„Veta, že takouto skladbou už hudba žiadnej inej krajiny nedisponuje, môže znieť ako klišé: je však úplne pravdivá.“

„U Českej filharmónie sa kvalitné a štýlové pojatie už pokladá za samozrejmosť; napokon, kto iní, než hráči tohto telesa, by mal mať túto hudbu‚ v krvi‛.“

„Byčkov viedol báseň s eleganciou a so zreteľom na detail, čo sa odrazilo aj vo výstavbe melodických línií.“

Česká filharmónia a Smetanova Má Vlast: v kontexte českej hudby si príznačnejšie spojenie predstavíme len ťažko. Jedinečný cyklus symfonických básní zaznel aj 17. novembra, v rámci pripomienky Nežnej revolúcie. Na svojom Koncerte pro svobodu a demokracii zahral Vlast prvý český orchester na čele so šéfdirigentom Semjonom Byčkovom: tentokrát len pre online publikum a divákov ČT art.

Má Vlast je dielom emblematickým a absolútne jedinečným. Stala sa prirodzenou súčasťou dôležitých sviatkov a udalostí, ale predovšetkým opusom, ktorý Českej republike môže závidieť celý svet. Veta, že takouto skladbou už hudba žiadnej inej krajiny nedisponuje, môže znieť ako klišé: je však úplne pravdivá. Keď som sa pred prenosom koncertu snažila nájsť aspoň čiastočnú analógiu k Smetanovmu počinu, pozastavila som sa azda jedine pri Sibeliovej Finlandii, ktorá Vlast, v istých aspektoch (voľbou námetov a sčasti aj významom), pripomína. Ako samostatná symfonická báseň však Finlandia, prirodzene, dosahuje len zlomok jej rozsahu.

Interpretáciám cyklu Má Vlast sa tradične venuje veľa pozornosti, obzvlášť zahajovacie večery Pražského jara, kde dielo znie, sú očakávanou a intenzívne komentovanou udalosťou. Navyše, ešte viac než pri iných skladieb sa pri Vlasti spomína na výnimočné prevedenia. Najčastejšie sa zmieňuje to Talichovo z roku 1939, ktoré vyvolalo tak búrlivú reakciu, že sa v protektoráte Tábor a Blaník viac hrať nesmeli, alebo legendárne Kubelíkovo z roku 1990. U Českej filharmónie sa kvalitné a štýlové pojatie už pokladá za samozrejmosť; napokon, kto iní, než hráči tohto telesa, by mal mať túto hudbu „v krvi“. Aj tentokrát, hoci na diaľku, sa im podarilo silu a veľkoleposť tohto diela sprostredkovať bez zvyšku. Semjon Byčkov pritom naplno pracoval s monumentálnym vyznením tohto diela, s exponovanejšími rovinami, ale aj s a efektnými úsekmi, v ktorých staval na spoľahlivej kvalite filharmonikov.

Poetický vstup hárf na začiatku Vyšehradu v podaní Barbary Pazourovej a Jany Bouškovej cyklus presvedčivo odštartoval. Prvá symfonická báseň pôsobila, v zmysle svojho programu, veľmi vznešeným dojmom. V sústredene vypracovanej štruktúre vďaka bezchybnej súhre dobre fungovali farebné, inštrumentálne kombinácie. Druhá, notoricky známa časť Vltava priniesla z môjho pohľadu asi najviac invenčných detailov, napríklad vo vedení fráz. Byčkov viedol báseň s eleganciou a so zreteľom na detail, čo sa odrazilo aj vo výstavbe melodických línií. Veľmi sugestívne sa podarilo vykresliť Šárku. Zreteľne epický charakter časti vystihla Česká filharmónia skvele. Zarezonovali jasné symboly, napríklad Šárkin klarinetový motív skvele zahral Tomáš Kopáček. V zobrazení ľúteho útoku potom celé teleso predviedlo veľkú presnosť a artikulačnú disciplínu aj v nasadenom tempe.

Druhá polovica cyklu, s tradične čiastočne obmenenou hráčskou zostavou, začala hymnickým motívom časti Z českých luhů a hájů. Po ňom sa v lyrickom úseku dobre predviedla sekcia drevených dychových nástrojov, predovšetkým flautisti Naoki Sato a Roman Novotný. Celkovo ale interpretácia tejto časti naplnila moje očakávania azda najmenej. V majstrovskej fúge by som si vedela predstaviť jasnejšie vedenie hlasov, v závere zas na mňa pôsobila inak vítaná mohutnosť už trochu tvrdo. Naopak určitá sošnosť dobre korešpondovala so závažnosťou nasledujúceho Táboru, a celkovo aj s prítomnosťou rigidnej formy chorálu v dvoch záverečných častiach. Navyše boli tieto básne aj napriek svojej členitosti výborne vystavané. V Blaníku potom vynikli dva sólové momenty: v lyrickom diely sólo hobojistky Jany Brožkovej, na záver potom citácia husitského chorálu v lesnom rohu, v podaní Ondřeja Vrabca. Ovácie ani iné živé reakcie tentokrát po Vlasti nenasledovali. Individuálne dojatie a silná, pozitívna emócia však môžu byť v týchto časoch ešte zásadnejšie, hoci ich v publiku neprežívame spolu.

Foto: archiv České filharmonie, Petra Hajská