„Otázkou pre mňa zostalo zaradenie piesní z Dvořákovho cyklu ‚V národním tónu‘.“

„Bronislava Smržová sa piesní ujala zodpovedne, oduševnene, s dôrazom na melodickosť a zvučnosť.“

„Druhú polovicu večera ovládol Roman Patočka. Ten do sály priniesol značnú dávku vášne, naliehavosti a suverénnej virtuozity.“

Rok českej hudby sa spája predovšetkým s autormi, akými sú Smetana či Dvořák. „Štvorkové“ roky nám však môžu pripomenúť aj iných umelcov, napríklad Oskara Nedbala, od ktorého narodenia tento rok plynie rovných stopäťdesiat rokov. Skladateľ, violista a dirigent sa preslávil v mnohých odvetviach klasickej hudby. Nesmrteľnosť mu pritom azda najviac zabezpečila opereta Polská krev. Spolok Lieder society si však k oslave, ktorá prebehla 20. októbra v pražskom Hlahole, vybral inú časť Nedbalovej tvorby – jeho piesňové opusy. 

Lieder society je pomerne nedávno založeným spolkom, ktorý svoj zámer prezentuje už vo svojom slogane. Ten znie rozhodne: „Cílíme na píseň.“ Napriek krátkej histórii má už spolek za sebou niekoľko zaujímavých koncertov, ktoré vynikajú premyslenou a často objavnou dramaturgiou. Do tejto kategórie sa dá radiť aj koncert venovaný Nedbalovi, prinajmenšom do tej miery, že protagonisti ponúkli zriedkavo počuté skladby a zasadili ich do kontextu. Celá dramaturgia večera pritom vychádzala z programu Oskar Nedbal: Vzestupy a pády, ktorý bol už v roku 2023 uvedený v Tábore. 

Na programe sa objavili najmä drobnejšie, menej závažné kompozície. Celková výstavba večera ale pôsobila jednotne. Vypočuli sme si piesne z cyklov Písně, op. 2 a op. 15, krátke klavírne skladby z cyklu Z dětského života. V druhej polovici potom úpravu Valse triste, rozsiahlejšiu Sonátu h moll pre husle a klavír, celkom na záver potom melancholickú Vánoční náladu pre klavír. Otázkou pre mňa zostalo zaradenie piesní z Dvořákovho cyklu V národním tónu. Odkazovali síce na vzťah Dvořáka a Nedbala, avšak v koncepcii už tak pomerne rozsiahleho programu nebolo ich zaradenie nijak nevyhnutné. 

Hudba bola striedaná hovoreným slovom. Toho sa ujala Ludmila Peřinová, ktorá je autorkou knihy Táborský rodák Oskar Nedbal, a Jakub Smrčka, riaditeľ Husitského muzea v Tábore. Vstupy divákov dobre zoznámili so životom Oskara Nedbala, oživením boli hlavne citácie z korešpondencie. Literárna zložka večera sa ale nevyhla troche pátosu. Do Hlaholu sa takýto prístup vlastne celkom hodil. Správa o živote a tvorbe tohoto významného hudobníka by však mala podľa mňa pôsobila rovnako, ak nie dokonca silnejšie, aj v civilnejšom pojatí. Asi to však patrilo ku koloritu koncertu. 

Najdôležitejšia ale bola hudba. Celkovo závažnejšie vyznela druhá polovica večera, predovšetkým zásluhou výbornej Sonáty pre husle a klavír, v rovnako výbornom podaní Romana Patočky. Prvá polovica večera mala pre mňa trochu kolísavú kvalitu – či už z hľadiska prezentovaných kompozícií alebo ich interpretácie. 

Sólistkou bola v prvej polovici sopranistka Bronislava Smržová. Tá sa piesní ujala zodpovedne, oduševnene, s dôrazom na melodickosť a zvučnosť. V akustike sály bol jej obdivuhodne nosný hlas ale niekedy azda až príliš mohutným. Najviac som si to uvedomovala v Dvořákových piesňach a čiastočne v Uspávanke z op. 2, v ktorej by som možno čakala prostejšie vyznenie. V ďalších Nedbalových piesňach bola ale sólistka citlivá, ponúkla dosť výrazových a hlavne dynamických odtieňov. Veľmi dobre jej podľa mňa pristali hlavne piesne z op. 11. V týchto o čosi komplexnejších kusoch znela Bronislava Smržová presvedčivo, tvárne, s citom najmä pre legatové vedenie všade tam, kde bolo potrebné. Menej plasticky potom znel klavír, na ktorý hral v tejto časti večera Jan Míchal. Speváčku spoľahlivo podporil v tektonicky dôležitých miestach. Part ale znel nevyrovnane, azda aj kvôli nie celkom kultivovanému zvuku hlaholského Petrofu. 

Druhú polovicu večera ovládol Roman Patočka. Ten do sály priniesol značnú dávku vášne, naliehavosti a suverénnej virtuozity. V Nedbalovej Sonáte vystriedal pomerne širokú škálu polôh. Prvá časť Andante maestoso. Allegro con moto znela pevne a sugestívne, v Andante con moto prišiel čas na široké, klenuté kantilény. Záverečnému Allegru potom dodal sólista aj adekvátnu štipku odľahčenia. Takisto jeho umelecká partnerka, klaviristka Silvie Ježková, si nástroj podmanila veľmi dobre a podpísala sa na plnohodnotnom, pestrom vyznení kompozície. Pochybnosti, aspoň vo mne, ale vzbudilo ďalšie číslo. Známy Valse triste z Pohádky o Honzovi asi v tento večer zaznieť musel. Napokon, aj v hovorenom slove sa naň niekoľkokrát viac či menej poeticky odkazovalo. Verzia pre hlas, husle a klavír ale mala svoje rezervy. Prestávala v nej fungovať prirodzená výstavba a do už tak sentimentálnej skladby vnieslo (anonymné) aranžmá ešte viac sladkobôľneho výrazu. Navyše, interpretácia pôsobila akosi nevyzreto a neisto, hlavne v speváckom parte. Ten hlasu Bronislavy Smržovej zrejme proste príliš nesadol. Epilógom večera sa stala Vánoční nálada – v podaní Jana Míchala neokázalá, zamyslená, vhodná k uzatvoreniu nepríliš nápadného, ale záslužného pripomenutia Nedbalovho jubilea.

Foto: Lieder Society / Jana Křiváncová

Facebook X E-mail WhatsApp