„Cyklus S slávi v tomto roku dvadsiate výročie.“

„Prvotný podnet k vzniku kompozície je pomerne zábavný. Skladateľov sused vraj v sobotu ráno kosil trávu, čím vyrušoval inak pokojnú atmosféru tohoto momentu.“

„Vďaka práci s rytmickými hodnotami dokáže Štefunko efektívne vykresliť poklesy, ale hlavne nárasty tenzie.“

Zoskupenie husle, violončelo, klarinet a klavír preslávilo ikonické Messiaenovo Kvarteto ku koncu času. Slovenský festival komornej hudby Konvergencie sa v roku 2023 rozhodol zveriť túto zostavu do rúk mladej skladateľskej generácii, v súťaži s názvom Napíšte nám kvarteto! Štvoricu ocenených skladieb sme 10. decembra mali možnosť počuť aj v Prahe, vďaka Cyklu soudobé hudby S orchestru Prague Philharmonia. 

Cyklus S slávi v tomto roku dvadsiate výročie a je tak už pevnou súčasťou sezón tohoto orchestru. Stále pritom ostáva pomerne unikátnym počinom, v rámci orchestrov väčšinou takéto platformy nevznikajú. Dramaturgička cyklu Hana Dohnálková pre tento cyklus už dlhodobo volí odľahčený formát, ktorý nazýva „hudobnou talkshow“. Večery tak prebiehajú v nálade zoznamovania sa s hudbou, pričom adresátom je často publikum pritiahnuté z „klasickejších“ cyklov orchestru. Podobný náboj mal aj decembrový večer v Studiu Švandova divadla – o to viac, že autormi skladieb boli (zatiaľ) menej známi mladí slovenskí autori. 

Slovenským čitateľom asi festival Konvergencie približovať netreba. Za štvrťstoročie svojej existencie sa stal pevnou súčasťou slovenskej hudobnej scény, ktorej devízou sa stala prekvapivá invencia a neochvejná kvalita čoraz ambicióznejších počinov. Navyše, ak môžem byť osobnejšia, vždy som si cenila názorovú integritu festivalu. Bolo ich počuť v ťažkých časoch v minulosti a je ich počuť aj teraz, keď prežíva slovenská kultúra skutočne temné obdobie. Každopádne: myslím si, že prepojenie Prague Philharmonia a Konvergencií bolo dobrým nápadom, a že dobre zapadlo aj do jubilejnej sezóny Cyklu S. 

Na programe večera boli štyri kvartetá, ktorých autormi boli Marek Fóra (získal druhé miesto v súťaži), Šimon Lučenič (delené tretie a štvrté miesto), Juraj Gažmerčík (delené tretie a štvrté miesto) a Adam Štefunko (prvé miesto). Kvartetá mali spoločné obsadenie a podobnú duratu. Každé z nich ale bolo riešené celkom iným spôsobom. Kompozičné postupy, estetika, inšpirácie: v tom všetkom sa jednotliví autori líšili. U niektorých bolo skladateľské východisko pomerne jasné (napríklad minimalisticky ladená kompozícia Mareka Fóru), inde by sme štýlové ukotvenie hľadali dlho a možno aj márne. Takisto sa potom skladby trochu odlišovali v tom, ako presvedčivo svoj zámer autori vystihli. Bolo vlastne celkom zaujímavé, že svoje uvažovanie trochu priblížili v krátkych rozhovoroch s Hanou Dohnálkovou, a že na seba mohli čiastočne vzájomne reagovať. 

Interpretmi boli dve kvartetá zložené prevažne z hráčov Prague Philharmonia. Prvým bolo kvarteto v zložení Pavla Tesařová (koncertná majsterka orchestru), Balázs Adorján (violončelo), Jindřich Pavliš (klarinet) a Martin Fila (klavír). Hrali skladby Fóru a Štefunka. Druhým bolo potom kvarteto Michal Sedláček (husle), Lukáš Pospíšil (koncertný majster orchestru, violončelo), Natália Hrdová (klarinet) a Filip Martinka (klavír), ktorí interpretovali skladby Lučeniča a Gažmerčíka. Oba súbory sa svojej role zhostili spoľahlivo. Myslím však, že v prípade prvého zmieneného súboru môžeme hovoriť o väčšej istote, užšej komunikácii a azda aj prenikavejšej energii. Zároveň treba povedať, že skladby, ktoré interpretovali, boli možno trochu sugestívnejšie. 

Hoci boli na programe až štyri kompozície, neotvorila večer ani jedna z nich. Na koncert totiž dorazil aj zakladateľ a umelecký riaditeľ Konvergencií Jozef Lupták: a keďže dorazil s violončelom, rozhodla sa Hana Dohnálková tento fakt využiť. Prvým číslom koncertu tak bola Luptákova veľmi citlivá improvizácia na tému Vladimíra Godára. 

Prvým kvartetom, ktoré zaznelo bola skladba Morning in the Garden od Mareka Fóru. Prvotný podnet k vzniku kompozície je pomerne zábavný. Skladateľov sused vraj v sobotu ráno kosil trávu, čím vyrušoval inak pokojnú atmosféru tohoto momentu. Zvuk kosačky si Fóra nahral a použil ho ako základ elektronickej stopy, ktorá je súčasťou diela. Ansámblu sú potom predpisované viac či menej prísne repetitívne patterny. Skladba ma veľmi presvedčila konzistentnosťou kompozičného postupu, ale aj výrazu. Fóra síce netvorí otrocky minimalisticky, veľmi dobre však princípy štýlu využíva k tomu, aby vytvoril akýsi kontrast k menej predvídateľnej stope. Aspoň tak som to vnímala. Stopa totiž určitým rušivým momentom zostáva, hoci sa v percepcii poslucháča premieňa, či je viac v popredí alebo pozadí. Party inštrumentalistov akoby sa snažili navodiť dojem, že sa nič nedeje. Takto skladba vyznievala aj v utorkovej interpretácii. Komunikácia medzi hráčmi síce musela na určitej úrovni fungovať, zároveň si ale každý tak trochu „išiel svoje“. Pre mňa šlo o podarené prevedenie. 

Šimon Lučenič sa v skladbe Tempora amissa venuje omnoho závažnejším témam. Skladba Tempora amissa, teda „stratené časy“, podľa neho reflektuje aktuálnu situáciu vo svete a volá po empatii. Samotná kompozícia obsahuje efektne kontrastné plochy, predovšetkým v zložkách faktúry a dynamiky. Nebola som celkom presvedčená o tom, či dokázala práca s týmito zložkami kontrasty uniesť. Možno by som uvítala výraznejšie zmeny aj v ďalších úrovniach štruktúry. Z hľadiska materiálu potom Lučenič pracuje so súzvukmi a melodickými postupmi, ktoré by sme našli aj v klasickej hudobnej literatúre. Samozrejme ich ale viac či menej vymaňuje zo zaužívaných vzťahov, často z nich napríklad stavia figuratívne plochy. Od interpretov vyžaduje partitúra celkom úzku komunikáciu, a hoci bola súhra ansámblu dostačujúca, mala som dojem, že interpretom chýba nadhľad nad celkom. 

Juraj Gažmerčík bol vo voľbe námetu skladby najosobnejší. Smútočnú hudbu napísal v čase, keď mu umrela babička a do materiálu kompozície napríklad zašifroval jej dátum narodenia. Napriek tomu ale Gažmerčík uviedol, že nejde priamo o skladbu, ktorá má smútok vyjadrovať, keďže to hudba podľa neho tak priamo nedokáže. Snaží sa skôr vystihnúť charakter týchto pocitov. Gažmerčíkova hudba je sústredená a svojim spôsobom veľmi priezračná. Napriek ťaživej téme na ňu autor nenanáša príliš pátosu, sústredí sa na štruktúru, zvuk, motivicko-tematickú prácu, formu. Z hľadiska zvukovosti tu upúta klavír, keďže Gažmerčík často pracuje s hrou na struny (na pianine v Studiu celkom výzva). Získava tak pôsobivo krehké výsledky. Gažmerčíkova skladba nie je nijak strhujúca, možno môže v prvých momentoch budiť dojem štúdie, pôsobí však veľmi autenticky a ucelene. Ako svoju inšpiráciu spomenul skladateľ Salvatore Sciarrina, a po vypočutí si celkom dokážem predstaviť, čo mu na jeho hudbe imponuje. 

Poslednou skladbou programu bola rePulsion Adama Štefunka. Logicky tak víťazná kompozícia zaznela na záver. Štefunko sa, podľa textu k skladbe, venuje téme stresu a pocitu zovretia, ktorý vyvoláva. Nebolo to povedané explicitne, myslím ale, že práve zovretie, úzkosť a tlak boli tými pocitmi, ktoré sa najviac odrážali aj do hudobnej štruktúry. Štefunko si, čo sa tónových výšok týka, vyberá za základný prvok poltón. Už na základe tohoto intervalu sa mu darí tvoriť „otravné napätie“, o ktorom sám píše. Ďalšou dôležitou zložkou je potom rytmus, ale aj hybnosť. Vďaka práci s rytmickými hodnotami dokáže Štefunko efektívne vykresliť poklesy, ale hlavne nárasty tenzie, podporené dynamikou a šikovnou inštrumentáciou. Celkovo tak mala tektonika skladby dostatočnú oporu v nižších štrukturálnych úrovniach, a efekt diela tak mal na čom vyrásť. 

Večer so slovenskými kvartetami nepriniesol žiadnu mimoriadne odvážnu kompozíciu. Pútavo však k sebe postavil rôzne kompozičné prístupy mladej (slovenskej) skladateľskej generácie a azda tak načrtol niektoré z jej podstatných tendencií. A ak chce Prague Philharmonia zoznamovať publikum so súčasnou hudbou, je sympatické, že nevynecháva ani tú, ktorá svoj jazyk práve objavuje.

Foto: Prague Philharmonia / Milan Mošna