„Slovenská filharmónia si dôstojne pripomenula Medzinárodný deň jazzu.“

„Alexei Volodin je dnes pianistom par excellence a suverénne uvádza diela koncertnej literatúry naprieč
štýlovými obdobiami.“

„Daniel Raiskin ponúkol publiku dlho nepočutú verziu Ravelovho Bolera.“

Medzinárodný deň jazzu, ktorý si umelci a koncertní nadšenci v Európe pripomínajú už tradične v posledný aprílový deň, oslavovala dramaturgia Slovenskej filharmónie hneď dvakrát. Najprv v utorok, 30. apríla dala priestor nášmu multižánrovému fenoménovi Petrovi Breinerovi a dvom špičkovým britským inštrumentalistom, aby v preplnenej Malej sále Slovenskej filharmónie uviedli výber z autorovej staršej i novšej „crossover“ komornej tvorby a o dva dni neskôr (2. a 3. mája 2024) ponúkla abonentnému publiku orchestrálnu lahôdku: program, zostavený z diel Georgea Gershwina a Mauricea Ravela. Za dirigentským pultom stál šéfdirigent telesa Daniel Raiskin, sólový part odohral ruský pianistický mág Alexei Volodin. Atraktívna dramaturgická zostava prilákala do Koncertnej siene nadštandardný počet poslucháčov, ktorí na rytmicky bohato exponovanú hudbu živo reagovali.

Daniel Raiskin sa od prvého taktu energicky chopil taktovky, bolo vidno, že mu je swingový charakter hudby blízky a cíti sa v nej doma. V úvodnej, notoricky známej, Gershwinovej orchestrálnej skici Američan v Paríži sa spočiatku ešte vyskytlo zopár nepresností v súhre (koncert 2. mája), no potom sa chytľavý hudobný tok skladby utešene rozvíjal; filharmonické plechy disciplinovane držali rytmickú líniu a majstrovsky frázovali, sláčikové prímy v melodickom strednom dieli pôsobivo zabrali, sólovými vstupmi sa zaskveli koncertný majster Jozef Horváth a tubista Nikolaj Kanišák.

Ravelov Klavírny koncert F dur je súčasťou základného sólového repertoáru vrcholných svetových hráčov. Dielo často zaznieva aj z filharmonického pódia v Redute: v pamäti máme najmä strhujúcu kreáciu francúzskeho klaviristu Jeana-Yvesa Thibaudeta, ktorou s naším orchestrom otvoril jeden z minulých ročníkov Bratislavských hudobných slávností. Ani petrohradský rodák Alexei Volodin, víťaz medzinárodnej klavírnej súťaže Gézu Andu v Zürichu, neostal svojej povesti a zároveň poetike Ravelovho diela nič dlžný: hral uvoľnene, technicky brilantne, s excelentným, až sofistikovaným pianistickým úderom, ktorý naplno využil pri interpretácii druhej časti Adagio assai. V minulosti sa Volodin pred naším publikom uviedol v oboch Brahmsovych klavírnych koncertoch (tie hral síce spoľahlivo, no trochu odľahčene) a tiež ako sólista v Koncerte pre klavír a orchester č. 2 Sergeja Rachmaninova. Dnes je umelec zrelým pianistom par excellence, ktorý suverénne zvládne ktorékoľvek dielo klavírnej literatúry naprieč štýlovými obdobiami.

Dôkazom tohto tvrdenia bola aj interpretácia sólového partu výbušného Koncertu pre klavír a orchester F dur Georgea Gershwina. Pozornému filharmonickému poslucháčovi dozaista neunikla pamätná kreácia tohto diela na abonentných koncertoch v januári 2017 v podaní britského umelca Wayna Marshalla v dvojjedinej úlohe dirigenta a klavírneho sólistu. Tandem Raiskin–Volodin pripravil publiku rovnako silný zážitok. Dokonalo pripravený sólista predviedol v koncerte bohatú škálu nástrojových farieb a svoj výkon korunoval brilantným swingovým prídavkom.

Ktoré z diel svetovej orchestrálnej literatúry dokáže obecenstvo doviesť do varu väčšmi ako Ravelovo Bolero? Veľa ich nie je. Skladateľova pôvodne baletná hudba, inšpirovaná tanečníčkou Idou Rubinstein koncom dvadsiatych rokov minulého storočia, podnietila mnohých svetových choreografov na vytvorenie osobitých, no veľmi pôsobivých tanečných produkcií (napr. Maurice Béjart). Ani v koncertných sieňach sa uvedenie tohto Ravelovho opusu nemíňa účinkom: sledovať fascinujúco narastajúci ostinátny pohyb jednoduchého hudobného materiálu od počiatočného nástupu malého bubienka cez impozantné sólové prezentácie dychových nástrojov až po orgiastické exklamácie orchestrálneho pléna v závere je zážitok, ktorý žiadneho poslucháča nemôže ponechať chladným. Pritom interpretácia tejto skladby nie je pre symfonické teleso jednoduchá záležitosť; ak dirigent nedokáže pevne udržať rytmický prúd, ľahko sa môže stať, že ten sa mu pod rukami rozpadne. To však nebol prípad Daniela Raiskina: gradáciu hudobného toku umne a s akríbiou dávkoval, zvukovú dynamiku samoúčelne neforsíroval a sólovým vstupom ponechal hráčsku voľnosť. Publiku tak ponúkol úchvatnú verziu Bolera, akú sme z pódia Reduty už dávno nepočuli. Nemalý podiel na nej mal aj metricky disciplinovane napredujúci malý bubienok hráčky Rie Hotta, mladej japonskej členky nášho filharmonického orchestra, ktorej výkon si zaslúži slová najvyššieho uznania.

Medzinárodný deň jazzu tak získal v Slovenskej filharmónii vďaka nápaditej a poslucháčsky vďačnej dramaturgii dvojnásobnú dôstojnú reprezentáciu.

Foto: Sf / Ján Lukáš