„Nikolaj Demidenko disponuje neobyčajne prierazným tónom v silnejšej dynamike.“

„Dirigent vždy presvedčil, že presne vie, čo robí.“

„Hrali invenčne a v niektorých miestach vhodne kontrastovali s ohnivým sólistom.“

Ruský, strhujúci a v c mol. Tak by sa dal vo všetkej stručnosti opísať večer 18. októbra so Symfonickým orchestrom hlavného mesta Prahy FOK, klaviristom Nikolajom Demidenkom a dirigentom Petrom Altrichterom.

Pôvodom ruský klavirista Nikolaj Demidenko s symfonikmi FOK nevystupoval ani zďaleka prvýkrát, jeho posledné vystúpenie s týmto telesom sa však konalo pred takmer desiatimi rokmi. 17. a 18. októbra sa do Smetanovej siene spoločne vrátili a poslucháčom ponúkli celkom temperamentnú interpretáciu jedného z najslávnejších klavírnych koncertov, Rachmaninovho Koncertu pre klavír č. 2 c mol. Druhú časť programu potom vyplnilo dielo, ktoré sa hráva oveľa zriedkavejšie: Ôsma symfónia c mol Dmitrija Šostakoviča.

Druhý klavírny koncert Sergeja Rachmaninova netreba nijak predstavovať. V muzikantských kruhoch je kompozícia obdivovaná napríklad pre typickú melodickosť skladateľovej hudobnej reči či melancholicko-dramatickú atmosféru, neodborná verejnosť pozná minimálne jej druhú časť z najrôznejších filmov či iných spracovaní. Nikolaj Demidenko pristúpil ku skladbe skôr priamočiaro, ohurujúce boli najmä energické, exponované časti diela.

Klavirista disponuje neobyčajne prierazným tónom v silnejšej dynamike, vďaka čomu ma upútal už v introdukcii. Na niektoré miesta sa mi však toto ostré forte až tak nehodilo, napríklad v lyrických frázach druhej časti by som asi uvítala trochu širší tón – taký, aký ukazoval v pianových úsekoch. Dobrým partnerom bol Demidenkovi Petr Altrichter a filharmonici. Hrali invenčne a v niektorých miestach svojimi výrazovými nuansami vhodne kontrastovali s ohnivým sólistom. Niektoré prevedenia Druhého koncertu sú romantickejšie, iné introvertne umiernené, ak by som mala v skratke opísať Demidenkovho Rachmaninova, vybrala by som slová úderný a spontánny.

Šostakovičova Symfónia č. 8 je rozsiahle, majestátne dielo, v ktorom skladateľ reaguje predovšetkým na Druhú svetovú vojnu (skladba je z roku 1943). Mnohí kompozíciu prirovnávajú k iným závažným „cmolovým“ symfóniám, teda k Beethovenovej či Mahlerovej. Všetky majú mať spoločné, že vychádzajú z temnoty a zúfalstva, ktoré ku koncu strieda optimizmus a rozjasnenie. Šostakovičova c mol ale nie je v žiadnom prípade ani na svojom konci nijak oslavná, autor akoby len opatrne vyjadril svoju nádej v pozitívny vývoj situácie – tak, mimochodom, vyznela aj vo štvrtkovej interpretácii.

Pri Šostakovičovej hudbe je pre mňa veľmi dôležité, ako je celok vystavaný. Petrovi Altrichtrovi sa to myslím, najmä v prvých troch častiach, darilo naozaj skvele, mal precízne pripravené, na ktorom mieste pridá, na ktorom radšej uberie. V niektorých úsekoch prvého Adagio – Allegro non troppo či druhého Allegretto som mala napríklad občas pocit, že by niektoré miesto mohlo byť výraznejšie, niektoré vysoké tóny v dychových nástrojoch drsnejšie. Vzápätí ma ale dirigent vždy presvedčil, že presne vie, čo robí, a práve takto dáva celok zmysel: rozhodla som sa mu teda dôverovať a nechala sa viesť. Najviac ma pohltila tretia časť Allegro non troppo. Vyznievala nepríjemne, až s cynizmom, čo v tomto prípade myslím samozrejme vo výhradne pochvalnom zmysle. Symfonici boli veľmi sústredení, dobre prepojení s dirigentom, fungovala aj väčšina sólových línii nástrojov. V bulletine sa uvádza, že táto Šostakovičova symfónia bola Altrichterovou „vysnenou“ – a vzhľadom na oddanosť a náboj sprevádzajúce jeho prevedenie tomuto tvrdeniu absolútne verím.

Foto: Pavla Hartmanová

Facebook X E-mail WhatsApp