ďalších pódiách. To, že ide o skvele zohraté zoskupenie, bolo zrejmé aj na stredajšom koncerte. Medzi hudobníkmi panovalo evidentné porozumenie, zreteľný bol ich jednotný hudobný zámer a podobný, energický, vrúcny prístup k interpretovaným dielam. Musím priznať, že ma koncert naozaj veľmi očaril – snáď sa mi moje nadšenie podarí preniesť aj „na papier“.

Boris Giltburg ma veľmi zaujal už pred dvomi rokmi, keď na Dvořákovej Prahe debutoval v recitály z diel Liszta a Rachmaninova. Mám ale pocit, že v hudbe Dvořáka, a najmä Šostakoviča, dostal ešte viac možností predviesť mnohovrstvovosť svojej hry. Giltburg je tvorivým umelcom, ktorý dokáže sústredene interpretovať tie najjemnejšie nuansy vo výrazive jednotlivých skladieb. Zároveň, hoci nie je exhibicionistickým typom klaviristu, bezprostredne zdieľa svoj pohľad ako s publikom, tak aj so svojimi spoluhráčmi. Ďalším neobyčajne inšpiratívnym článkom celej zostavy bola Veronika Jarůšková, ktorá vďaka svojmu jedinečnému espritu súbor prirodzene vedie. Hrá nádherným, nosným tónom, jej husle výborne znejú vo všetkých polohách, mimoriadne dobre a presne zaznievali v jej podaní aj flažolety.

Ako prvý sme počuli Klavírny kvintet Dmitrija Šostakoviča. Dielo v piatich častiach patrí k tým kusom zo Šostakovičovej tvorby, ktoré majú tradičnejší charakter, jedinečná autorova hudobná reč však skladbou beztak presakuje. Celý kvintet je premenlivý, autor strieda výrazové roviny, hráči tak mali príležitosť ukázať sa v odľahčených, ale aj závažnejších či premýšľavých polohách. Výborne to využil Giltburg, ktorého sme počuli ako v delikátnych úsekoch, tak v miestach s hustejšou faktúrou, v ktorých predviedol napríklad mimoriadne znelé basy. Pavel Haas Quartet a Boris Giltburg spoľahlivo udržiavali zvukový balans, vynikajúco zneli ako celok. Takisto boli ale vydarené sólové vstupy: hneď zo začiatku zaujala nová violistka súboru Luosha Fang so svojou cituplne vystavanou líniou. Highlightom prevedenia bolo pre mňa druhé Adagio, komponované ako fúga. Hráči ju podali ako koncentrovanú výpoveď, v krehkých, intímnych úsekoch v piane vytvorili v sále až elektrizujúcu atmosféru. Na druhú stranu výborne zneli aj temperamentnejšie, veľmi sugestívne zahrané miesta, napríklad v treťom Scherze.

Po prestávke prišiel na rad Dvořák, a jeho posledné klavírne trio. Autor toto dielo sám popisoval ako veselé i smutné, s miestami zádumčivými aj takými, ktoré sú komponované ako „veselý tanec“. Súbor dostal teda opäť veľkorysý priestor na to, aby predviedol širokú výrazovú a dynamickú škálu. Úvodné Lento maestoso otvorili znelé postupy v sextách v klavíry a intenzívna melódia violončela, ktorú Peter Jarůšek vykreslil krásne plasticky. Trio sa do tanečných úsekov púšťalo s oduševnenou živelnosťou, ich tanečnosť nespočívala v elegancii ale skôr v strhujúcej zemitosti, dobre odpovedajúcej pregnantnému rytmu a folklórnemu nádychu. Na druhú stranu umiernenejšie úseky stavali neobyčajne citlivo, mali pod kontrolou ich plynutie v čase, ktorý na niektorých miestach akoby dokázali takmer zastaviť. To všetko v maximálnej možnej súhre.

Trio sa s festivalovým publikom rozlúčilo Scherzom z Dvořákovho Klavírneho tria g moll, publikum výkon súboru ocenilo potleskom v stoji. Je skvelé vedieť, že špičkové, nezabudnuteľné výkony netreba hľadať len u interpretov zo zahraničia: dotyk hudobnej dokonalosti dokážu sprostredkovať aj tunajší umelci.

Foto: MHF Dvořákova Praha