„Vďaka svojej vysokej technickej úrovni nebol prenos len nevyhnutným výsledkom snahy zachovať festival aspoň online.“

„Schubertovej Sonáty č. 18 sa Piemontesi ujal podľa mňa s veľkým pochopením a preukázal svoj povestný zmysel pre detaily.“

„Hustým faktúram dokázal dať hierarchiu, správne zorganizoval vrstvy štruktúry tak, aby dôležité myšlienky nezanikli.“

Recitál talianskeho klaviristu Francesca Piemontesiho otvoril tohtoročný Klavírny festival Rudolfa Firkušného. Ten prebieha, ako inak, online: diela Lachenmanna, Schuberta a Liszta sme si tak 1. novembra užili virtuálne.

Hneď je ale treba podotknúť, že prenos, vďaka svojej technickej úrovni, nebol len nevyhnutným výsledkom snahy zachovať festival aspoň online. Po zvukovej aj vizuálnej stránke bol totiž v naozaj dobrej kvalite. Chybičkou bolo len to, že sa niekoľkokrát okrem hudby podarilo zachytiť aj pár rušivých prvkov, spojených pravdepodobne s pohybom štábu. Ako veľké plus potom hodnotím to, že stream ponúkol niečo, čo by sme naživo nevideli. Detaily na ruky klaviristu či jeho tvár sú niečím, čo pre poslucháčov zvyknutých na Rudolfinum nie je samozrejmé, a myslím, že aj takýto prístup posúva online kultúru do aspoň o niečo znesiteľnejšej a zaujímavejšej roviny.

Francesco Piemontesi patrí k pozoruhodným predstaviteľom mladšej generácie klaviristov. Žiaka Alfreda Brendela či Murraya Perahiu uznáva kritika za cit pre detail či zjavnú hudobnú inteligenciu. Piemontesi sa okrem klasického a romantického repertoáru pritom systematicky venuje aj súčasnej hudbe: to sme sa dozvedeli okrem iného aj z jeho rozhovorov s Ivom Kahánkom, ktoré boli súčasťou prenosu.

Hudbu súčasného skladateľa zahrnul Piemontesi aj do programu. Koncert otvoril skladbou Päť variácií na Schubertovu tému od jedného z najuznávanejších nemeckých skladateľov súčasnosti Helmuta Lachenmanna. Trochu k skladateľovi: Lachenmann je spojený s „inštrumentálnou konkrétnou hudbou“ (musique concrète instrumentale). Zaujímajú ho teda mimohudobné zvuky a to, ako ich previesť pomocou nástrojov do svojej hudby. Samozrejmosťou sú tak v jeho tvorbe najrôznejšie rozšírené nástrojové techniky a naozaj široká škála zvukov. Päť variácií je však jedným z vôbec prvých Lachenmannových diel (rok 1956) a nič zo zmieneného v ňom ešte neuplatňuje. Zvukové možnosti klavíru síce preverí (tomu Piemontesi dostál skvele), používa však celkom bežný zápis, techniky a skladba celkovo nepatrí k radikálnym, ani k najpútavejším skladateľovým dielam. Piemontesi z Variácíi podľa môjho názoru vyťažil maximum. Ukázal sa v rôznych výrazových polohách, ktoré dokázal vystriedať na krátkej ploche kompozície, a vzhľadom k nasledujúcej Schubertovej sonáte vyznelo uvedenie skladby dramaturgicky zmysluplne.

Kým Variácie možno označiť za rané dielo, Sonáta č. 18 G dur Franza Schuberta vznikla už ku koncu skladateľovho krátkeho života. Dielo sa vyznačuje lyrickým, prevažne pokojným vyznením, klaviristu stavia autor pred výzvu zachytiť mnohoraké odtiene a vystihnúť tak poetickosť diela. Piemontesi je skúseným schubertovským interpretom, bol protagonistom významných cyklov venovaných tomuto umelcovi a takisto sa jeho tvorbe venuje aj v rámci nahrávacej činnosti. Sonáty č. 18 sa Piemontesi ujal podľa mňa s veľkým pochopením a preukázal svoj povestný zmysel pre detaily. Z môjho pohľadu šlo o veľmi vrúcne, cituplné a úprimné prevedenie, možno s o trochu výraznejšou dávkou romantickej expresívnosti než majú ešte intímnejšie interpretácie (ku nim azda možno radiť práve interpretáciu Piemontesiho učiteľa Brendela). Krásne mäkko zneli, aj online, Piemontesiho piana: tie by som si skutočne rada vychutnala naživo. Predviedol tiež mnoho nápadito vytvarovaných momentov, niekde zafungovali veľmi pôsobivo (hravé momenty v štvrtej časti), niekde by som sa priklonila k jednoduchšiemu pojatiu (úvodný tematický materiál): v tomto prípade ale ide skôr o moju preferenciu než o hodnotenie.

Do celkom iného sveta sme sa potom dostali s Lisztovou Sonátou h mol. Podobne ako u Schuberta, aj s hudbou Franza Liszta má Piemontesi bohaté skúsenosti či už z koncertných sál alebo nahrávacích štúdií. Sonáta h mol je označovaná za jednu najzásadnejších klavírnych sonát vôbec. Komplexnú, jednočasťovú skladbu, ktorá od interpreta požaduje technickú disponovanosť v každom smere, hral Piemontesi s prehľadom, vášňou a zároveň veľmi premyslene. Hustým faktúram dokázal dať hierarchiu, správne zorganizoval vrstvy štruktúry tak, aby dôležité myšlienky nezanikli. Napriek kvalitnému zvuku prenosu nepovažujem za správne na základe online zážitku príliš rozoberať zvukovú stránku interpretácie. Úplne ju obísť však nejde: zmienim teda, že exponované úseky zneli u Piemontesiho veľmi plne, s hĺbkou, celkovo sa mi skladba javila zvukovo veľmi vyvážená a aj občas akoby tvrdšie posadené vyššie dynamiky v diskante boli v rámci pojatia na mieste. Takisto čo sa týka brilantných pasáží a figúr treba spomenúť zrozumiteľnosť Piemontesiho hry. Nezvolil vyslovene ostré vyhrávky, aké v interpretáciách tejto sonáty zvykneme počuť, všetko, čo malo zaznieť, však jasne a konkrétne zaznelo. Francesco Piemontesi tak v prvý večer ponúkol tri rôzne podoby klavírnej hudby: vo všetkých sa pritom orientoval veľmi presvedčivo a jedinečne.

Foto: Marco Borggreve, Petra Hajská

Facebook X E-mail WhatsApp