„Šostakovičova Slávnostná predohra je brilantné orchestrálne dielo, no oslavuje kult falošnej revolučnej pozitivity.“

„Talentovaný Jiří Rožeň sa snažil, no hrať Čajkovského symfónie, aj tie rané, s jedenástimi prímami je pod hranicou únosnosti.“

„Pri počúvaní Prokofievovho koncertu sa pamätníkovi v mysli vybaví interpretačné majstrovstvo klaviristov Petra Toperczera a Mariana Lapšanského.“

Abonentný cyklus Slovenskej filharmónie pokračoval v dňoch 3. a 4. februára 2022 v bratislavskej Redute ďalšou dvojicou koncertov. Pod taktovkou mladého, v našom meste po prvýkrát účinkujúceho českého dirigenta Jiřího Rožeňa uviedol orchester SF program, zostavený výlučne z ľúbivých, menej známych, no poslucháčsky príjemných diel ruského symfonického repertoáru. V spolovice zaplnenej koncertnej sieni (omikron je na ústupe, no ešte sále šarapatí) odzneli skladby Dmitrija Šostakoviča, Sergeja Prokofieva a Pjotra Iljiča Čajkovského. Ako sólista Prokofievovho Tretieho klavírneho koncertu sa obecenstvu predstavil španielsky juveníl Leo de María, laureát nedávneho posledného ročnika Medzinárodnej klavírnej súťaže Johanna Nepomuka Hummela.

Česká dirigentská generácia, najmä tá, ktorá pochádza z pedagogickej liahne Jiřího Bělohlávka, sa, na rozdiel od tej slovenskej, môže pochváliť výraznými umeleckými úspechmi. Po menách dnes už etablovaných majstrov ako Tomáš Hanus a Tomáš Netopil si vysoké medzinárodné renomé získal ďalší Bělohlávkov žiak Jakub Hrůša a v ich stopách si už kredit na prahu tridsiatky budujú ďalší, medzi nimi na jednom z popredných miest aj mladý Jiří Rožeň. Krst ohňom si prešiel popri českej orchestrálnej scéne najmä počas dirigentského pôsobenia pri významných symfonických telesách Veľkej Británie a skúsenosti má aj z účinkovania v opere. Jeho filharmonický debut v Bratislave otvorila Slávnostná predohra, op. 96 Dmitrija Šostakoviča z roku 1954, príležitostné dielo, oslavujúce kult falošnej revolučnej pozitivity, ktorému však nemožno uprieť kompozičnú a inštrumentačnú brilanciu. Šostakovič ho napísal na objednávku a pravdepodobne vedel, že ho hudobné dejiny za to nepochvália. Stávalo sa to aj iným skladateľským velikánom: Richard Strauss prijal od nacistov objednávku na skomponovanie olympijskej hymny k otvoreniu športových hier v Berlíne v roku 1936, no na rozdiel od Šostakoviča sa do písania pustil s plnou vážnosťou; dokonca sa domáhal osobného stretnutia s Hitlerom, aby mu hymnu mohol pri klavíri predstaviť, pretože „v prvom rade sa musí páčiť Vodcovi a protektorovi Olympiády“. Dnes vnímame Šostakovičovu predohru ako nezáväznú, pôsobivú orchestrálnu prskavku, hoci jej uvedenie nadobúda v súčasnej konfliktnej politickej situácii bizarné, priam manifestačné konotácie.

Ťažiskovou Rožeňovou dirigentskou prezentáciou bola v druhej polovici koncertu zriedkavo uvádzaná Symfónia č. 1 g mol „Zimné sny“, op. 13 Pjotra Iljiča Čajkovského. V podaní Slovenskej filharmónie naposledy z nášho pódia zaznela v roku 2014 v podmanivej interpretácii skúseného bulharského dirigenta Pavla Baleffa. Jiří Rožeň pristúpil ku kreácii Čajkovského impozantného diela s pochopiteľným rešpektom, ktorý napriek spoľahlivej a technicky bezchybnej práci rúk pôsobil až priveľmi opatrne. V snahe mať pod kontrolou jeho symfonický tok drobil ho permanentným taktovaním, ktoré dynamickým gradáciám najmä v prvej časti ubralo na spontánnosti a odkrylo, najmä na prvom koncerte, problémy s interpretáciou fugáta v záverečnom Finale. Žiaľ, covid si vyžiadal svoju daň aj v zmenšenom obsadení orchestra: hrať Čajkovského symfonické diela, aj tie rané, iba s jedenástimi prímami pri štandardnej zostave dychových nástrojov je, pri všetkej úcte k úsiliu našich filharmonikov, pod hranicou únosnosti. Raz zanikajú violončelá a kontrabasy, inokedy zasa brutálny zvukový nástup štvorice lesných rohov v prvej časti úplne potlačí hru celej sláčikovej sekcie (opäť, na druhom koncerte to vyšlo lepšie).

Prokofievov Tretí klavírny koncert C dur, op. 26 je plodom skladateľovho šťastného tvorivého obdobia, ktoré začiatkom dvadsiatych rokov minulého storočia trávil na pobreží francúzskeho Bretónska. Vtedy ešte netušil, akú pohromu mu v ďalšom desaťročí prinesie návrat do sovietskeho Ruska. Mladý španielsky klavirista Leo de María sa sólového partu diela zhostil so cťou, hoci sa len ťažko dá zbaviť dojmu, že mladá pianistická generácia kladie väčšmi dôraz na technickú bravúru ako na kvalitu nástrojového zvuku, frázovanie, dynamiku a artikuláciu. Renomovaný klavirista Igor Levit cituje vo svojej knihe Domáci koncert slová, ktorými svojho času legendárny Grigorij Sokolov komentoval jeho jednotvárne frázovanie. Pamätníkovi sa tu v mysli na porovnanie vybaví interpretačné majstrovstvo našich hviezdnych klaviristov Petra Toperczera a Mariana Lapšanského, ktorí cyklus piatich koncertov Sergeja Prokofieva v sedemdesiatych rokoch pravidelne hrávali.

Záverom treba osobitne vyzdvihnúť zasvätený autorský text Andreja Šubu v programovom bulletine koncertu. Text, ktorý svojím informatívnym obsahom a štylistickou úrovňou zodpovedá najvyšším odborným kritériám.

Foto: Alexander Trizuljak