„Smerom k záveru diela ale akoby hráči prirodzenejšie cítili energiu jednotlivých dielčích klimaxov.“

„PFS podalo plnokrvný, kvalitný výkon, ktorý nenechal nikoho zabudnúť na to, že prišiel primárne práve na ich koncert.“

„Každý zo štvorice Šaturová, Lapkovskaja, Bruns, Konieczny je neprehliadnuteľný.“

Dvořákovo Requiem znelo tento rok na Deň českej štátnosti hneď na dvoch miestach: jednak v Ostrave na ukončení Svatováclavského hudobného festivalu, jednak v Prahe na zahajovacom koncerte sezony Pražského filharmonického sboru. Popredné české zborové teleso chcelo podľa úvodných slov svojho riaditeľa Davida Marečka pôvodne započať svoju 90. sezónu o čosi „optimistickejším dielom“. Nakoniec však prevážila hĺbka Dvořákovej smútočnej omše. Veľkolepé dielo znelo okrem PFS v podaní Drážďanských filharmonikov a sólistov Simony Šaturovej, Anny Lapkovskajej, Benjamina Brunsa a Tomasza Konieczneho, všetko pod taktovkou Michaela Sanderlinga. Výsledok bol bez pochýb sugestívny, nie však nutne v zmysle hĺbavej emotívnosti.

Requiem Antonína Dvořáka sa radí k tým najzávažnejším a najrozsiahlejším autorovým dielam. Komponoval ho na objednávku – to však tomuto rekviem na presvedčivosti neuberá. Možno práve fakt, že Dvořák skladbu nepísal z popudu reálnych nešťastných okolností umožnil vznik zrovna takejto kompozície. Requiem je skladbou vážnou, ale nezaťaženou, dramatickou, ale nie drásajúcou, dojímavou, avšak bez náznakov sebaľútosti. Celkovo azda Requiem odhaľuje viac zo skladateľovej filozofickej roviny než z bezprostrednej srdečnosti – aj na tú ale príde, napríklad v Recordare. Hudobne tieto charakteristiky podporuje samozrejme neprekonateľná Dvořákova melodika, práca so sadzbou (už len v premyslených vzťahoch orchestru, sólistov a zboru) presne v prospech tektonického priebehu a účinku diela, ale aj, na skladateľove pomery relatívne výrazná, tematická súdržnosť. Stále ale prevláda invencia nad komplexnými konštrukciami, dielo je tak každopádne podobne prístupné, ako iné skladateľove opusy. 

Interpretácia Pražského filharmonického sboru, jeho partnerskej Drážďanskej filharmónie a do veľkej miery samotného dirigenta Michaela Sanderlinga sa podľa môjho názoru vydala cestou, ktorá dala vyniknúť výstavbe Dvořákovej kompozície, nie vždy však aj jej výrazovým nuansám. Hovorím teraz prevažne o dojme z orchestru. Sanderling pôsobil zanietene, mal premyslený vývoj skladby, hlavne z hľadiska miery zvukovosti v jednotlivých úsekoch. Preukázal to už v úvode; na prvý vygradovaný moment so zborovým „Te decet“ si počkal, pripravil ho, neunáhlil. Celkovo pritom nevolil nijak prehnane rýchle tempá. Orchester pod jeho vedením však nezriedka znel trochu plocho, trochu viac lesku mohli možno priniesť inak spoľahlivé plechové nástroje. Takisto frázovanie by si možno zaslúžilo viac modelovania a vzdušnosti. Ako príklad uvediem prejav drevených dychov v miernejších Quid sum miser a predovšetkým v Recordare, v ktorom majú dôležitú rolu a kde zneli až tvrdo. Neznamená to, že by nevyzneli sólové linky týchto nástrojov (anglický roh v Dies Irae, basklarinet v Hostias, flauta v Pie Jesu atp.), možno len charakterovo neboli vstupy celkom dotiahnuté a presné. Naopak vyzdvihnúť si v tomto zmysle zaslúži koncertná majsterka orchestru, ktorá vo svojich sólových vstupoch predviedla niekoľko krásne klenutých melódií.  

Celkovo bol orchester schopný adekvátnej zvukovosti v tutti úsekoch. Ešte v Domine Jesu na mňa forte ansámblu pôsobilo pevne, avšak striedmo a málo rozjasnene. Smerom k záveru diela ale akoby hráči prirodzenejšie cítili energiu jednotlivých dielčích klimaxov a prispôsobili sa im veľmi presvedčivo, plasticky. A čo sa celkového dojmu týka: Samozrejme, za niečím sa dá vidieť aj zvuková identita orchestru. Nie každé teleso má napríklad „slovansky“ vrelé sláčiky a na rôznych zažitých zvukových predstavách rozhodne lipnúť netreba. Mala som ale pocit, že sa do prevedenia s určitou eleganciou vkradol aj chlad – teda niečo, čo by som u Dvořáka asi nečakala. Vlastne mi Requiem v tomto podaní pripadalo možno až príliš svetské, držiac si odstup od otázok, ktoré kompozícia kladie. To ale môže byť už vecou vkusu. 

Oproti Drážďanskej filharmónii prinášal Pražský filharmonický sbor do diela trochu iný, vrelší a (pre mňa!) asi autentickejší esprit. Môžeme za tým vidieť precíznu prípravu zbormajstra Lukáša Vasilka, fakt, že Dvořák je pre zbor jednoducho dôverne známym skladateľom, celkom iste potom aj samotnú rolu zborových miest v tejto partitúre. Niekedy sa táto, nazvime to výrazová disonancia zboru a orchestru, ukazovala ako funkčná a komplementárna, inde pôsobila sporne. Pražský filharmonický zbor vynikal kompaktnosťou, presnosťou, mimoriadnou pestrosťou zvuku. Zvukovo prevažne dominoval, vnášal do prevedenia intenzitu, nenechal sa ňou ale strhnúť. Skutočne „dejotvorne“ potom pre mňa v pôsobil v elektrizujúcich stíšených momentoch: v mimoriadne citlivom úvode Pie Jesu, alebo ako príkry kontrast po exaltovanom „Amen“ v Lacrimose, ktorú vzápätí v plnej znelosti vypointoval… Oceniť môžeme aj technicky komplexnejšie kontrapunktické úseky, typicky fuga „Quam olim Abrahae“ v Offertoriu. Niežeby aj zbor nemal svoje slabšie miesta. Pre úplnosť napríklad spomeňme, že ženská časť zboru znie vo svojich samostatných vstupoch možno o čosi menej súdržne, takisto potom zboristi nie vždy pôsobili celkom sebaisto v nástupoch vo vzťahu orchestrom a kvartetom sólistov. To je ale otázka komunikácie medzi jednotlivými zložkami, ktorá zrejme nebola celkom zažitá z viacerých strán. V každom prípade však PFS podalo plnokrvný, kvalitný výkon, ktorý nenechal nikoho zabudnúť na to, že prišiel primárne práve na ich koncert. A že započal ich dôležitú, jubilejnú sezónu. 

Last but not least… kvarteto sólistov; v tomto prípade naozaj svojbytných sólistov. Každý zo štvorice Šaturová, Lapkovskaja, Bruns, Konieczny je neprehliadnuteľný, farbu hlasu jednotlivých spevákov počujete v hlave ešte dlho po koncerte. To so sebou samozrejme nesie aj úskalia. Nie vždy bol totiž súlad ideálny, hlavne možno pri ženských protagonistkách, kde sa Simona Šaturová javila ako menej zvučná a adresná. V kľúčových exponovaných úsekoch (napríklad fráza s h2 v Rex tremendae) však svoj part veľmi jasne vyniesla do popredia. Prednosťou sa jej tiež stala vnímavosť voči charakteru hudby, v tomto smere ukázala Šaturová svoju interpretačnú zrelosť naplno. Hlavne v závere už sa ale zdalo, že už nenachádza pre svoj hlas dostatočnú oporu. Naopak Anna Lapkovskaja síce znela prirodzene pomerne priamočiaro, so širším hlasovým materiálom, často však akoby s ním nedokázala ďalej tvoriť a prispôsobiť ho okoliu. Tenor Benjamin Bruns svoj hlas ovládal s prehľadom a niesol sa veľmi pevne, čo sa občas premietalo aj do jeho rezolútneho výrazu. Veľmi dobrú službu dielu podľa mňa spravil výkon basistu Tomasza Konieczneho. Spočiatku som si hovorila, či bude svoj prierazný materiál schopný tvarovať, tieto moje obavy sa ale ukázali ako celkom zbytočné. Konieczny dokázal podmanivo vystihnúť celú škálu polôh, a to nielen hudobne, ale aj dramaticky – keď napríklad spieva o poslednom súde v Tuba mirum, máte pocit, že sa to týka priamo vás osobne. Aj napriek svojej výraznej charakteristike však ostával pozorný k celku a v kvartete fungoval podľa môjho názoru naozaj dobre.  

Requiem Antonína Dvořáka si tak pre svoje zahájenie vybral PFS dobre. Dielo naturelu telesa pristane, ukazuje v ňom svoje prednosti a to, že zbor dokáže byť pre charakter diela kľúčovým elementom: a to hlavne za predpokladu, že ide o hudobnú reč, ktorej jeho zbormajster aj všetci členovia bez problémov rozumejú.

Foto: Pražský filharmonický sbor / Petr Chodura