„Yeonah Kim, tohtoročná víťazka kategórie, je nepochybne zjavom.“

„Lalov koncert evidentne sedel Lambrevovmu temperamentu, vďaka čomu čelista predviedol veľmi zrelý výkon.“

„Viktor Stocker na sebe nedal znať žiadnu neistotu, všetko znelo veľmi presne, premyslene a navyše zanietene.“

Ďalší ročník rozhlasovej súťaže Concertino Praga vyvrcholil v dňoch 12. a 13. septembra dvomi finálovými koncertami, zaradenými už tradične do programu festivalu Dvořákova Praha. V druhý finálový večer sa v Rudolfine predstavili najlepší z kategórie sláčikových a klávesových nástrojov: Matvejs Fokins (klavír), Yeonah Kim (husle),  Darin Lambrev (violončelo) a Viktor Stocker (akordeón). Mladí interpreti a interpretka sa v náročných koncertných kusoch predstavili za spolupráce Symfonického orchestru Českého rozhlasu, pod taktovkou Tomáša Braunera.

Concertino Praga má za sebou už päťdesiat deväť ročníkov a zoznam laureátov, ktorý rozhodne dokladá prestíž súťaže. V tomto trende Concertino evidentne pokračuje a aj tento rok zazneli vo finále absolútne obdivuhodné výkony. Podľa poroty pritom zo štvorice finalistov v sláčikovo-klávesovej kategórii vyčnievala juhokórejská huslistka Yeonah Kim, ktorá zvíťazila. Jedenásťročná a v sobotný večer teda zreteľne najmladšia súťažiaca presvedčila v Čajkovského Koncerte pre husle D dur.

Ako prvého sme v druhý finálový večer počuli lotyšského klaviristu Matvejsa Fokinsa. Vybral si Koncert pre klavír a orchestr č. 2 Camilla Saint-Saënsa, brilantné, technicky náročné dielo, ktoré však mladým interpretom môže konvenovať práve svojimi iskrivými momentami. Matvejs Fokins sa v diele ukazoval ako nezvyčajne kultivovaný interpret, ktorý sympaticky hľadá viac než oslnivý efekt. Trochu paradoxne ma tak najviac zaujal v lyrickejších miestach, v ktorých sa očividnejšie prejavovalo, aké interpretačné názory si v tejto fáze kariéry formuluje. Delikátnu prstovú ekvilibristiku zvládal takisto obdivuhodne. Azda však bolo cítiť, že na suverénne rozozvučanie rudolfinského Steinwayu bude ešte potrebovať trochu viac nadhľadu. SOČR pod vedením Tomáša Braunera nechával sólistovi priestor, v niektorých spoločných gestách sa však celkom nepohodli (tretia veta).

Yeonah Kim, tohtoročná víťazka kategórie, je nepochybne zjavom. Zahrať v jedenástich Čajkovského Husľový koncert, samozrejme spamäti a po celý čas s rovnakým nasadením, by bolo výnimočné samo osebe. Mladučká huslistka ale pridáva ešte oveľa viac. Technicky je jej hra v podstate úplne zvrchovaná, tón huslí dostatočne nosný. To, čo ju od podobne disponovaných rovesníkov môže odlíšiť, je však hlavne jej prirodzená muzikalita. Yeonah Kim tak na pódiu nepôsobí ako dokonale školené dieťa, ale ako mladá muzikantka, ktorá má radosť z toho, čo robí. Práve toto nadšenie potom utíšilo aj moje úvahy o tom, či je takto komplexné dielo adekvátnou voľbou pre interpretku v tomto veku. Yeonah Kim bude nepochybne zaujímavé sledovať ďalej.

Po pauze sa predstavil Darin Lambrev, pätnásťročný bulharský violončelista. Pre finálový večer zvolil Koncert pre violončelo a orchester d moll od Édoarda Lala a myslím, že to bola veľmi dobrá voľba. Lalov koncert evidentne sedel Lambrevovmu temperamentu, vďaka čomu čelista predviedol veľmi zrelý výkon. Asi najväčšmi zo všetkých finalistov sa Lambrevovi darilo komunikovať s orchestrom a s dirigentom. Ostatne, v tomto diele znel SOČR azda najviac inšpirovane, s espritom, v druhej pizzicatovej vete vlastne vyslovene hravo. Zo začiatku som mala dojem, že by Lambrevov tón potreboval trošku viac šťavy. Možno však šlo o zámer alebo počiatočnú neistotu, pretože v priebehu diela rozozvučal mladý Bulhar svoj nástroj veľmi plne a farebne: skvele v tomto zmysle vyšlo záverečné rondo.

Posledné číslo patrilo českému finalistovi, akordeonistovi Viktorovi Stockerovi. Šestnásťročný interpret ukázal svoje možnosti – a ako pripomenula moderátorka Jana Trojanová, aj možnosti akordeónu – v Koncertantnej symfónii č. 1 pre akordeón a orchester Vladislava Zolotaryova. Trochu megalomanské dielo s rozšírenou sekciou bicích, nespočetnou dávkou kontrastov a jednoznačným úmyslom strhnúť publikum určite splnilo svoj účel v tom, že dalo Viktorovi Stockerovi veľa príležitostí k tomu, aby potvrdil svoju virtuozitu. Nedal na sebe znať žiadnu neistotu, všetko znelo veľmi presne, premyslene a navyše zanietene. Zmieňme tiež, že predviesť naspamäť tak členitú a pomerne rozsiahlu skladbu nie je samozrejmé. Stocker sa tak predstavil ako živelný interpret, ktorý sa však nenechá uniesť natoľko, aby zabudol na precíznosť. Svojím prejavom si pritom získal aj poslucháčov a obdržal tak Cenu publika – na českej, ale zrejme aj na medzinárodnej akordeónovej scéne má tak svoje miesto zrejme už teraz.

Symfonický orchestr Českého rozhlasu som už na pár miestach spomenula, teraz však aspoň krátke zhrnutie. Pod taktovkou Tomáša Braunera sa teleso myslím dobre zhostilo úlohy sprievodného telesa. Asi najviac dostali zabrať v záverečnom kuse, kde sa ako zásadná ukazovala aj zrozumiteľnosť Braunerovho gesta a jeho prehľad o diele ako celku. Za jeden z výraznejších kladov celého večera pritom považujem hlavne zostavu sekcie drevených nástrojov.

Súťaže v umení, hlavne tie pre mládež, spolu často nesú množstvo otázok, možno až kontroverzií. Často medzi ne patrí problematika subjektivity hodnotenia umeleckých výstupov, prílišný tlak a rivalita, či nebezpečie motivácie, ktorá prichádza až príliš zvonku, z ambícií niekoho iného než samotného interpreta. Na všetko toto som myslela aj pri počúvaní finále Concertina Praga. Chytľavá energia a očividné nadšenie finalistov však skôr dávali najavo, že súťaže takéhoto strihu svoj zmysel majú – či už vďaka tomu, že dávajú príležitosť k veľkému výstupu s orchestrom, alebo tomu, že publiku predstavia nové nádeje hudobného umenia. Na radosť z hudby, v tomto prípade azda tú najpodstatnejšiu, sa tak ani na jednej strane „Dvořákovky“ nezabúdalo.

***

Aktualitu k výsledkům soutěže čtěte ZDE.

foto: Dvořákova Praha / Petra Hajská

Facebook X E-mail WhatsApp