„Organizátorom sa vďaka manželom Haasovcom podarilo prirodzene upozorniť na spoločenské otázky, tabuizované témy, či prepojenia politiky a hudby.“

„Novšie kompozície sa síce dostávajú aj do „bežných“ festivalových programov; v rámci víkendu v DOXe si ale organizátori mohli dovoliť o čosi hlbší ponor do tejto oblasti.“

„Formát reading lessons bol v podaní Pražského jara a Klangfora Wien celkom dynamický a pre mladých autorov celkom iste predstavoval náročnú, ale cennú skúsenosť.“

Prague Offspring, ktorý sa konal 26. a 27. mája v DOXe, je formátom Pražského jara venovaným výlučne súčasnej hudbe, za ktorým do veľkej miery stojí dramaturg festivalu, Josef Třeštík. Práve Prague Offspring pritom robí z Pražského jara podujatie, v rámci ktorého je súčasnej hudbe venovaná nadštandardná pozornosť. Novšie kompozície sa síce dostávajú aj do „bežných“ festivalových programov; v rámci víkendu v DOXe si ale organizátori mohli dovoliť o čosi hlbší ponor do tejto oblasti.

„Chcem pochváliť organizátorov festivalu. Každý organizátor je zodpovedný za svoje publikum – a tu v Prahe je jedno z najúžasnejších, aké som zažil.“ Aj takto reflektoval svoju rezidenciu na Pražskom jare, konkrétne na víkende Prague Offspring, skladateľ Georg Friedrich Haas. Mal určite pravdu, ak narážal na to, že tu festival svoje publikum príliš nešetril. Pravdou ale je, že obecenstvo malo očividne trochu odlišnú štruktúru: prišli tí, ktorých táto hudba naozaj zaujíma (plno však bolo každopádne na oboch večerných koncertoch). V rámci jedného víkendu zvládlo Pražské jaro uviesť rozmanitý a v istom smere ambiciózny program. Highlightom druhého ročníku Prague Offspring boli dva koncerty Klangfora Wien a prítomnosť skladateľa Georga Friedricha Haasa, mnoho ďalších podnetov ale priniesli aj dva takpovediac „edukačné programy“ či diskusie.

Georg Friedrich Haas prišiel na Pražské jaro aj so svojou manželkou, performerkou, spisovateľkou a BDSM koučkou Mollenou Williams-Haas. Keďže festival tento rok vo svojej kampani akcentoval práve lásku, hudbu, a výrazné páry klasickej hudby (Schumannovci, Mahlerovci), stala sa práve účasť tejto dvojice veľmi príznačným naplnením tejto myšlienky. Myslím, že sa organizátorom vďaka manželom Haasovcom podarilo prirodzene upozorniť na spoločenské otázky, tabuizované témy, či prepojenia politiky a hudby. Obaja totiž hovoria otvorene o sexualite, ale napríklad aj o kontroverznej minulosti. Haas priznáva, že vďaka manželke začal hovoriť o nacistickej histórii svojej rodiny. Navyše, obe Haasove kompozície, ktoré v DOXe zazneli, reagujú na politické udalosti.

Spoločnú tvorbu manželov reprezentoval snímok Hyena, premietaný v piatok večer. Mollena Williams-Haas sa tu, takpovediac vo formáte monodrámy, veľmi otvorene vyznáva zo svojich skúseností z protialkoholického liečenia. Svoju autentickú, silnú a zároveň miestami prekvapivo sebaironickú výpoveď formuluje na pozadí hudby svojho manžela. Tá je v tomto prípade kľúčovou pre atmosféru, často výrazne podporuje príslušnú emóciu, pomáha divákovi pochopiť rozprávačkino rozpoloženie. Hlavná rola ale jednoznačne zostáva Mollene Williams-Haas a jej uhrančivému, hoci stále civilnému, prejavu.

Ako veľké pozitívum tohto ročníku možno vnímať výraznú prítomnosť českej hudby. „Vnímam v Česku veľa talentu a výraznú muzikalitu. Je možné, že to súvisí aj s národnou tradíciou. Bola to pre mňa pekná skúsenosť, som rád, že som mohol zistiť, ako sa tu tvorí,“ uviedol po koncertoch dirigent Klangfora Wien Peter Rundel. Ten so svojim súborom zahral celkom osem skladieb autorov a autoriek, pochádzajúcich alebo pôsobiacich v Česku. Na koncertoch zaznela jednak rozsiahlejšia skladba Lunapark od Jany Vörösovej, v sobotu potom kratšie kusy od Michaely Pálka Plachkej, Matouše Hejla, Františka Chaloupky, Pavla Šabackého a Šimona Vosečka (podrobnejšie v recenzii tu).

„Provedení autorské skladby s takovou péčí a empatií, jakou jsem vnímal od ansámblu Klangforum Wien, byl nejen radostným zážitkem, ale i motivací a afirmací k další tvorbě. Ale mnohem důležitějším elementem, než fakt, že se skladba provedla, je vědomí, že jsou tyto příležitosti k dispozici a že se kreativní člověk má kde vyjádřit, nebo snad i vyřádit,“ myslí si Pavel Šabacký, najmladší zo skladateľskej pätice.

Šabacký dostal príležitosť napísať svoju kompozíciu pre Pražské jaro na základe úspechu z minuloročných „reading lessons“ Klangfora Wien. Tie sa konali aj tento rok: ide o verejnú skúšku ansámblu, na ktorej sa venujú skladbám troch študentov kompozície. Tentokrát príležitosť dostali Milica Modrá (HAMU) so skladbou disintegrating marble, towards fragments of tenderness, Noemi Savková (HAMU) a jej Snowball a Matej Sloboda (JAMU) s dielom Flocke für Hans. Skladateľky sa uviedli partitúrami, ktoré mali, aspoň v začiatkoch, relatívne mnoho spoločného: stíšené prostriedky (air sounds, hra slákom na telo nástroja, „key clicks“ na dychové nástroje). Obe skladby tak mali v sebe zakódovanú určitú chvejivosť, jemnosť. Milica Modrá sa však rozhodla vytvárať skôr plochy založené na práci s alikvotnými tónmi, s flažoletmi a kľúčovou sa pre ňu, aspoň z môjho pohľadu, stala farba, Noemi Savková viedla štruktúru ku konkrétnejším melodickým líniám, ktoré vo mne v určitých prípadoch evokovali folklórnu melodiku. Z celkom iného sveta bola kompozícia Mateja Slobodu. Na prvé počutie nápaditá, výrazovo celkom striedmo pôsobiaca skladba založená na repetíciách, s výrazným použitím mikrointervalov a komplexnej rytmiky, bola náročným kúskom aj pre skúsené Klangforum Wien. Keďže hrali z listu, nebolo možné obsiahnuť všetky aspekty diela a skladba tak nezaznela v celku, ako prvé dve kompozície. Bolo ale očividné, že sa hráči bavia, skoro akoby ich potešilo, že pred nich niekto postavil takúto výzvu. Z trojice skladieb bola Slobodova kompozícia najzrelejšou – objednávku pre ďalší ročník tak získal práve on.

Formát reading lessons bol v podaní Pražského jara a Klangfora celkom dynamický a pre mladých autorov celkom iste predstavoval náročnú, ale cennú skúsenosť. Každej (cca 8minútovej) skladbe venoval komorný ansámbel v zložení flauta, hoboj (anglický roh), klarinet, husle, viola a violončelo tridsať minút. Skúšku viedol predovšetkým Peter Rundel: ten vždy na úvod vzniesol niekoľko otázok, viacero z nich sa napríklad týkalo objasnena notácie. Na otázky Rundela a prípadne interpretov potom museli skladateľ a skladateľky pohotovo reagovať; určite sa tu prejavovalo aj to, koľko skúseností v tomto ohľade mali.

Plocha tridsiatich minút pritom naozaj neponúkala priestor nazvyš. Obzvlášť sa to prejavilo vtedy, keď v jednej skladbe chýbali stránky flautového partu: riešenie problému čas ešte skrátilo, je škoda, že sa takýmto situáciám nepodarilo zamedziť. „Asi bych si uměla představit, že by se skladba zahrála v celku ještě jednou, poté, co bychom některá místa prodiskutovali. Pomohlo by tedy například o patnáct minut více času. Každopádně si ale moc cením, že s námi ansámbl opravdu komunikoval. Měla jsem podobnou příležitost u jiného souboru, kde to rozhodně takto nefungovalo,“ přibližuje Milica Modrá. Podobne vnímala proces aj Noemi Savková „Nebylo jednoduché takhle rychle vnímat všechny postřehy. Hned jsem ale začala přemýšlet nad tím, co jsem mohla udělat jinak, nebo jak bych postupovala, kdyby měl zkouškový proces pokračovat.“

Pre mladých umelcov boli určené aj dva verejné masterclassy, vedené členmi Klangfora Wien. Andreas Lindenbaum bol lektorom violončelového masterclassu, ktorého sa zúčastnil Allesandro Mastracci, hráčka na lesný roh Dorota Šimonová mala možnosť zahrať Christophovi Walderovi. Mastracci priniesol skladbu Henriho Dutilleuxa Tri strofy na meno Sacher, Dorota Šimonová Messiaenov Appel interstellaire. Obaja si pritom v náročných kompozíciách počínali znamenite a bolo zrejmé, že sa s nimi lektorom pracovalo dobre. Každý masterclass bol vedený trochu inak – zatiaľ čo Andreas Lindenbaun venoval viac pozornosti rozšíreným technikám, Christoph Walder pracoval s Dorotou Šimonovou na výraze, neopomínajúc sémantiku skladby. Obe 45minútové lekcie však každopádne jasne poukázali na to, že interpretácia „novej“ hudby vyžaduje špecifické znalosti – a ak chceme v Česku v budúcnosti počúvať kvalitné prevedenia súčasnej tvorby, je potrebné dbať na jej výuku. Je skvelé, že si to uvedomuje aj tak výrazný hráč českej kultúry, akým je Pražské jaro.

******

Foto: Pražské jaro / Ivan Malý a Petra Hajská