„Ticho sa stalo určitým leitmotívom koncertu a skladby prezentovali jeho špecifiká rôznymi spôsobmi.“

„Absolútne fascinujúci výkon v skladbe Postludium podala Tereza Horáková.“

„Veľkým prekvapením bola pre mňa skladba Paula Rhena Simulacrum.“

Spolok Konvergence sa do koncertného života vrátil 16. 6., tradične u svatého Vavřince. Večer, ktorý patril Triu Helix, dvornému telesu Konvergence, bol koncipovaný tak, aby reflektoval fenomén, ktorý sa stal príznačným aj pre minulé mesiace: ticho.

Ticho sa tak stalo určitým leitmotívom koncertu a skladby, v ktorých autori s jeho využitím priamo pracovali, prezentovali jeho špecifiká rôznymi spôsobmi. Experimentálne „cageovská“ rovina ticha síce na programe svoje miesto celkom nenašla, podnetov však bolo beztak dostatok. A to aj vďaka interpretácii: Trio Helix v zložení Tereza Horáková (housle), Ondřej Štochl (viola) a Egli Prifti (klavír) si k prevedeniu zvolilo skladby, ktoré s jeho naturelom a ochotou zachádzať „do hĺbky“ dobre korešpondovali.

Večer otvorili skladbou Marka Kopelenta Hudba z ticha. Autor sám v texte o skladbe akcentuje stručnosť diela a snahu nerušiť „ticho akustického prostoru“. Kompozícia je skutočne striedma až asketická, zároveň však vystavaná tak nepriestrelne, že v nej nič nechýba. Jednotlivé línie sa vynárajú nie z okolitého zvukového deja, ich pozadím sa stáva samotné ticho. V tomto zmysle hráči dobre zvládli udržať kontinuitu tak, aby úseky ticha nepôsobili ako prerušenie, ale ako súčasť toku skladby.

Nasledujúca Druhá elégia Alberta Breiera pre violu a klavír ponúkla o mnoho viac expresívnosti – v rámci svojej oblúkovej formy najmä v prostrednej časti. Violista Ondřej Štochl je hudobníkom, ktorému krajnejšie výrazové polohy nerobia problém, a do drásavých gest sa púšťal veľmi nekompromisne a presvedčivo. Zmiernenie predstavovala skladba Tomáša Pálku, člena spolku Konvergence, S-I-L-E-N-T-I-O. Pátrala som v pamäti a zistila som, že som skladbu počula takmer na deň presne pred rokom. Vtedy na mňa pôsobila ako upokojujúca, nepríliš zvrásnená plocha. Dojem kľudu vo mne skladba určite vytvárala aj teraz, jednoduché motívy a nízka dynamika ju k tomu predurčujú a Trio Helix takéto sadzby spravidla zvláda veľmi dobre. Možno aj v kontexte tejto dramaturgie na mňa ale tentokrát účinkovala trochu nevýrazne.

Naopak skladba Paula Rhena resp. Pavla Rinowského Simulacrum, ktorá zaznela ako ďalšia, bola pre mňa vlastne veľkým prekvapením. Tento pôvodom slovenský autor mi bol, priznám sa, až doteraz neznámy. Možno o to väčší bol potom môj zážitok z kompozície – pridal sa doň aspekt objavovania niečoho nového. Rinowski o skladbe píše, že v nej odráža svoje nazeranie na filozofiu autorstva. Simulacrum, v preklade „kópia kópie“, je vynikajúco vystavanou, sugestívnou, logicky sa odvíjajúcou kompozíciou. Čisto za seba pridám ešte maličkosť: nie som veľkou fanúšičkou samoúčelného rozširovania nástrojových možností typu brnkanie do strún klavíra. Rinowski takéto prostriedky však používa a musela som priznať, že sú do kontextu zasadené veľmi zmysluplne a opodstatnene.

Poslednou z „prvej časti programu“, ako uviedol koordinátor dramaturgie Ondřej Štochl, bolo Trio in Memory of Robert Lax o Petera Grahama. Skladba priamo venovaná Triu Helix ansámblu skutočne pristala. Je v mnohých úsekoch zdržanlivá, ako v tempe, tak aj v dynamike, čo súbor dokáže využiť k tvoreniu veľmi jemných, prepracovaných nuáns. Na druhú stranu však Graham občas nasmeruje dianie aj do exponovanejších rovín: a Trio Helix je rozhodne tým správnym telesom na to, aby našlo v takejto štruktúre rovnováhu.

Druhá časť koncertu sa, neobvykle, skladala len z jedného čísla. Ako však upresnil Ondřej Štochl, významovo cítil uvedenie tejto kompozície ako polovicu koncertu. Išlo o dielo ukrajinského skladateľa Valentina Silvestrova s názvom Postludium pre husle. Keď si meno tohto autora zadáte do internetového vyhľadávača, zistíte, že sa s ním spájajú slová ako postmoderna, odmietanie avantgardy, neoklasicizmus či inšpirácia v romantizme. Nie sú to celkom nepravdivé informácie, obrázok, ktorý si z toho o Silvestrovovi vytvoríte, však môže byť skreslený. Napriek inšpiráciám v staršej hudbe totiž Silvestrov nie je žiadnym typickým eklektikom, nemožno ho ani zaradiť do kategórie tradicionalistov. V stíšenom Postludiu som napríklad rozoznávala postupy barokových husľových skladieb, zároveň však aj odstup, s ktorým skladateľ s týmito podnetmi pracuje. Absolútne fascinujúci výkon v tejto skladbe podala Tereza Horáková, ktorej vďaka originálnemu, zrelému výrazovému prejavu ťažko veriť, že je skutočne ešte študentkou konzervatória.

V dnešných dňoch často s nádejou hovoríme, že vynútené ticho už konečne nadobro stráca moc. Konvergence však ponúkla rovnako dôležitú nádej: že na jej koncertoch aj po návrate do bežného ruchu trochu stíšenia predsa len nájdeme.

Foto: Ilustrační – Ondřej Melecký, Fb Tria Helix, Pixabay 

Facebook X E-mail WhatsApp