„Keprtovej riešenia smerujú viac k ľudskému pojatiu Lišky Bystroušky a považujem ich za absolútne legitímne, režisérka sa nimi nespreneveruje Janáčkovej opere, ani jej predlohe.“

„Čo sa týka ansámblu sólistov, jednoznačne mu podľa mňa dominovali Lívia Obručník Vénosová ako Bystrouška a Pavel Vančura ako Revírník.“

„Očarujúce bolo pôsobenie detských účinkujúcich.“

V nedeľu 16. januára započal 15. ročník jedinečného Festivalu hudebního divadla Opera. Ako prvú z dvadsiatky inscenácií tohtoročného programu sme pritom videli Janáčkovy Příhody Lišky Bystroušky v naštudovaní Divadla F. X. Šaldy Liberec. Podarená réžia Lindy Keprtovej sa stala podkladom pre niekoľko pozoruhodných hudobných kreácií a aktívne pripomínala, že okrem rozprávkového rozmeru má opera ešte jeden, dôležitejší, ktorý zahrnuje rôznorodé otázky týkajúce sa ľudského bytia.

Liberecká Liška mala premiéru na sklonku roku 2019. Linda Keprtová sa k akémusi „anti-rozprávkovému“ výkladu od začiatku otvorene hlásila a upozorňovala, že jej inscenácia nie je vytvorená pre deti. Detskému divákovi skutočne v ústrety nekráča – ani to nie je jej povinnosť, hoci ide o operu, ktorá sa deťom, snáď kvôli navonok roztomilým zvieratkám, odporúča. Bystrouške a Zlatohřbítkovi tak chýba chvostík, Sliepky so zbormajsterkou Annou Novotnou Peškovou prichádzajú na pódium v kabaretných kostýmoch – to je, mimochodom, celkom zábavný obraz. Keprtovej riešenia smerujú viac k ľudskému pojatiu Lišky Bystroušky a považujem ich za absolútne legitímne, režisérka sa nimi nespreneveruje Janáčkovej opere, ani jej predlohe.

Svoje nápady zasadzuje Keprtová do scény Michala Syrového. Tá je striedma, dominuje jej zadný prospekt s kruhovým výrezom, vpredu stojí pahýľ, neustále zahalený v ľahkom dyme. Rozloženie fungovalo aj na javisku Národního divadla. Celkovo podľa mňa pracovali tvorcovia s priestorom dobre, zamedzili bezcieľnym prechádzkam od portálu k portálu, postavám vytvorili podmienky na to, aby spolu mohli prirodzene interagovať. Kostýmy Tomáša Kyptu boli výstižné, adekvátne k tomu, o akého aktéra šlo, napriek tomu ale Kypta neskĺzol k popisnosti.

À propos, popisnosti sa Keprtová a jej tím celkom úspešne vyhýbajú po celý čas. Počas predstavenia som mala pocit, že tvorcovia inscenácie dôverujú svojmu divákovi, predpokladajú, že mu netreba všetko dať na zlatom podnose, že si mnohé veci vyloží sám – a možno aj tak trochu po svojom. Dôležitý je aj fakt, že Keprtová dokáže využívať náznaky, nepotrebuje sa vyjadrovať operne jednoznačnými, ťažkopádnymi gestami. Aj v momentoch, kedy pracuje s erotickými motívmi (Bystrouška a Zlatohřbítek), či s motívom neumierneného požívania alkoholu (Rechtor, eventuálne scény u Pásků), sa jej tak darí nebyť prvoplánová. Na niektorých miestach, zvlášť keď je na pódiu viacero účinkujúcich, alebo v scénach s rýchlejším temporytmom ako na pódiu, tak v hudbe (napríklad scéna s Jazvecom, do ktorej režisérka vtipne premietla spor Janáčka a Nejedlého), by sa možno predsa len zišlo určité očistenie, sprehľadnenie, trocha nadhľadu. Ako celok ale inscenácia plynie hladko. Spomeňme tiež, že ju dopĺňa choreografia Ladislavy Košíkovej.

Čo sa týka ansámblu sólistov, jednoznačne mu podľa mňa dominovali Lívia Obručník Vénosová ako Bystrouška a Pavel Vančura ako Revírník. Vénosová je majiteľkou tmavšieho hlasu, odborovo inklinuje k dramatickému sopránu. Jej Bystrouška je veľmi zvučná, možno trošičku objemnejšie znejúca, než sme zvyknutí, nosná, presvedčivá vo všetkých polohách. V exponovanejších miestach by azda mohla byť Vénosovej artikulácia ešte o čosi jasnejšia, myslím ale, že dokázala charakter Janáčkovej hudby vystihnúť. Zároveň bola presvedčivá herecky: energická, dôvtipná, úplný „ideál moderní ženy“.

Zo všetkých najviac ma ale oslovil práve Pavel Vančura. Svoj part zaspieval veľmi pevne, vyrovnane, s precíznou dikciou, vďaka ktorej jednoznačne vyznievali aj Janáčkove krátke motívy, odvodené z nápevkov. Navyše do svojho hlasu pretavil celý kaleidoskop emócií, z čoho dokázal najviac vyťažiť v závere: musím povedať, že v tomto mieste som bola, najmä vďaka jeho interpretácii, skutočne dojatá. Revírníkova realistická úvaha nad kolobehom života a neodmysliteľnej smrti sa chvíľu zdá byť trochu letargická; réžia ale kladie dôraz hlavne na Revírníkovu rozvahu a sebareflexiu, ktoré Vančura úspešne modeluje.

Trojicu hlavných protagonistov doplňovala Alžběta Vomáčková ako Lišák. Spevácky bola veľmi spoľahlivá, s farbou zaujímavejšou azda v stredných a nižších polohách. Mimoriadne ma potom bavila herecky. Neviem, či sa o Lišákovi dá hovoriť priamo ako o nohavičkovej roli, každopádne som mužskú postavu v podaní ženy videla lepšie zahranú len sotva. Vomáčková vie dvoriť, vie prejaviť odvahu, vie byť šibalská, zamilovaná, na konci potom zmenená smrťou milovanej Bystroušky. Jej Zlatohřbítek sa pritom postará o jedinečný moment katarzie, keď si na samom konci sadá k Revírníkovi za stôl.

Z ďalších postáv zaujal Rechtor Dušana Růžičky s dobre znelým, plastickým prejavom, presvedčivé, podmanivé bolo aj vystúpenie Jiřího Brücklera ako Haraštu. Kvalitne svoj part zaspieval Josef Kovačič ako Farár/Jazvec – oproti svojim speváckym kolegom nevládne príliš objemným hlasom, jeho kreácia bola ale hlavne v prípade Farára spoľahlivá. Očarujúce bolo pôsobenie detských účinkujúcich, vrátane detského peveckého zboru Severáček, ktorý pripravila Silvie Pálková.

Hudobné naštudovanie Martina Doubravského je sympaticky oprostené od okázalosti a zbytočného efektu. Vlastne na mňa ale pôsobilo už trochu poddimenzovane, málokedy sa podarilo vykresliť skutočne strhujúce plochy či ostré kontrasty, lyrickejšie miesta vyznievali zaujímavejšie. Chýbala mi najmä plnšia vyššia dynamika, v nižšej sa však zreteľnejšie ukazovala určitá miera nekompaktnosti telesa. Tá sa žiaľ prejavila už v predohre, z hľadiska tempa mimochodom možno zbytočne trochu živšej, predovšetkým u sláčikov. Kvalitne potom zaznievali viaceré náročné sólové línie, najmä nižšie drevené dychy, celkovo na mňa presvedčivejšie zapôsobil výkon orchestru v druhom dejstve.

Otvorenie festivalu tak malo svoje plusy a mínusy, jednoznačne ale nenechalo liberecké predstavenie publikum chladným. Diváci živo reagovali, zabávali sa na vypointovaných Janáčkových/Těsnohlídkových skečoch, po skončení vrelo aplaudovali. Niekedy možno prepadáme predsudku o provinčnosti tvorby „v regiónoch“ – Festival Opera nás ale chvalabohu každé dva roky donúti z týchto lichých presvedčení vytriezvieť.

Foto: Daniel Jäger