„Markéta Cukrová, ktorá, ako všetci vieme, oplýva neobyčajným muzikantským dôvtipom, našla spoľahlivého a premýšľavého partnera v klaviristovi Gottliebovi Wallischovi.“

„Už v úvodných Dvořákových Piesňach op. 2 vyšlo najavo, ako vhodne bude lyriku vybraných piesní tento zvuk dopĺňať.“

„Všetko toto potrebuje nielen starostlivý prístup interpretov, ale aj otvorené publikum, ktoré všetky tieto podnety, často skrytejšie a tichšie, než sme zvyknutí, prijme.“

Šarm, pravdivosť emócií, nesmierne pestrá zvuková paleta, a to všetko v programe z neopočúvaných piesní a za použitia jedinečného nástroja. Aj vďaka týmto atribútom sa stal koncert mezzosopranistky Markéty Cukrovej a klaviristu Gottlieba Wallischa na festivalu Pražské jaro večerom, na ktorý bude publikum spomínať ešte dlho.

Ak mám pritom hovoriť za seba, spomínať sa bude rozhodne len v tom najlepšom. Liederabend, ktorý zaznel 19. mája v rámci Pražského jara, mal totiž ideálnu konšteláciu. Hlavným faktorom bolo samozrejme spojenie dvoch jedinečných umeleckých osobností. Markéta Cukrová, ktorá, ako všetci vieme, oplýva neobyčajným muzikantským dôvtipom, našla spoľahlivého a premýšľavého partnera v klaviristovi Gottliebovi Wallischovi. Publiku v Anežskom kláštore predviedli skladby Antonína Dvořáka, Václava Jana Tomáška, Césara Francka a Hectora Berlioza. Ťažiskom programu boli piesne: také, ktoré, ako naznačuje aj Cukrovej komentár k programu, ilustrujú atmosféru komorných, salónnych večerov 19. storočia. Je akurát škoda, že aj priestor, v ktorom sa koncert odohrával, nemal trochu „salónnejšie“ parametre – a to aj akusticky.

Zvukové prostredie salónov pritom reprezentoval ešte jeden dôležitý element: kladivkový klavír. Nápad vzišiel práve od Markéty Cukrovej, podľa ktorej sa zvuk nástroja k romantickým piesňam dobre hodí. Na pódiu v Anežskom kláštore tak stála nádherná kópia nástroja Streicher 1868, zostrojená v dielni Paula McNultyho. Ucho si na subtílny zvuk nástroja musí trochu zvyknúť. Od tohto klavíru jednoducho nemožno čakať také zvukové roviny, ako od klavírov moderných – zvuk je jemnejší, možno trochu zastrenejší.

Už v úvodných Dvořákových Piesňach op. 2 však vyšlo najavo, ako vhodne bude lyriku vybraných piesní tento zvuk dopĺňať. Navyše, Wallisch, uznávaný a všestranný rakúsky klavirista, na dispozície nástroja reagoval tvorivo a flexibilne. Kladivkový klavír dostal samostatný priestor vo výbere z Eklog Václava Jana Tomáška a v Prelúdiu, fuge a variáciách Césara Francka. Musím povedať, že v závažnej Franckovej kompozícii ma možnosti klavíru a aj samotný výkon klaviristu zaujali viac – počuli sme plné, farebné akordické úseky ako aj pôsobivé vedenie hlasov. Klavírny part sa zaskvel aj v Berliozovom cykle Letné noci, v ktorom Wallisch vyznenie jednotlivých piesní ešte pozdvihol. Navyše, čím dlhšie som nástroj počúvala, tým viac som si zvykala na jeho špecifiká, prispôsobovala svoje očakávanie, stávala sa pozornejšou voči jeho zvukovým odtieňom.

Tým sa dostávam k jednému, pre mňa veľmi dôležitému, aspektu večera. Vybraté piesne síce nepatrili k poslucháčsky náročným. Nebola to však ani hudba, ktorá by ohúrila a strhla bez akejkoľvek, povedzme, „poslucháčskej námahy“, ako napríklad veľké romantické kompozície. Krása týchto skladieb spočíva v ničom inom: v poetike, krehkosti, delikátnych, avšak veľmi rôznorodých nuansách. Všetko toto potrebuje nielen starostlivý prístup interpretov, ale aj otvorené publikum, ktoré všetky tieto podnety, často skrytejšie a tichšie, než sme zvyknutí, prijme. V dnešných časoch celkom vzácna príležitosť – a tak trochu výzva.

Ťažko si predstaviť interpreta, s ktorým by som takejto „výzve“ čelila radšej, než s Markétou Cukrovou. Táto speváčka dlhodobo ukazuje, že spievať v nižších polohách a v piane môže byť rovnako pôsobivé, ako predvádzať náročné koloratúrne pasáže. Navyše je majsterkou detailov, každá fráza je v jej podaní dokonale vypracovaná. Ako vždy, aj tentokrát publikum Cukrová očarila prirodzeným, kultivovaným prejavom, espritom, interpretačnou invenciou, suverénnou technikou a intonáciou. Ani v sladkobôľnych romantických piesňach si k účinnému vyzneniu nepomáhala prehnanou sentimentalitou, naopak, pocity zakódované v piesňach a ich textových predlohách sprostredkovávala publiku skoro až civilne, veľmi autenticky. Samú seba stavala do mnohých rozmanitých rovín: niekedy pieseň podávala ako rozprávačka, ktorá dokáže pútavo predniesť príbeh, inokedy ako výpoveď o vlastných citoch.

Večer otvorili Dvořákove Písně op. 2 na slová Gustava Pflegera Moravského. Nádherné piesne, ktoré tematizujú nešťastnú lásku, sú plné povestnej Dvořákovej vrúcnej lyriky – tu však s výrazným melancholickým, miestami až trochu ťaživým podtónom. Markéta Cukrová predviedla krásne modelované línie a celkovo veľmi citlivú výstavbu piesní. Ťažiskom bola pre mňa tretia pieseň Mé srdce často v bolesti: tou speváčka absolútne dojala. Na jej interpretácii Dvořákových piesní pritom treba vyzdvihnúť aj výbornú zrozumiteľnosť, texty obsiahnuté v programe v tomto prípade ani neboli potrebné.

Po Tomáškových Eklogách bol na programe výber z piesní Césara Francka. Tie nepatria medzi príliš známe diela, Franckov piesňový odkaz pritom nie je zanedbateľný a celkovo sa skladateľ vokálno-inštrumentálnej hudbe venoval systematicky celý svoj život. Piesne, ktoré včera zazneli, teda nie sú súčasťou nijakého cyklu, každá z nich vznikla v inom období, na inú predlohu. Aj interpretačné prístupy k týmto piesňam sa líšia. Dostupná vzorka nahrávok ponúka skutočne rôzne prístupy: od mohutnejšie, operne ladeného prejavu, až po štýl, ktorý sa blíži k šansónovému spievaniu (s takýmto aspektom trochu pracuje aj barytonista Tassis Christoyannis, ktorý nahral komplet Franckových piesní). Markéta Cukrová bola azda niekde uprostred. Stále šlo o spev jasne opretý o klasické techniky, zároveň ale akurátne prispôsobený intímnejšiemu, komornému charakteru piesní. Mimoriadne pôvabné bolo pojatie piesní Ninon a Le mariage des roses, ktoré Cukrová spievala odľahčene a pôsobila, že sa hrá s každou jednou slabikou. Úplne inú náladu potom navodila v Nokturne, zaradenom na záver. Pieseň vyznela trochu tajomne, speváčka plasticky odvíjala dlhšie, tiahlejšie frázy, skladbu zakončila chvejivým pianom vo vyššej polohe.

Večer uzavrel cyklus Letné noci Hectora Berlioza. Väčšinou je tento cyklus možné počuť s orchestrálnym sprievodom samotného autora, ani klavírny sprievod však piesňam na účinku neuberal. Naopak, zvukový svet, ktorý Cukrová a Wallisch vytvorili, mi pripadal veľmi pestrý a premenlivý. Niektoré piesne cyklu majú pomerne pochmúrnu básnickú predlohu (Absence – teda odlúčenie, či Au cimetière – na cintoríne), skľučujúce pocity však skladateľ nevyjadruje skrze pátos, hoci tu nájdeme exponovanejšie roviny, než u Francka. Práve v Berliozovi Cukrová predstavila aj plnšie znenie, vyššie, zvučné polohy: stále sa ale pohybovala v škále, ktorú komorný formát prirodzene vymedzoval. Veľmi príjemne, jednoducho v jej podaní vyznela úvodná Villanella, v ktorej sme mohli obdivovať jej perfektnú dikciu, členité Sur les lagunes bolo azda najsrdcervúcejším, v prejave najdramatickejším číslom večera, cyklus nežne a s nádejou ukončilo L´île inconnue. Úplne na záver večera pridali interpreti Když mě stará matka – a ja len dodám, že ak niekto nechápe, prečo pri tomto Dvořákovom evergreene vlhnú oči už niekoľkým generáciám, pravdepodobne pieseň nikdy nepočul v odzbrojujúcom pojatí Markéty Cukrovej.

Foto: Pražské jaro / Ivan Malý