„Každá z piatich častí skladby má unikátny charakter a v každej Thoresen nadväzuje na iný fenomén či iné špecifikum nórskeho folklóru či kultúry.“

„Skladba je napísaná priamo pre Berit Opheim a netrvá dlho, kým pochopíte, prečo si autor vybral práve túto interpretku.“

„S folklórnymi predlohami pracuje prirodzene, dokonale ich pozná, je zrejmé, že ich študoval naozaj zblízka.“

Päťkrát preložený koncert: nedivila by som sa, keby s touto bilanciou prelomil Orchestr Berg nejaký lockdownový rekord. Ich program venovaný nórskej hudbe, s kompozíciou Lasseho Thoresena v podaní speváčky Berit Opheim, mali totiž uviesť už v marci minulého roku. Nakoniec sme si celovečernú skladbu Løp, Lokk og Linjer vypočuli až o viac než rok a pol neskôr, v pondelok 11. októbra v DOX. Trpezlivé čakanie sa ale v tomto prípade skutočne vyplatilo.

Lasse Thoresen, ktorého hudbe celý večer patril, dnes patrí medzi výrazných nórskych autorov. Ako sa dočítame aj v bulletine, má na svojom konte prestížne ocenenia, pozoruhodné je aj jeho akademické pôsobenie. V hudbe Lasseho Thoresena môžeme vypozorovať dôraz na zvukovosť, farebnosť – to vyplýva aj z jeho inšpirácií v spektralizme. Zaujímavé sú tiež jeho teoretické práce, v ktorých sa podrobne zaoberá napríklad sluchom, počúvaním a percepciou poslucháča.

Jeho skladba Løp, Lokk og Linjer (v českom preklade Úprky, halekačky a linie) je zhruba hodinu trvajúca kompozícia – suita, pre ľudovú speváčku a ansámbel v piatich častiach. V podaní Orchestru Berg, pod taktovkou Petra Vrábela, zaznela v českej premiére. Thoresen sa v tejto skladbe inšpiruje nórskym folklórom, odraz v nej nachádzajú tradičné ľudové nástroje či ráz krajiny. Dôležitým prvkom je tiež to, že Thoresen preberá už existujúce motívy (väčšinou melodické) – tie potom zasadzuje do rôznych kontextov. Ide o dielo s jedinečnou atmosférou, originálnym zvukom so zaujímavými východiskami, materiálom a postupmi. Ak ste fanúšikmi severskej hudby, máte radi invenčnú prácu s folklórnymi prvkami, rustikálnosť a prímes mystiky, je to opus presne pre vás.

Každá z piatich častí skladby má unikátny charakter a v každej Thoresen nadväzuje na iný fenomén či iné špecifikum nórskeho folklóru či kultúry. Autor tiež rôzne pracuje s tým, akú zložku vysunie do popredia: niekde to bola melódia, inde rytmus – v tom prípade boli aj dychové nástroje použité ako perkusie, napríklad jemnými údermi na nátrubok. Myslím, že Orchestr BERG tieto odtiene dobre vystihol. Vďaka vedeniu Petra Vrábela bola kompozícia dobre vystavaná a jasne koncipovaná aj v premenlivých, členitých úsekoch.

Prvá časť Óvringar (Zjavenie) vychádza z tradičných melódií hulder: toto slovo pritom označuje aj mýtické nórske bytosti, lesné víly, a (podľa zbežného internetového rešeršu) má etymologicky pôvod v slovách ako tajomný, či skrytý. To by sa dalo vztiahnuť aj na Thoresenovu hudbu. Časť začína veľmi jemne, vyrastá z úplného minima zvuku, celkovo je veľmi chvejivá, neuchopiteľná. Túto atmosféru BERG dobre vystihol, nízke dynamiky boli v jeho podaní veľmi farebné. Do popredia sa dostávali aj výborne zahraté melódie huslí (Jana Kubánková, Markéta Janoušková). Mimoriadne zaujímavá je tretia časť Foglar fe og folk (Vtáci, dobytok a ľudia). Thoresen si tu za základný materiál vyberá tri typy volania na dobytok. Každé z nich má špecifickú intervalovú stavbu; vzniká tak melodicky rozmanitá štruktúra. Hráči a speváčka medzi sebou živo interagujú, jednotlivé motívy si rôzne predávajú. V tejto komunikácii mohol byť Orchestr Berg azda ešte pohotovejší. V orchestri počuť aj zaujímavú prácu s dychovými nástrojmi, ktorá mi na niektorých miestach pripomínala motívy typické pre pastierske aerofóny (neviem, nakoľko to mohol byť zámer). Temperamentné zakončenie predstavovala tanečná časť Rudlatradl. Predpísané je tu tlieskanie či dupanie, na záver zaznieva sólo kontrafagotu (výborne zahral Ondřej Šindelář). Celkovo mi záver skladby pripomenul akési rozkazovačky, typické napríklad aj v slovenskom folklóre: niekoľko hráčov postupne vstávalo a ovládalo dianie svojím partom.

Hlavnou protagonistkou večera bola speváčka Berit Opheim. Skladba je napísaná priamo pre ňu a netrvá dlho, kým pochopíte, prečo si autor vybral práve túto interpretku. Berit Opheim je technicky veľmi dobre disponovaná a intonačne presná. Skvele tak zvláda systematicky používané mikrointervaly, ktoré ešte viac navodzujú dojem starobylého folklórneho spevu. Táto výbava jej umožňuje bezproblémovo sa pohybovať na širokej škále dynamiky, výrazov a farieb, „prepínať“ medzi vokálmi, slabikami a súvislejším textom a pôsobiť pri tom ako prirodzená improvizátorka, ktorá v rôznorodých tónových systémoch spieva celkom samozrejme. Jej rola sa pritom v priebehu skladby mení. Napríklad v prvej časti Óvringar sedí uprostred ansámblu a jej línia sa len tu a tam vynára z inštrumentálnej faktúry. Inde vstupuje do priamych hudobných interakcií s telesom, napríklad preberala motívy, ktoré hráči zahrali, či napodobňovala jednotlivé nástroje: posledná časť Rudlatradl.

Lasse Thoresen pracuje s folklórom celkom svojráznym spôsobom. Nie je v tom nič muzeálne ani nacionalistické. S folklórnymi predlohami pracuje prirodzene, dokonale ich pozná, je zrejmé, že ich študoval naozaj zblízka. Mala som pocit, že tieto prvky prijal „za svoje“, nepristupoval k nim s odstupom, ako s nemennými artefaktami, ale vytváral na ich základe nové štruktúry. V stredoeurópskom regióne, kde je vzťah k folklóru silný a jeho využitie v klasickej hudbe ešte stále celkom frekventované (žiaľ ale nezriedka obmedzené na citáciu ľudovej piesne), môže byť tento prístup veľmi inšpiratívnym podnetom.

Foto: Ilustrační ze zkoušky / Karel Šuster