„Čísla boli z dvoch opier, ktoré sa týkajú vladárov: jedna Tita, druhá Idomenea.“

„Dobre pôsobila plastickosť a vrúcnosť Kateřiny Kněžíkovej, k lyrickej árii však dobre pasovalo aj striedmejšie podanie Michaely Zajmi.“

„Vynikli Kateřina Kněžíková a Arnheiður Eiríksdóttir, ktoré sa mimoriadne presvedčivo vložili aj do vzájomných interakcií.“

Oslava Mozartových narodenín je v pražskom Národnom divadle už dobre zabehnutou a obľúbenou tradíciou. O podujatie, ktoré v minulých rokoch ozvláštnila napríklad účasť Plácida Dominga, sa prvá česká scéna patrične stará a nemohlo teda chýbať ani v pandemickej dobe. V priamom prenose na ČT art zazneli v deň 265. výročia narodenia klasicistického génia čísla z jeho opier La clemenza di Tito a Idomeneo. Vystúpili sólisti, Orchester a Zbor Národného divadla, taktovku prevzal nemecký dirigent Karsten Januschke.

Koncert sa konal, ako inak, v Stavovskom divadle, ktoré je poslednou existujúcou divadelnou budovou pamätajúcou Amadeovu prítomnosť. Narodeninová párty prebehla tentokrát bez divákov, dobre pripravený živý televízny prenos však bol veľmi dôstojným médiom pre toto podujatie. Je určite dobre, že tento koncert odvysielalo ČT art. V spleti online akcií má totiž televízny prenos predsa len trochu iný punc a nepôsobí na prvý pohľad len ako núdzové riešenie. Napokon, svedkami televíznych koncertov sme boli aj v dobe „predcovidovej“.

Po hudobnej stránke šlo o kvalitný večer s celkom pútavou dramaturgiou. Program mal v podstate dve polovice, v každej z nich sme získali rýchly prehľad o jednej z opier. Aj v tomto zmysle boli dobrým nápadom kratučké titulky, ktoré aspoň v hrubých obrysoch naznačili, o čom je nasledujúce číslo. Zaujímavou súvislosťou potom bolo, že sa obe opery seria týkajú vladárov: jedna Tita, druhá Idomenea. Bez zaujímavosti nie je ani to, že jedno z posledných diel, La clemenza di Tito objednaná ku korunovácii Leopolda II. za českého kráľa, malo premiéru práve v Stavovskom divadle.

Prvá polovica večera patrila práve tejto opere. Otvorila ju jej predohra, v ktorej hráči orchestru predznamenali svoju dobrú formu. Tej ostali, napriek momentálne nízkej frekvencii spoločných vystúpení, verní až do konca večera. Mozartovej hudbe dali príznačný „drive“ a dali si záležať aj na artikulácii. Niektoré miesta, napríklad prechody z jedného hudobného bloku do druhého, či výraznejšie dynamické zmeny, vyznievali trochu ostro. K takémuto pojatiu asi čiastočne viedol aj dirigent Karsten Januschke. Z toho, čo bolo možné zachytiť, je jeho gesto obdivuhodne rázne, možno však trochu úsečné.

Z Tita sme ďalej počuli duet Ah perdona al primo affetto, v ktorom sa presvedčivo predstavili Kateřina Kněžíková a Michaela Zajmi. Nuansy v hlasovom prejave je, aj v kvalitnom prenose, asi nespravodlivé hodnotiť, skresleniu sa vyhnúť nedá. V celku na mňa ale dobre pôsobila plastickosť a vrúcnosť Kateřiny Kněžíkovej, k lyrickej árii však dobre pasovalo aj striedmejšie podanie Michaely Zajmi. Ďalšou speváčkou, ktorá ovládla pódium, bola islandská mezzopranistka Arnheiður Eiríksdóttir, čerstvá členka sólistického ansámblu ND. V árii Parto, ma tu ben mio vyznel jej tmavší hlas podľa môjho názoru veľmi dobre, znelo a tvárne. Na pódiu jej znamenite sekundoval aj klarinetista David Šimeček; hoci komunikácia medzi oboma aktérmi mohla byť azda trošičku živšia. Posledným číslom z Tita bol kvintet Deh, conservate, oh Dei, kde sme po prvýkrát počuli aj Zbor ND. K trojici doteraz spomenutých speváčok sa tu pridala Alžběta Poláčková, ktorá rôznorodosť hlasov a prejavov skvele skompletizovala, mužský element zastúpil Miloš Horák so svojim pekne zvučným basbarytónom. Súhra aktérov mi nepripadala vždy celkom ideálna, je ale možné, že naživo by kvintet vyznel kompaktnejšie.

Druhú polovicu venovanú opere Idomeneo odštartovala baletná hudba z opery. Nejde celkom určite o jednoduchú záležitosť, teleso sa muselo vysporiadať s členitosťou, premenlivosťou a aj technickou náročnosťou. Výsledok však bol dobrý: i keď by si táto hudba, za mňa, žiadala viac ľahkosti a vzdušnosti, mohli sme počuť viacero pekných momentov, napríklad vo vstupoch drevených dychových nástrojov.

Nasledovali árie Se il padre perdei v cituplnom podaní Kateřiny Kněžíkovej a Fuor del mar, ktoré zaspieval Benjamin Bruns: majiteľ prierazného, nie však príliš poddajného tenoru. Brunsa sme potom počuli aj celkom na záver, ako veľkňaza v dramatickej árii O voto tremendo!, kde ho dobre doplnil zbor, ale aj výrazovo dôsledný orchester. Ešte pred koncom ale zaznel kvartet Andrò ramingo e solo v intenzívnom, sugestívnom podaní podaní Kněžíkovej, Eiríksdóttir, Poláčkovej a Brunsa. Najviac tu azda vynikli Kateřina Kněžíková a Arnheiður Eiríksdóttir, ktoré sa mimoriadne presvedčivo vložili aj do vzájomných interakcií.

Takzvane polokrúhle výročie narodenia Wolfganga Amadea Mozarta teda Národné divadlo oslávilo napriek prekážkam, ktoré súčasná situácia nastoľuje. A nebola to vôbec nudná oslava. Napriek stále sa rozširujúcim možnostiam však pevne dúfam, že decembrové 230. výročie úmrtia tohto skladateľa si už pripomenieme v sálach.

Foto: Fb Národního divadla Praha, Fb Stavovského divadla, Rodri Pérez Juan