„Holandské klavírne Storioni Trio zaujalo dokonalou súhrou a štýlovo verným prednesom Beethovenovho diela.“

„Suchoňov Žalm zeme podkarpatskej sa v minulosti stal obeťou manipulácií a dezinterpretácií.“

„Daniel Raiskin poňal Suchoňovu kantátu ako silnú a apelatívnu symfonicko-vokálnu fresku.“

Dvojicou abonentných koncertov v dňoch 6. a 7. júna vyvrcholila 75. koncertná sezóna Slovenskej filharmónie. Pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina odznela v prvej polovici koncertu známa predohra Coriolan, op. 62 a Trojkoncert, op. 56 Ludwiga van Beethovena a po prestávke celosezónny koncertný maratón v Redute zavŕšila monumentálna kantáta Žalm zeme podkarpatskej, op. 12 Eugena Suchoňa, jednej zo zakladateľských osobností slovenskej hudobnej moderny. Spoluúčinkoval tenorista Peter Berger a Slovenský filharmonický zbor.

Koncert otvorila Beethovenova predohra Coriolan v dirigentom už tradične priveľmi forsírovanej zvukovej podobe, ktorá poslucháčovi neumožňuje prísť na chuť interpretačným nuansom známeho klasicistického diela. Nasledujúca kreácia skladateľovho Koncertu pre husle, violončelo, klavír a orchester C dur, op. 56 sa však už niesla v celkom inom duchu; zaslúžilo sa oň holandské klavírne Storioni Trio s bratmi Vossenovcami pri sláčikových nástrojoch a klaviristom Bart van de Roerom. Od ich prvého sólového vstupu bolo poslucháčovi zrejmé, že nemá do činenia s náhodne zoskupenými inštrumentalistami, ale s dlhoročne pôsobiacim, ideálne zohratým teamom, ktorého členovia sa pozorne počúvajú a svojou hrou dokážu na seba pohotovo reagovať. Pôžitok zo suverénneho výkonu tria umocnil aj decentný a štýlovo verný sprievod orchestra. Zjavne dojatí umelci sa za vrelé prijatie odmenili prídavkom: predniesli klavírnu Romancu, op. 28 Roberta Schumanna v úprave pre klavírne trio.

Žalm zeme podkarpatskej pre miešaný zbor, sólový tenor a veľký orchester, Suchoňovo veľkolepé a dramaticky vypäté symfonicko-vokálne dielo z roku 1938, patrí do zlatého fondu slovenskej hudobnej kultúry. Vznikalo v dejinne nepokojných časoch – jeho premiéra v Bratislave pod taktovkou Karla Nedbala a so sólistom Jankom Blahom sa uskutočnila len niekoľko dní po hitlerovskom „Anschlusse“ Rakúska a bolo zrejmé, že prvá československá republika má dni svojej existencie spočítané. Silná hudobná i literárna výpoveď robustného opusu na básnický text moravského autora Jaroslava Zatloukala, v ktorom autor vylíčil pohnuté osudy ľudu Podkarpatskej Rusi, zarezonovala v spoločnosti takmer okamžite, lebo bola predtuchou nadchádzajúceho historického vývoja. V priebehu ďalších rokov, za Slovenského štátu a najmä po februári 1948, sa skladba nakrátko stala obeťou zvláštnych výkladov, manipulácií či dezinterpretácií. Na jednej strane mala vyjadrovať žiaľ nad stratou územia (Podkarpatsko sa po Viedenskej arbitráži stalo súčasťou Maďarského kráľovstva a po druhej svetovej vojne ho zasa násilne anektoval Sovietsky zväz), v ére víťazstva socializmu sa z nej stala „krutá obžaloba sociálneho i národnostného útlaku skladateľovej domoviny“ a „angažovaný protest umelca proti politickému bezpráviu“. Dielo však nikdy nezišlo z programov našich symfonických telies: Žalm pravidelne hrávala Slovenská filharmónia a po roku 1968 aj Štátna filharmónia Košice. Za dirigentským pultom sa vystriedali Ľudovít Rajter, Ladislav Slovák, Ondrej Lenárd, Jiří Bélohlávek, Peter Feranec, Leoš Svárovský a napokon aj bývalý britský šéf Slovenskej filharmónie James Judd, ktorý Žalm dirigoval v roku 2018 na záver festivalu Pražská jar v Prahe. Na kreáciu náročného tenorového sóla sa po Jankovi Blahovi postupne podujali Gustáv Papp, František Livora, Andrej Kucharský, Michal Lehotský, Slovinec Janez Lotrić či Jan Vacík a na dvoch nahrávkach pre Opus resp. SF ho presvedčivo stvárnili Vilém Přibyl a pred niekoľkými rokmi aj Peter Berger. Toľko k interpretačnej tradícii skladateľovho výnimočného diela.

Aj hudobná genéza Suchoňovho Žalmu a jeho začlenenie do stredoeurópskeho kultúrneho priestoru sú z hľadiska dobovej historiografie pozoruhodné. Opusy s rovnakým obsadením (orchester, miešaný zbor a sólový tenor) vznikli v približnom rovnakom časovom horizonte na sever i na juh od Slovenska. V Poľsku to bol odbojný balet so zbojníckou tematikou Harnasie Karola Szymanowského (jeho premiéra sa konala v máji 1935 v pražskom Národnom divadle) a v Maďarsku zasa Psalmus hungaricus Zoltána Kodálya, skomponovaný ako národná tryzna pod dojmom podpisu osudnej trianonskej zmluvy. Práve toto Kodályovo dielo z roku 1923, ktoré Suchoň poznal a vysoko ho oceňoval, je skutočným predobrazom koncepcie Žalmu (a nie Mahlerova Pieseň žalujúca a Pieseň o zemi, resp. Schönbergove Piesne z Gurre či dokonca Beethovenova Deviata symfónia, ako sa nás usiluje presvedčiť text v programovom bulletine ku koncertu).

Daniel Raiskin poňal Suchoňov Žalm ako silnú a emocionálne apelatívnu symfonicko-vokálnu fresku, ktorá vhodne uzavrie jubilejnú koncertnú sezónu nášho prvého orchestra. S dielom domácej proveniencie tohto druhu má už svoju dirigentskú skúsenosť: v marci minulého roku uviedol v Redute oratórium Óda na radosť Jána Cikkera. Tak ako vtedy, aj teraz viedol podobný aparát spoľahlivou a pevnou rukou a zaslúžil sa o dôstojné vyvrcholenie filharmonického koncertného maratónu pred letnou prestávkou. Oporou mu bol znamenite pripravený Slovenský filharmonický zbor (zbormajster Jan Rozehnal) a tiež tenorista Peter Berger, ktorého vokálny prejav predstavuje to najlepšie, čím dnes pre interpretáciu Suchoňovho náročného sólového partu disponujeme.

Foto: Sf / Ján Lukáš

Facebook X E-mail WhatsApp