„K jeho najväčším prednostiam potom azda patrí to, že je schopný zreteľne uchopiť rozvrstvenie skladieb, jasne ich štrukturovať, počúvať motivicko-tematický materiál.“

„Guarrerovo pojatie samozrejme stavalo na tom, že technické výzvy týchto kompozícii zvládal celkom suverénne.“

„Každá z ‚kartiniek‘ dostala v Guarrerovej interpretácii priestor a pozornosť, zároveň ale stále fungovali aj ako celok.“

Vo rozmanitom recitály sa v rámci rady „Pro budoucnost“ festivalu Dvořákova Praha predstavil mladý taliansky klavirista Giuseppe Guarrera. V sále Betlémské kaple zahral 20. septembra diela Beethovena, Ligetiho, Liszta a Musorgského; ťažiskom sa pritom stali Obrázky z výstavy posledného z menovaných.

Giuseppe Guarrera stihol behom svojej kariéry vystúpiť s orchestrami akými sú Royal Philharmonic Orchestra alebo Royal Orchestra Liverpool, koncertoval v mnohých významných európskych sálach, významným míľnikom v jeho kariére bolo hlavne ocenenie z Montréal Piano Competion v roku 2017. Nezanedbateľným faktorom je aj prepojenie s Danielom Barenboimom: momentálne Guarrera vyučuje na Barenboim-Said Academy.

Recitál na Dvořákově Praze koncipoval umelec celkom pozoruhodne. Zvolený program mu umožnil ukázať sa v naozaj širokom spektre polôh: technických, výrazových, štýlových. Kompozície, ktoré sa v repertoári klaviristov vyskytujú veľmi frekventovane (Beethovenova Sonáta č. 1 f moll a Obrázky z výstavy) preložil o menej často uvádzaným krátkym Lisztovým cyklom Venezia e Napoli a predovšetkým výberom z Ligetiho Musica ricercata. Ku každej z kompozícii pristúpil evidentne s jasným zámerom, darilo sa mu vystihnúť ich charakter, celom jednoznačne rozvrhoval mieru expresivity, ktorú do jednotlivých skladieb premietal. K jeho najväčším prednostiam potom azda patrí to, že je schopný zreteľne uchopiť rozvrstvenie skladieb, jasne ich štrukturovať, načúvať motivicko-tematickému materiálu. Čo sa týka zvukovosti, nedisponuje Guarrera až tak okrúhlym, vrelým tónom; kompenzuje to však uvedomelou voľbou úhozu, jeho hra aj vďaka tomu nevyznieva plocho. Všetko toto sa podieľalo na zážitku, ktorý spĺňal naozaj vysoké parametre. Zároveň som však mala dojem, že obdivuhodný rešpekt, s akým pristupuje Guarrera k zápisu a štýlu, sa mu stáva trochu obmedzením v tom, nakoľko do skladieb premietal aj vlastnú invenciu.

Večer otvorila prvá z Beethovenových sonát. Giuseppe Guarrera pojal skladbu neokázalo, jeho podanie zdôrazňovalo klasicistické rysy skladby. Starostlivo pristupoval k artikulácii, vo vyhrávkach bol presný, vyššie dynamiky volil zriedka, skôr si na niektorých miestach (hlavne v prvej vete) dovolil pohrať sa s agogikou. Niekde na mňa jeho zvuk pôsobil už možno príliš sucho, čiastočne tým podľa mňa utrpela napríklad plastickosť druhého Adagia, aj tak mi však jeho zdržanlivý prístup vyhovoval viac, než romantizujúcejšie pojatia. Navyše, interpretáciou Ligetiho klavirista vzápätí ukázal, že mu expresívnejšie roviny problém nerobia – len pre ne musí byť správny čas. Výrazové prostriedky zvolené vo výbere z Musicy Ricercaty boli, prirodzene, celkom iné. V niektorých častiach prevažovalo ostré forte a úsečnejšia artikulácia, inde Guarrera pohotovo „prepol“ do odľahčenejších polôh, v repetitívnych úsekov si prepožičal niečo z hravosti minimal music. Predsa len som ale občas cítila určitú opatrnosť a verím, že kontrasty mohli byť ale ešte nekompromisnejšie – táto hudba by to zniesla. Ligetiho samozrejme publikum neprijímalo tak ľahko, ako Beethovena. O to viac som si ale cenila, že sa Guarrera rozhodol prepožičať svoje schopnosti práve týmto skladbám, ktoré si nevyžadujú o nič menej virtuozity, než mnohé megahity klavírnej literatúry.

Na konci prvej polovice koncertu znelo Lisztovo Venezia e Napoli, „dodatok“ k Rokom putovania. V trojici skladieb autor reflektuje svoj pobyt v týchto dvoch mestách skrze výraznú štylizáciu barkaroly či tarantely, a pridáva k nim všetko, čo u Listových klavírnych skladieb čakáme; o efektné pasáže teda núdza nie je. Guarrerovo pojatie samozrejme stavalo na tom, že technické výzvy týchto kompozícii zvládal celkom suverénne. S obdivuhodným nadhľadom hral najmä leggierové úseky (na tie je bohatá predovšetkým prvá časť), aj mohutnejšie technicky náročné úseky však zneli dobre, príjemne plným zvukom. Práve v týchto kusoch sme mohli trochu spoznať Guarreru romantika, ktorý má zmysel aj pre priamočiarejšiu emóciu a efekt; stále však nešlo o nijak prvoplánové hranie (akokoľvek k tomu daná sadzba zvádzala). A čo viac: aj v brilantnej spleti stupnicových behov, rozkladov či oktáv dokázal klavirista „vyniesť“ melódiu, upozorniť na motív a usmerniť pozornosť poslucháča.

Najpresvedčivejšie sa ale Giuseppe Guarrera festivalovému publiku predviedol v druhej časti programu, ktorú vyplnili Musorgského Obrázky z výstavy. V nich sa naplno uplatnila sólistova schopnosť výstižne a promptne prechádzať z jedného charakteru do druhého. Každá z „kartiniek“ dostala v Guarrerovej interpretácii priestor a pozornosť, zároveň ale stále fungovali aj ako celok. Ten pritom klavirista staval tak, že sa jeho ťažiskom stali časti Samuel Goldenberg a Šmujle a Trh v Limoges. Už od začiatku pritom dal klavirista najavo, že sa povestnej farebnosti cyklu bude snažiť v plnej miere dostáť. Úvodná Promenáda znela jasným tónom, slávnostne, ale bez zbytočného pátosu, hneď po nej, v Škriatkovi, na zvukovosti ešte pridal a veľmi jasne artikuloval všetky kontrasty. Výborne vyznel Starý hrad, v ktorom Guarrera vystihol tajomné, zádumčivé aspekty. Ľahkosť a hravosť naopak nechýbala v Tuileries a hlavne v pôvabnom Tanci kuriatok. Velká brána Kyjevská potom zafungovala ako monumentálna koda Obrázkov z výstavy, ale aj celého večera.

Foto: MHF Dvořákova Praha / Petra Hajská