„Vinnickaja vládne bezchybnou technikou, ktorá jej umožnila suverénne sa pohybovať aj vo veľmi rozmanitom programe.“

„V niektorých momentoch akoby sa zdráhala s poslucháčmi zdieľať všetko hneď a bezprostredne.“

„Vinnickaja má podľa mňa neobyčajný cit pre kontrasty.“

„Lvice klavíru“ – i takový titul si od kritiky vysloužila vítězka Soutěže královny Alžběty, klavíristka Anna Vinnickaja. Jedinečná umělkyně zavítala v rámci Klavírního festivalu Rudolfa Firkušného do Prahy, s recitálem z děl Césara Francka, Alexandra Skrjabina, Fryderyka Chopina a Maurice Ravela.

8. novembra pritom rodáčka z Novosibirsku predviedla publiku v Dvořákovej síni podľa mňa omnoho pestrejšie kvality, než aby ich označenie „levica“ pokrylo. Vinnickaja v sebe rozhodne má vášeň a energiu, nie je však tak ohnivo temperamentným typom klaviristky, ako napríklad Khatia Buniatishvili. V jej hre sú jednoznačne prítomné aj umiernenejšie, intímnejšie plochy; v niektorých momentoch pôsobí takmer introvertne, akoby sa zdráhala s poslucháčmi zdieľať všetko hneď a bezprostredne. O to viac ale môže poslucháča upútať, nútiť ho snažiť sa do jej interpretácie preniknúť. A hoci nejde o vyslovene premýšľavé, filozofické interpretácie, aspekt ratia je podľa mňa v jej hre jednoznačne prítomný.

Vinnickaja vládne bezchybnou technikou, ktorá jej umožnila suverénne sa pohybovať aj vo veľmi rozmanitom programe, ktorý v utorok večer v Rudolfinu prezentovala. Podarilo sa jej však nepovýšiť úchvatné dispozície na najdôležitejší aspekt vystúpenia, nezostať pri prázdnom efekte. Virtuózka je obdivuhodne precízna, aj v brilantných úsekoch v drobných hodnotách zaznievalo všetko veľmi zrozumiteľne. Delikátnu prstovú techniku dokázala v momente vystriedať za mohutné akordy vo vertikálne vedených miestach. Zvukovosť si rozvrhla tak bystro, že ešte aj v druhej polovici večera dokázala prekvapiť tým, do akých polôh dokáže „dohnať“ svoje fortissimo. Jedným z kľúčov k týmto kvalitám sa pritom zdal byť jej úhoz, ktorý dokázala obdivuhodne prispôsobovať.

Večer otvorila klaviristka úpravou Franckových Prelúdia, fúgy a variácií, op. 18 od Thea Wegmanna. Najmä prelúdium znelo v jej podaní mimoriadne elegantne, a aj v hustnúcom dianí v ďalšom priebehu skladby sa ale Vinnickaja orientovala s nadhľadom a kultivovanosťou. Počas celej kompozície bola Vinnickaja schopná sprítomniť tému, viesť ju, najmä v diskante ju modelovala veľmi farebne. Jej interpretácia bola jasne vystavaná, hierarchizovaná, poslucháč skrze interpretku mohol vnímal bez ťažkostí aj menej prehľadné faktúry.

Po Franckovi nasledoval blok skladieb Alexandra Skrjabina: Valčík, op. 1, Fantasie, op. 28, Dve poémy, op. 32 a Sonáta č. 5. Dramaturgicky tieto skladby fungovali veľmi dobre: od raného diela, v ktorom počujeme viac Chopina než Skrjabina, sme sa dostali až k zrelému opusu, v ktorom sa už prejavuje skladateľov charakteristický štýl. Túto premenu skvele vystihla aj Vinnickaja. Zatiaľ čo v raných dielach vyzdvihovala práve chopinovský charakter a smerovala k romanticky nežnému, nie však presladenému vyzneniu (to sa týkalo predovšetkým Valčíku), v ďalších skladbách sa predstavila v celkom inej rovine. Druhá z Poém a najmä Sonáta č. 5 boli v podaní sólistky nesmierne sugestívne, strhujúce, nezriedka odhaľujúce istú démonickosť Skrjabinovho jazyka. Vinnickaja má podľa mňa neobyčajný cit pre kontrasty. Dve poémy zneli každá ako z úplne iného sveta, v členitej Sonáte dokázala vystihnúť rozmanitosť, zároveň ale udržať tvar tejto jednovetej kompozície. Povahu skladieb dokresľovalo jej ostré, prierazné forte, výrazné obzvlášť v diskante.

Po prestávke nasledoval blok Chopinových skladieb: Impromptu č. 1–3 a Fantazie-impromptu. Dramaturgicky opäť celkom logická voľba, z celého večera mi ale tieto čísla pripadali najmenej zaujímavé. Chopin, ktorého Vinnickaja predviedla, sa vyznačoval citom pre vedenie kantilén (najviac azda v Impromptu č. 2) aj príjemnou civilnosťou, kedy to klaviristka príliš nepreháňala s agogikou či neprimerane veľkými zmenami v dynamike. Po tom, čo som počula v prvej polovici, som ale možno čakala plastickejšie tvarované pojatie. Fantázii-impromptu by potom možno svedčalo trochu menej pedálu.

Záver potom patril Mauricovi Ravelovi a jeho valčíkom. Veľmi pôvabne zazneli Valses nobles et sentimentales: opäť, Vinnickaja je vnímavá voči vystihnutiu rôznorodých charakterov a v tomto cykle drobných skladieb to zúročila. Veľmi som ocenila, ako farebne modeluje pozoruhodné Ravelove harmonické postupy, aké detaily dokáže v týchto valčíkoch nájsť. V rozsiahlejšom, pôvodne orchestrálnom La Valse zas Vinnickaja ukázala, že dokáže „ukočírovať“ dlhšie plochy a že prácou s tónom dokáže na klavíri orchestrálny zvuk bez problémov suplovať. V La Valse klaviristka viac než v krátkych valčíkoch zdôraznila tanečnosť skladby – tú bolo cítiť už od začiatku, v ktorom Ravel ešte len naznačuje charakter kompozície. V náročnej skladbe pritom interpretka opäť ohúrila technikou a dokázala, že je za skvelú ravelovskú interpretku považovaná skutočne právom. S nadšeným publikom Dvořákovej síně sa rozlúčila dvomi prídavkami: Čajkovského Aprílom a Rachmaninovovou Etude-tableux č. 2.

Foto: Petra Hajská