„Spieva bez akéhokoľvek prejavu námahy, akoby sa s každým tónom hrala a publiku ho bezprostredne posúvala.“

„V parte Mimì naplno ukázala, ako dokáže modelovať melodické frázy, viesť ich plynule, nápadito, bez zaváhania, nehľadiac na to, aké technické úskalia obsahujú.“

„Rastislav Štúr viedol orchester k živému, aktívnemu výkonu, s dôrazom na romantické, v prípade Bohémy možno až sentimentálne roviny.“

Ďalší zo série operných galavečerov pod hlavičkou Nachtigall Artist patril víťazke minuloročnej Operalie, arménskej sopranistke Juliane Grigoryan. 26. júna sa v Rudolfinu predstavila ako Mimì, Violetta, ale aj ako Rusalka – a všetkých prítomných presvedčila o tom, že stále vzrastajúcu pozornosť hudobného sveta si zaslúži absolútne oprávnene. Spoločnosť na pódiu jej robili dva výrazné talenty agentúry Nachtigall Artist: Petr Nekoranec a Boris Prýgl. Partnerom bol sólistom už tradične orchester PKF – Prague Philharmonia, tentokrát pod taktovkou Rastislava Štúra.

Program zložený z diel Donizettiho, Dvořáka, Pucciniho a Verdiho poskytoval hlavným protagonistom dostatok priestoru na to, aby sa ukázali v rôznych polohách – a podčiarkol predovšetkým obdivuhodnú flexibilitu a prirodzenosť Juliany Grigoryan.

Frekventované spolupráce s významnými opernými domami síce Grigoryan na svojom konte ešte nemá, všetko ale nasvedčuje tomu, že vďaka svojmu talentu (a azda aj cene z Operalie) smeruje k tým najvyšším métam. Ostatne, prakticky len niekoľko dní dozadu debutovala v La Scale, ako Druhá lesná žienka v Rusalke. Majiteľka oblého, nosného a vo všetkých polohách pevne znelého, nezaťaženého sopránu pôsobí na javisku trochu ako zjavenie. Spieva bez akéhokoľvek prejavu námahy, akoby sa s každým tónom hrala a publiku ho bezprostredne posúvala. Je evidentné, že spev miluje – a že sa o túto lásku chce celkom úprimne deliť.

Najskôr sme Grigoryan počuli v Piangete voi?… Al dolce guidami castel natio z opery Anna Bolena. Videné spätne, v tomto čísle zaujala speváčka vlastne asi najmenej – to, čo všetko dokáže vykreovať, sme mohli naplno oceniť až neskôr. Zaguľatený hlas v nižších polohách bol možno trochu prekážkou v zrozumiteľnosti, celkom jednoznačne sme už ale aj v tejto árii mohli vnímať výnimočnú plastickosť fráz, schopnosť plynulých prechodov medzi registrami, zvučnosť hlasu, ale aj pozornú komunikáciu s orchestrom (napríklad v dialógoch s dychovými nástrojmi).

Po Donizettim bola na rade Rusalka – z tej zaznela najskôr orchestrálna Polonéza, postupne potom Vidino divná, přesladká; Měsíčku na nebi hlubokém; Celý svět nedá ti, nedá a celá finálna scéna Miláčku, znáš mne znáš? Juliana Grigoryan sa necháva počuť, že obdivuje Dvořáka, a že sa v speve v češtine snaží zdokonaľovať. Myslím, že to v jej interpretácii bolo zreteľné. Hudbu, ktorú Dvořák Rusalke predpísal, cítila speváčka predovšetkým lyricky. Zároveň vyniesla mnoho zaujímavých detailov, evidentne sa zaoberala textom, emóciou, ktorú vyjadruje, a, najmä v záverečnej scéne, výstavbou celého výstupu. To, čo všetko si so svojimi dispozíciami môže Grigoryan „dovoliť“ sa celkom jasne zhmotnilo v Rusalkinom epilógu – piano vo fráze „Bůh tě pomiluj“, zvlášť v klimaxe na a2, bolo až nadpozemské. Navyše, jej čeština bola obdivuhodná – a to aj po boku dvoch „domácich“ spevákov. Petr Nekoranec bol Juliane Grigoryan dobrým partnerom, farebne sa k sebe ich hlasy hodili dobre, na relatívne malej ploche dokázali aj bez výraznej hereckej akcie vykresliť Rusalku a Princa tak, aby divákom sprostredkovali plnohodnotný zážitok z konca ich príbehu. Nekoranec, ktorého bežne poznáme skôr v mozartovskom či rossiniovskom repertoári, presvedčil najmä v znelých stredných polohách, vo výškach akoby jeho hlas nemal dostatočnú oporu strácal tak na objeme. Jeho pojatie Princa sa celkovo pohybovalo skôr v umiernených výrazových rovinách, miestami by sa azda žiadalo o trochu mohutnejšie vyznenie. Boris Prýgl má pre Vodníka zaujímavú tmavú farbu, jeho áriu spieval citlivo, bez pridaného pátosu, možno však s trochu prílišným vibratom. Efektný bol jeho vstup vo finálnej scéne, spievaný z empory.

Ak by niekto pri Rusalke o mimoriadnych schopnostiach Juliany Grigoryan ešte pochyboval, domnievam sa, že ho v číslach z Bohémy už presvedčiť musela. V nich totiž excelovala speváčka ešte suverénnejšie. V parte Mimì naplno ukázala, ako dokáže modelovať melodické frázy, viesť ich plynule, nápadito, bez zaváhania, nehľadiac na to, aké technické úskalia obsahujú. Práve to by som azda vyzdvihla ako jej najväčšiu devízu. Spolu s Petrem Nekorancem uviedli blok Che gelida manina – Mi chiamano Mimì – O soave fanciulla, sama spievala Donde lieta usci, Boris Prýgl a Petr Nekoranec zaspievali duet O Mimì, tu più torni, sólovo sme Prýgla počuli v krátkej Vecchia zimarra, senti. Grigoryan a Nekoranec si aj v tomto prípade si na pódiu speváci dobre rozumeli, trojicu čísel nenútene doplnili aj divadelne (a keď Nekoranec ako Rodolfo zahrial speváčku svojím sakom, publikum citeľne ešte pookrialo). Exponované výšky (hlavne Che gelida manina) síce nezazneli v podaní Nekorance celkom bez problémov, tessitura oboch čísel mu však poskytovala dostatočne komfortný priestor na to, aby predviedol svoje prednosti a aj výrazovo mu Rodolfo svedčal podľa môjho názoru viac, než Princ. Menej pútavo potom podľa mňa vyznel duet Rodolfa a Marcella. Boris Prýgl ma vlastne viac presvedčil v basovej polohe, keď sa predstavil ako Colline. Záver večera patril Verdiho La Traviate – bol to ale len stručný exkurz v podobe predohry a duetu Parigi, o cara... Ak by v dramaturgii tieto diela chýbali, vyzneniu večera by to myslím neublížilo – pravdou však je, že útržok Violetty Valéry v podaní Juliany Grigoryan znel veľmi lákavo.

Orchester PKF – Prague Philharmonia má s opernými galaprogramami (a zvlášť s tými z dielne Nachtigallu) už bohaté skúsenosti a na tom, ako k svojej úlohe pristupujú, je to vidieť. Hoci opera pôvodne nebola súčasťou kmeňového repertoáru orchestru, vypracovala sa PKF na tomto poli tak, že dokáže vystihnúť dramatickejšie nuansy, podtrhnúť výraz, podporiť sólistov. V tom iste hral rolu aj dirigent Rastislav Štúr, ktorý orchester viedol k živému, aktívnemu výkonu, s dôrazom na romantické, v prípade Bohémy možno až sentimentálne roviny. Takisto dbal hlavne na silnejšie dynamiky – orchester dosahoval naozaj plného zvuku, na niekoľkých miestach žiaľ došlo až k prekrytiu sólistov, neboli to však početné prípady. Tri samostatné vstupy (predohry k Anne Bolene a La Traviate a Polonéza z Rusalky) vyzneli kvalitne, v predohrách, najmä v tej k Anne Bolene, mi možno chýbala väčšia kompaktnosť u sláčikovej sekcie. Behom večera sme počuli niekoľko vydarených sól drevených dychových nástrojov, pekne zaznela tiež sólová linka violončela v predohra k La Traviate.

Búrlivý potlesk v stoji primäl sólistov k celkom až štyrom prídavkom – a keď nás Juliana Grigoryan odzbrojila hrdelnou arménskou piesňou a capella, vravela som si, že to, čo so svojim hlasom dokáže možno ani nemá limity (tak potom ostatne pôsobila aj v roztopašne „súťaživom“ O sole mio vedľa svojich kolegov). Samozrejme, že aj Grigoryan svoje limity má. Evidentne na ne ale príliš nenaráža a nenecháva sa nimi obmedzovať – a svoje publikum tak presviedča o tom, že možné je, aspoň na pódiu všetko. 

Foto: Petr Dyrc 

Facebook X E-mail WhatsApp