„Skrze trochu ironizované nadužívanie gest a mimiky v štýle barokového divadla odľahčuje miesta, ktoré by dnešnému obecenstvu mohli pripadať prázdne sentimentálne.“

„Semerádová je inšpiratívnou líderkou a svoje predstavy dokáže dobre komunikovať.“

„Helena Hozová pojímala Galateu ako kultivovanú, očarujúcu nymfu, ktorá si je svojho šarmu a vplyvu vlastne celkom vedomá.“

Tradičné pražské Letní slavnosti staré hudby zavŕšilo v utorok 6. augusta scénické uvedenie Händlovej opery Acis a Galatea na javisku Divadla ABC. Dielo zaznelo v naštudovaní Collegia Marianum vedeného Janou Semerádovou a bábkohereckého súboru Buchty a loutky v réžii Víta Bruknera. Inscenácia mala premiéru už v roku 2017 v rámci Lednicko-valtického hudebního festivalu. Poučená interpretácia, nápaditá koncepcia a pôvabný humor boli vyzdvihovanými atribútmi už vtedy – a kúzlu Händlovej hudby pomohli naplno vyznieť aj o sedem rokov neskôr. Nezabudnuteľnou hlavnou protagonistkou bola pritom v pôvodnom naštudovaní sopranistka Patrícia Burda Janečková, pamiatke ktorej bolo predstavenie venované.

Acis a Galatea, pastorálna opera v dvoch dejstvách, je prvou operou Georga Friedricha Händla napísanou v angličtine. Žánrové zaradenie diela pritom nie je celkom jednoznačné, občas sa dokonca označuje za (svetské) oratórium. Námet nadväzujúci na Ovídiove Premeny každopádne viedol skladateľa aj troch libretistov (Johna Gaya, Alexandra Popa a Johna Hughesa) k pomerne lyrickému spracovaniu, ktoré sa vyhýba ťažkopádnej majestátnosti. Dej je prostý: šťastie milencov, nymfy Galatei a pastiera Acisa, prekazí kyklop Polyphemus, ktorý zo žiarlivosti Acisa zabije. Galatea si síce najskôr zúfa, napokon sa ale vynájde a premení Acisa na fontánu, čím mu zabezpečuje nesmrteľnosť. V aktuálnom naštudovaní Collegia Marianum zosobnili mýtické postavy Helena Hozová ako Galatea, Vojtěch Semerád ako Acis, Ondřej Holub ako Damon, Roman Hoza ako Polyphemus a Tomáš Lajtkep ako Coridon.

Koncepcia Víta Bruknera sa síce nevydáva do hlbších zákutí mytologických symbolík, nezostáva ale ani celkom na povrchu zdanlivo jednoduchej zápletky. Skrze trochu ironizované nadužívanie gest a mimiky v štýle barokového divadla odľahčuje miesta, ktoré by dnešnému obecenstvu mohli pripadať prázdne sentimentálne. Hlavne v prvom dejstve, plnom radosti a láskyplných vyznaní, tak majú svoje miesto drobné gagy. Tie sa režisérovi podarilo načasovať šikovne, takže na ne publikum vždy jednoznačne reagovalo. Na druhú stranu sa ale réžia nevysmieva emóciám ako takým. Ťaživé momenty v druhom dejstve, napríklad oplakávanie Acisa „Mourn all ye muses“, tak vyznievajú úprimne, nekarikovane. Dôležitou rovinou koncepcie je interakcia spevákov a speváčky s bábkami. Hranica medzi svetom bábok a ľudí sa vo väčšine scén dôvtipne stiera. Galatea sa tak hrá s bábkovými vtáčikmi, okolo Acisa sa pasú drobné ovečky a na konci naňho Polyphemus, ktorý ešte pred chvíľou hral na atrapu panovej flauty, vrhá kartónový kameň. Akoby sa princíp premien podarilo nenútene dostať aj do réžie, hlavne v momentoch, keď sa namiesto živých protagonistov objavujú na scéne ich marionetové alter egá. Konkrétna podoba jednotlivých akcií samozrejme závisí od toho, ako ich sólistický ansámbel uchopí. Aktuálne kvinteto sa s touto úlohou podľa mňa vysporiadalo veľmi dobre, s pochopením voči zámeru. Vyzdvihla by som herecký výkon Vojtěcha Semeráda: Acisovu apatiu stvárňoval v priebehu Damonovej árie „Shepherd, what art thou persuing?“ tak plasticky a vtipne, že nik nepochyboval o tom, že by súrne potreboval utešiť. 

Collegium Marianum a Buchty a loutky si k naštudovaniu zvolili prvú verziu tohoto Händlovho pastorálneho kusu, teda tú z roku 1718. Ide pritom o menej uvádzaný a o čosi komornejší variant. Ako sa dočítame v starostlivo pripravenom slove k programu Jany Frankovej, skladateľ pomerne nevšedné obsadenie prispôsobil, celkom v súlade so zvyklosťami doby, súboru, pre ktorý písal. Napríklad v dychovej sekcii nachádzame dvoch hráčov na hoboj, ktorí zároveň obsluhujú zobcové flauty, a jeden fagot. Inštrumentáciu Collegium Marianum rešpektovalo, s drobnými praktickými zmenami, napríklad flauty sa celkom logicky ujala samotná umelecká vedúca Jana Semerádová. Práve pod jej vedením sa z Händlovej hudby stala plnohodnotná dejotvorná zložka, detailne vypracovaná, farebná, strhujúca, v priliehavých (živých) tempách a dynamikách. Semerádová je inšpiratívnou líderkou a svoje predstavy dokáže dobre komunikovať. Takisto je potom pravdou, že jej súbor tvorili jedinečné osobnosti. Zmieňme výkony vynikajúceho koncertného majstra, talianskeho špecialistu Stefana Barneschiho, huslistku-stálicu Magdalenu Malú alebo výborného teorbistu Jana Krejču.

Dôležitou kvalitou predstavenia bola aj dobrá kooperácia medzi inštrumentalistami a javiskom. Výsledkom tak bol veľmi kompaktný dojem z celej hudobnej zložky diela. Napokon, samotní sólisti a sólistka sa vo svojich roliach predstavili presvedčivo. Helena Hozová pojímala Galateu ako kultivovanú, očarujúcu nymfu, ktorá si je svojho šarmu a vplyvu vlastne celkom vedomá: nie nijak prehnane, len tak, aby nepôsobila ako žiadna naivka. Hozovej farba hlasu znela vyrovnane, lyricky, iba zriedka naozaj prierazne. Veľmi vhodne však dokázala prejav rozsvietiť v zdobených koloratúrach, alebo ho vychýliť do vzrušenejších rovín, ako prvýkrát naznačila už v „As when the dove laments her love“. Pozoruhodnou kreáciou bol aj Acis Vojtěcha Semeráda. Jeho materiál vynikal viac vo vyšších polohách, navyše s veľmi dobre zvládanými prechodmi medzi registrami. K jeho prednostiam tiež patrila presná dikcia a zrozumiteľnosť. Ako posledný z hlavných dejateľov sa na scéne zjavuje Polyphemus, ktorého stvárnil Roman Hoza. Hoza disponuje znelým, dobre posadeným barytónom, ktorý určite našiel uplatnenie aj v tomto parte. Polyphemova vstupy, vrátane árie „O ruddier than a cherry“, však boli v speve trochu štylizované, tak, aby netvora ešte karikovali. Prirodzenej Hozovej farby sme si tak vychutnali možno o čosi menej, než by som uvítala. Je to trochu škoda – napríklad v zaznamenanom predstavení z roku 2017 sa vtedajší Polyphemus Tomáš Král do tejto štylizácie dostal v o čosi nižšej miere. Výborne sa potom prejavoval v zboroch, v tomto prípade teda skôr ansámbloch, kde bol jeho hlas pevným základom. Damon Ondřeje Holuba ťažil hlavne zo zvučnosti jeho tenoru, ktorý bol vlastne v celkom vhodnom, miernom kontraste k jemnejšiemu Semerádovi. V melismách sa však azda dala zaznamenať o čosi nižšia presnosť. Tomáš Lajtkep potom doplnil ansámbel ako spoľahlivý Coridon. 

Collegium Marianum a Buchty a loutky svojou produkciou neuzavreli Letní slavnosti staré hudby nijak pompézne. Autenticky však zdôraznili kvality, ktoré festivalu prináležia, a pripomenuli, že tunajšie prostredie má potenciál k tomu, aby tu baroková opera znela na vysokej úrovni.

foto: Petra Hajská