„Smetanov cyklus Má vlast má pre oba naše národy podobu ikonického hudobného symbolu.“

„Základy interpretačnej tradície Mej vlasti položil Václav Talich.“

„Kreácie Petra Altrichtera, doyena českej dirigentskej scény, majú už tradične vysokú interpretačnú úroveň.“

Jubilejná 75. koncertná sezóna Slovenskej filharmónie pomaly dospieva k svojmu vrcholu. V dvoch ostatných májových dňoch odznel v bratislavskej Redute symfonický klenot národnej hudby nášho západného suseda, veľkolepý cyklus Má vlast Bedřicha Smetanu. Dramaturgia dielo zaradila do programu v rámci osláv Roku českej hudby a jeho naštudovanie zverila skúsenému dirigentovi Petrovi Altrichterovi.

O deň skôr, 29. mája, uviedla naša filharmónia Smetanov opus na otváracom koncerte piešťanského Medzinárodného hudobného festivalu v majestátnom architektonickom stánku miestneho kúpeľného Domu umenia. Tri koncertné uvedenia kompletnej šestice symfonických básní uzavreli na Slovensku májovú prezentáciu cyklu, ktorú viac ako dva týždne predtým na úvod tohoročnej Pražskej jari slávnostne odštartovali v pražskom Obecnom dome Berlínski filharmonici pod vedením svojho šéfdirigenta Kirilla Petrenka. Napĺňajú sa tak slová riaditeľa festivalu Pavla Trojana: „Česká hudba prekvitá, keď sa otvára svetu.“

Smetanov impozantný hudobný cyklus má už od vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov podobu ikonického symbolu, ku ktorému sa rovnakým dielom hlásia oba naše národy. Ak nazrieme do programovej databázy Slovenskej filharmónie, zistíme, že od založenia orchestra v roku 1949 až podnes zaznela kompletná Má vlast na koncertoch v Redute presne dvadsaťdvakrát. Bolo to nielen pri slávnostných príležitostiach, medzi ktoré sa radia aj decéniá Roku českej hudby, ale aj v rámci pravidelných filharmonických abonentných koncertov. V priebehu 75 rokov histórie telesa sa za jeho dirigentským pultom pri stvárňovaní Smetanovho veľdiela vystriedali mnohí významní českí a slovenskí majstri taktovky – od Karla Šejnu a Aloisa Klímu cez Zdeňka Bílka, Václava Smetáčka, Ladislava Slováka, Ondreja Lenárda, Vladimíra Válka, Leoša Svárovského až po dnes už legendárneho Zdeňka Košlera, čestného šéfdirigenta Slovenskej filharmónie, ktorý jediný s naším orchestrom zrealizoval nahrávku cyklu pre vydavateľstvo Opus (je prekvapujúce, že Václav Talich, hoci stál pri zrode súboru a v prvých rokoch ho umelecky viedol, Smetanov kompletný opus v Bratislave nikdy nedirigoval). Má vlast v podaní Slovenskej filharmónie z času na čas znela aj na koncertoch v ďalších slovenských mestách, dvakrát sa hrala aj na otvorení Pražskej jari a na tradičných zájazdoch v Japonsku slávila triumf najmä v naštudovaní Zdeňka Košlera. Azda najvýraznejšou porevolučnou hudobnou demonštráciou československej vzájomnosti bolo spoločné uvedenie cyklu Českou a Slovenskou filharmóniou v júni 1990 na pražskom Staromestskom námestí pod taktovkou z emigrácie sa navrátivšieho Rafaela Kubelíka. Nuž a tohtoročné dvojnásobné smetanovské jubileum, tvoriace základnú os prebiehajúceho Roku českej hudby, poskytuje vhodnú príležitosť znova sa zamyslieť nad skladateľským odkazom jednej z vrcholných osobností českej hudobnej kultúry, a určiť miesto, ktoré jej v súčasnosti náleží.

Bez akýchkoľvek pochybností sa dá dnes konštatovať, že základy interpretačnej tradície Smetanovho cyklu v českých a slovenských orchestrálnych telesách položil nezabudnuteľný mág taktovky Václav Talich. Od jeho presvedčivej a dlhoročnou prácou kultivovanej dirigentskej predstavy sa odvíjali tempové, dynamické či agogické nuansy hudobného toku jednotlivých symfonických básní (včítane tvarovania tém a frázovania nástrojových skupín), ktoré viac či menej do svojich koncepcií prevzala prevažná väčšina maestrových krajanov. Jednotiacim činiteľom talichovského výrazového naratívu v Smetanovom cykle bol na jednej strane dôraz na pátos, heroizmus a hymnickosť symfonickej výpovede (Vyšehrad, Z českých luhů a hájů, Tábor, Blaník), na druhej zasa rozprávková neha a jemná lyrika staročeských bájí (pomalé tempá a typické „krívajúce“ flautové figurácie vo Vltave či utlmená erotika v Šárke). Z pôsobivého Talichovho programového konceptu, z ktorého sa neskôr vyvinulo čosi ako ušľachtilé klišé, sa neslovanskí dirigenti cyklu časom dokázali vymaniť. V štyridsiatych rokoch minulého storočia prekvapil triezvou a tempovo svižnou nahrávkou Vltavy Bruno Walter (ten mal k českej hudbe vždy veľmi blízko) a neskôr vrcholnú ukážku odpatetizovaného a výsostne nesentimentálneho prístupu k Smetanovmu hudobnému materiálu demonštroval s Berlínskymi filharmonikmi dirigent Ferenc Fricsay (zberatelia ako raritu dodnes opatrujú umelcov komentovaný záznam zo skúšky Vltavy, ktorú na LP vydala firma Deutsche Grammophon).

Petr Altrichter, renomovaný doyen českej dirigentskej scény, náš orchester dôverne pozná, v Bratislave pravidelne hosťuje a jeho kreácie starostlivo vyberaného repertoáru majú zakaždým vysokú interpretačnú úroveň. Pri svojom premiérovom naštudovaní Smetanovho cyklu so Slovenskou filharmóniou zvolil vyvážený, tradícii verný, no v celkovom vyznení predsa len modernejší prístup. Altrichterov Vyšehrad plynul v adekvátne vznešenom tempe, no jeho stredný diel Allegro vivo ma non agitato nadobudol markantnú kontrastnú dynamiku, ktorá skladbu na okamih vychýlila z jej mytologického hávu. Vltavu v recenzentovom vnímaní treba chápať ako svižnú orchestrálnu prskavku, no cesta k nej vedie cez dôsledné odideologizovanie jej hudobného obsahu; dirigent urobil výrazný krok týmto smerom, no celkom sa od talichovských inšpirácií neoslobodil. Famózna hudba Šárky s tristanovsky vzrušenou erotikou dokáže rozvášniť aj menej spontánneho dirigenta ako je Petr Altrichter; ten si jej stupňujúce sa gradácie spolu s orchestrom náležite užíval (hoci strhujúci emotívny výkon filharmonického sóloklarinetistu Vladimíra Cvečku z dávnej Košlerovej nahrávky diela sotva ktorý hráč dokáže napodobiť). Hymnická štvrtá časť cyklu Z českých luhů a hájů s majstrovsky zahraným fugátom v strednom dieli a najmä posledné dve časti Tábor a Blaník zelektrizovali prítomné publikum k nadšeným ováciám.

Poznámka na záver: Kirill Petrenko s Berlínskymi filharmonikmi prekvapili nedávno Prahu tým, že porušili tradíciu a Smetanov cyklus symfonických básní odohrali bez pauzy. Zdá sa, že to bolo správne a účinné rozhodnutie.

Foto: Sf / A. Trizuljak