„Tými najväčšími devízami je jednak samotná hudba Slavomíra Hořínku, jednak hlavná protagonistka Markéta Cukrová.“
„Mladučká speváčka Sarah Alon očarila kultivovaným, čistým hlasom, hereckou presvedčivosťou, ale aj tým, ako sa s celým ťaživým námetom vyrovnala.“
„Hudba má často vyslovene dejotvornú funkciu, práve vďaka nej dokážeme do príbehu preniknúť hlbšie.“
O novej opere Slavomíra Hořínky Tak tiše až a o jej naštudovaní, zverenom Spitfire Company a Orchestru Berg, sa nepíše ľahko. Skoro sa zdá, že sa to nehodí. Dielo, ktoré ide pod povrch v tak citlivej téme, v téme zneužívania detí, si asi vyžaduje predovšetkým vnímavého diváka a tradičné recenzentské prostriedky sa tak javia byť akosi neadekvátne. Na druhú stranu: nehovoriť o tomto počine by, aj vzhľadom k jeho námetu, bola rozhodne chyba. „Nechceli sme vytvoriť senzáciu,“ upozorňovali tvorcovia na jednej zo skúšok, na ktorej som mala možnosť byť prítomná. O tom, že tomuto presvedčeniu dostáli, sme sa mohli presvedčiť na premiérach v Divadle Komedie, 5. a 6. septembra. Recenzia z prvej z nich.
Tými najväčšími devízami je v tomto smere jednak samotná hudba Slavomíra Hořínku: neokázalá, často stíšená; jednak potom hlavná protagonistka Markéta Cukrová, ktorej precítené stvárnenie Ženy bolo pre celok absolútne zásadnou veličinou.
Dej opery sa odohráva tesne predtým, než ide Žena vypovedať k súdu proti Mužovi (Martin Dvořák), ktorý ju v detstve zneužíval. Ďalšími postavami sú Dívka (Sarah Alon / Tereza Šlosárková), teda Ženino mladšie ja; a Kůň (Martin Talaga). Všetko, čo na javisku vidíme, sú pritom odrazy mysle Ženy. Vidíme jej spomienky, imaginácie toho, čo bude zažívať na súde, ale aj krehké dialógy s Dívkou, v ktorých sa Žena nakoniec prijíma, odpúšťa si a dospieva k určitej katarzii. Vyústenie celého diela je preto napriek znepokojivému príbehu zmierlivé. V závere vidíme silnú Ženu, ktorá sa vyrovnáva s minulosťou, má nádej a odvahu ísť svedčiť. Dôležitým pilierom je tu libreto spisovateľky Jany Šrámkovej. Štýlovo síce trochu kolísa, miestami ide o poeticky symbolický, inde o prekvapivo priamočiary text, každopádne ale vykresľuje prežitky hlavnej hrdinky veľmi sugestívne. Často pôsobí dojmom, že artikuluje niečo, pred čím by sme si možno radšej zakryli oči i uši...
Práve svedectvo pritom bolo podľa režiséra Petra Boháča aspektom, ktorý ho zaujímal už pred prácou na tomto diele a ktorý je v jeho koncepcii nosný. Napokon, aj v librete sa spieva: „bez slova... není svědek. Bez svědka... není čin. Bez činu... není viník.“ Príznačné je v kontexte aj to, že slová libreta počujeme len od Ženy a Dívky. Muž hlas nedostáva, je čisto pohybovou postavou. Réžia Petra Boháča a Miřenky Čechovej (ktorá obzvlášť zodpovedala za pohybovú stránku a choreografiu) podľa môjho názoru presvedčivo a s porozumením vykresľuje pocity a pohnútky postáv. Ich vzťahy nie sú schematické, majú vývoj, dostávajú sa pod kožu.
V tomto ohľade som možno trochu váhala nad začlenením postavy Koňa. Ten je jednak prostriedkom, cez ktorý sa Muž zbližuje s Dívkou, jednak je na ňom potom demonštrovaná Mužova moc a jej zneužitie – tu sa postavy Koňa a Dívky prelínajú. V diele komorného strihu mi postava a jej kostým (hlava koňa) pripadala trochu popisná, najmä spočiatku. V priebehu inscenácie sa ale tvorcom i protagonistovi darí jej obsah naplniť a poukázať skrze ňu ďalšiu rovinu Dívčiných pocitov.
Všetko to, čo sa na javisku a vo vnútri postáv deje, umocňuje Hořínkova hudba. Tá má často vyslovene dejotvornú funkciu, práve vďaka nej dokážeme do príbehu preniknúť hlbšie. Textúra je väčšinou celkom prehľadná a prostriedky smerujú k subtílnemu vyzneniu. Skladateľ pracuje s minimalisticky znejúcimi repetíciami, inde používa držané tóny, v inštrumentácii sa k slovu často dostanú flažolety či rozšírené techniky ako napríklad údery po klapkách nástroja. Zaujímavým prvkom sú rôzne vábičky, ktoré štruktúru obohacujú zvukovo a zároveň dobre komunikujú so samotným dianím na javisku. Za silnú stránku partitúry považujem aj to, že Hořínka vždy dáva spevu dostatok zvukového priestoru (aspoň ako poslucháčka som mala ten dojem) a jeho línie často pripomína intonáciu reči.
Vzhľadom na prevažujúcu krehkosť vyznievajú expresívnejšie, exponované miesta veľmi intenzívne. Také plochy sú prítomné najmä v obrazoch, v ktorých dominuje Muž (hlavne Iniciace, Tanec, Drezúra), a v rámci celku pôsobia vlastne rušivo, akési násilné vtrhnutie je tak aj v hudbe jasne zastúpené. Z hľadiska dynamiky by práve tieto úseky boli vrcholom opery. Hořínka však, aj podľa vlastných slov, chcel dať dôraz práve na miesta spojené s tichom. Ťažisko opery tak tkvie v intímnejších miestach: pre mňa obzvlášť v záverečných obrazoch Konfrontace a Odchod. Žena sa tu v jednoduchej melódii „Koníčku můj...“ spája s Dívkou a následne, už vyrovnanejšia, odchádza vypovedať. Na celkovom vyznení má samozrejme veľkú zásluhu Orchestr BERG a dirigent Peter Vrábel. Ich prevedenie korešpondovalo s dejom a boli v aktívnom kontakte s protagonistami. Vydarili sa aj interpretačne náročnejšie miesta (napríklad vstupy trúbky v obraze Drezúra), udržali súdržnosť aj v miestach, ktoré boli z hľadiska presnosti nástupov zložitejšie – a ktoré s ďalšími predstaveniami ešte iste len naberú na istote.
Bez toho, aby malo dielo oporu vo svojej hlavnej protagonistke, Markéte Cukrovej, by ale nič z vyššie spomenutého zrejme nefungovalo. Podľa tvorcov bol výber interpretky veľmi starostlivý, a niet sa čo diviť. Tak tiše až síce nie je one woman show v pravom slova zmysle, celý príbeh ale patrí práve Žene. Ona je tá, ktorá ho musí niesť – na takmer prázdnej scéne (Lucia Škandíková) je tento fakt ešte zvýraznený. Markéta Cukrová to zvládla bravúrne, a to ako spevácky, tak aj divadelne. Jej vždy spoľahlivo posadený mezzosoprán znel naliehavo, ustrašene, zmierlivo aj zúfalo; do každého tónu vložila presne toľko intenzity a výrazu, koľko potreboval. O výbornej zrozumiteľnosti textu sa pri tejto speváčke azda ani nemusíme zmieňovať. Cukrová neprenáša emóciu skrze gestá, ale skrze autentický, vnútorný prežitok: aj to je dôvod, prečo na jej monológ v obraze Spílání, v ktorom spieva o bolesti a pýta sa „proč mi můj život nepatří“, asi nezabudnem nikdy.
Hoci ide o príbeh Ženy, s Mužom na javisku kooperuje len minimálne. Interakcie s ním sú predpísané väčšinou Dívce, ktorou bola na prvej premiére Sarah Alon. Mladučká speváčka očarila kultivovaným, čistým hlasom, hereckou presvedčivosťou, ale aj tým, ako sa s celým ťaživým námetom vyrovnala. Jej akcie s Mužom nie sú režírované nijak zvlášť eufemisticky, navyše sú zrejme aj fyzicky náročné. Sarah Alon ale popri tomto všetko zvládla vytvoriť komplexnú postavu, ktorá po celý čas ostro kontrastovala s Mužom. Toho stvárnil tanečník Martin Dvořák tak hodnoverne, že ma od hnusu strasie len pri pomyslení na to, ako úlisne učil Dívku tancovať...
V spoločnosti, v ktorej je táto téma bohužiaľ stále prítomná, ktorá má tendenciu ospravedlňovať páchateľa a v ktorej stále dochádza k druhotnej viktimizácii či k spochybneniu obetí, je takáto umelecká výpoveď veľmi aktuálna a potrebná. A je dobre, že je uchopená takto: kvalitne, citlivo, a zároveň intenzívne. Možno tak bude mať dopad aj „doma“, v umeleckej brandži...
Foto: Patrik Borecký
