„Na Haydnovej symfónii celkom určite treba oceniť ohľaduplnosť, s akou interpreti pristúpili k jej dobovému zaradeniu.“

„Kaňkov tón znel veľmi príjemne, až zamatovo a vynikal v modelovaní dlhých fráz.“

„Efekt organicky prepojeného telesa sa tentokrát nedostavil.“

Nastávajúci šéfdirigent Symfonického orchestru hl. m. Prahy FOK Tomáš Brauner sa so svojím budúcim pôsobiskom už pomaly zohráva a pred ansámbel sa postavil aj tento týždeň. Koncert s programom zloženým z diel Josepha Haydna, Bohuslava Martinů a Antonína Dvořáka mali spoločne naplánovaný na 23. a 24. októbra. Na pódiu sa stretli aj so sólistom Michalom Kaňkom.

Dramaturgia koncertu pozostávala z diel so skôr pozitívnym vyznením: počuli sme Haydnovu Symfóniu č. 30 C dur „Alleluja“, Koncert pre violončelo č. 1 Bohuslava Martinů a Symfóniu č. 8 G dur „Anglickú“ Antonína Dvořáka. K hmlistému, jesennému počasiu program veľmi lákavý, a naviac, ako sa ukázalo počas večera, celkom dobre pasujúci všetkým protagonistom. Orchester diela zvládal na úrovni, ako nedostatok som však vnímala trochu plochú, možno opatrnú zvukovosť.

Na úvodnej Haydnovej Symfónii celkom určite treba oceniť ohľaduplnosť, s akou interpreti pristúpili k jej dobovému zaradeniu. S “poradovým“ číslom tridsať sa pri vyše stovke Haydnových symfónií radí stále k tým raným. Na pódiu tak nechýbalo čembalo a celok bol ladený veľmi komorne a odľahčene. Zo zvuku sa však ale aj pri elegantnom pojatí predsa len mohlo vyčarovať o čosi viac. Niektorým miestam, najmä v krajných častiach, by trochu jasnejšia farebnosť pristala. V symfónii Haydn venuje veľa priestoru flaute: tej sa spoľahlivo ujala Hana Brožová, nie vždy však bol tón jej línií dostatočne prierazný.

Prvý violončelový koncert Bohuslava Martinů je jedným z obľúbených zástupcov koncertu, hudobného druhu, ktorý v skladateľovej tvorbe zastáva dôležité miesto. Martinů sa nevyhýbal ani jeho starej podobe, concertu grosso, a hoci Koncert pre violončelo tejto forme nezodpovedá, neoklasicistický, resp. neobarokový pôvab cítiť aj v tomto diele. Na interpreta kladie koncert vysoké nároky: s tými si Michal Kaňka poradil presvedčivo, nenechal sa virtuozitou diela príliš strhnúť a ostal po celý čas v kultivovanom výraze. Jeho tón znel veľmi príjemne, až zamatovo. Niekomu mohla v expresívnejších polohách chýbať väčšia dravosť a zreteľnejšia brilantnosť, celkovo však jeho spôsob prevedenia považujem za inšpiratívny. Najlepšie znel v spevných, lyrických polohách, vynikal vo vedení a modelovaní dlhých fráz: prostredné Andante poco moderato tak bolo z môjho pohľadu najvydarenejšie. Tomáš Brauner orchester aj sólistu viedol k dobrej súhre, najmä v záverečnom Allegro som ale hru ansámblu vnímala ako trochu unavenú.

Priznám sa, že ma tento večer s FOK upútal najmä kvôli zaradeniu Dvořákovej „Anglickej“: toto energické, pôsobivé dielo s invenčnou melodikou a formálnym riešením, ktoré je dodnes vďačným predmetom vášnivých analýz, totiž patrí k tým opusom, ku ktorým mám naozaj osobitý vzťah. Občas je trochu riziko vybrať sa na diela, od ktorých už skúsenosťou očakávate veľmi konkrétny zážitok. „Anglická“ FOKu a Tomáša Braunera však určite nebola sklamaním; na druhej strane nepredstavovala ale ani suverénne prevedený kus, ktorý by publikum nenechal na pochybách o svojich kvalitách. Základ bol však dobrý, štruktúra bola časovo logicky rozvrhnutá, počítajúc s vplyvom dynamických zmien: to sa azda najviac ukázalo v druhej časti Adagio. Čo vyznievalo naozaj výborne bola skupina violončiel vedená Janom Chuchrom, ktorá si už od širokého, spevného úvodu počínala naozaj znamenite. V celku sa našli určité nepresnosti. Mala som dojem neistoty, aj čo sa týka súhry: nič sa samozrejme reálne „nerozpadlo“, efekt organicky prepojeného telesa sa ale tentokrát nedostavil.

Tomáš Brauner Pražských symfonikov dokáže viesť zaujímavými cestičkami, orchester ho ale ešte možno nie vždy celkom s dôverou nasleduje. Dynamika medzi dirigentom a ansámblom však v tomto prípade určite funguje, a v takomto garde iste prinesie veľa atraktívnych počinov.

Foto: Petr Dyrc 

Facebook X E-mail WhatsApp